Roboti-vedci budú v 21. storočí naozaj „chic". Azda na konferenciách nebudú jedinými účastníkmi - napokon keby išlo iba o nich, mohli by sa realizovať výlučne cez internet. ILUSTRÁCIA - ARCHÍV
O zrod robota-vedca sa zaslúžili ôsmi odborníci na počítačové vedy, biológiu a biochémiu z piatich inštitúcií rozložených prakticky po celej Veľkej Británii - po jednej vo Walese a Škótsku a troch v Anglicku. Vedúcim tímu a prvým autorom článku v najnovšom čísle časopisu Nature, ktorý o tomto úspechu referuje, bol Ross King z University of Wales v Aberystwythe. Výsledkom je systém, ktorý - zatiaľ pod ľudským dozorom - samostatne tvorí hypotézy a potom navrhuje a vykonáva pokusy, ktorých účelom je ním vytvorené hypotézy overovať.
Ako sa neutopiť v mori informácií
Výskum v prírodných vedách sa skladá z pokusov, meraní a pozorovaní, ktoré treba vykonať dôkladne a často veľakrát zopakovať. Produktom býva priam záplava údajov. Nasleduje ich prvotné spracovanie do tzv. zredukovanej podoby. Takto získané informácie sa potom hlbšie analyzujú a napokon interpretujú. Výsledkom sú závery, na základe ktorých vedci vytvárajú nové hypotézy, ktoré overujú ďalšími pokusmi, meraniami a pozorovaniami.
Ak v týchto skúškach obstoja, vec je aspoň načas - kým sa neobjavia nové, rozporné údaje - vybavená. Ak nie, musia sformulovať nové pracovné hypotézy, navrhnúť podľa nich nové pokusy, merania či pozorovania a celý cyklus zopakovať. Cieľom je výsledok, ktorý na aktuálnej úrovni poznania najlepšie ladí s realitou. Ak sa však o svete, ktorý nás obklopuje, dozvieme čokoľvek nové, hneď to treba zohľadniť. Budova prírodných vied je akoby v neustálej prestavbe.
Na scénu prichádzajú počítače
V 20. storočí sa v prírodných vedách začali používať čoraz zložitejšie a výkonnejšie meracie a pozorovacie prístroje. Obrovský pokrok priniesol prienik elektronických prvkov do laboratórnych zariadení, čo umožnilo niektoré úkony automatizovať.
Skutočný prelom však nastal až s komputerizáciou laboratórnych a pozorovacích prác, ako aj spracovávania získaných údajov a ich analýzy. Experimentálny bádateľ predtým prevažnú časť svojho pracovného času (podľa konkrétneho prírodovedného odboru až štyri pätiny) venoval zberu a spracovávaniu údajov, iba zvyšok ich analýze a interpretácii. Do istej miery to platilo aj pre teoretikov, ak pri nich zber a spracovávanie údajov nahradíme zostavovaním potrebných postupov z matematickej štatistiky a analýzy. Pravda, bádateľ je v práci prakticky nepretržite, dokonca vrátane spánku, veď mnohé pozoruhodné vedecké nápady sa zrodili počas snov.
Komputerizácia však prináša oslobodenie vedcov od rutinných výkonov, aj keď tí tento potenciál ešte stále plne nevyužívajú ani v najrozvinutejších krajinách. Vyžaduje totiž zmenu prípravy vedcov - treba ju doplniť o prvky z humanitných náuk a umeleckých odborov, ktoré prispievajú k rozvoju skutočne tvorivého myslenia.
Asimovov robot, tentoraz po britsky
Výraz robot, vo význame umelej, človeku podobnej entity vykonávajúcej ťažké a náročné práce (čiže robotu), je jedným z mála slov, ktoré z našej západoslovanskej oblasti prenikli do celého sveta vďaka divadelnej hre Karla Čapka R.U.R. Roboty sa zakrátko stali jednou z ústredných tém vedeckej fantastiky. Americký spisovateľ Isaac Asimov, pôvodne prírodovedec, sformuloval zákony robotiky, stanovujúce správanie robotov najmä voči ľuďom, známe zo zbierky jeho poviedok I, Robot (Ja, robot).
Hoci tak ďaleko ešte nie sme, najnovší produkt britských vedcov je skutočne pozoruhodný. Ich systém využíva takmer všetky prvky umelej inteligencie, odboru, ktorý je akýmsi vyvrcholením doterajšieho vývoja počítačových vied. Britskí bádatelia ho vytvorili ako jednu z možných reakcií na rastúci dopyt po automatizácii v biologických vedách, osobitne v súvislosti s genomikou, náukou o súhrnnej genetickej informácii organizmov. Roboty by mali nielen zrýchliť sekvenovanie DNA ďalších živočíchov, rastlín a mikróbov, ale najmä uľahčiť ešte ťažšiu úlohu: určiť, akú funkciu majú gény v organizmoch.
Na začiatku bola kvasinka
Nový robot sa zaoberá predovšetkým druhou úlohou. Jeho tvorcovia ho zostavili tak, aby objasňoval funkcie rôznych génov kvasinky druhu Saccharomyces cerevisiae, známej z potravinárskeho priemyslu. Jej DNA sa podarilo úplne sekvenovať už pred niekoľkými rokmi, funkcia okolo 30 percent z jej 6000 génov je však stále neznáma. Mnohé z týchto génov má pri tom S. cerevisiae podľa všetkého spoločné s človekom. Poznanie ich funkcie môže mať obrovský význam pre budúcu medicínu. Na kvasinke takéto pokusy možno robiť oveľa ľahšie a najmä etickejšie ako na človeku, pretože vedci sa nemusia ostýchať použiť tzv. knockout, teda metódu, keď riadenými mutáciami z organizmu odstránia gén a potom sledujú, čo to urobí s biochémiou, fyziológiou a správaním organizmu. Ross King to prirovnáva k úsiliu pochopiť, akú úlohu majú konkrétne automobilové súčiastky tak, že ich jednu po druhej z auta vyberáme a potom zasa dávame späť.
Britský robotický vedec navrhuje súbor hypotéz na základe známych biochemických poznatkov a potom plánuje pokusy, ktoré odstránia maximum z týchto hypotéz, a to čo najrýchlejšie a najlacnejšie. Sleduje, ako a či kvasinka po odstránení špecifického génu rastie v presne chemicky určených výživných roztokoch. Kvapaliny pripravuje, rozdeľuje a mieša podľa predchádzajúcich výsledkov a nové výsledky zabudováva do všeobecnej znalostnej základne. Zhodnocuje ich v konfrontácii so súborom doterajších hypotéz, vytvára nové a celý proces opakuje. Presne tak to robia aj ľudskí vedci všade na svete.
Vedecký luddizmus na obzore?
Nehrozí, že roboti-vedci vytlačia svoje ľudské náprotivky a pripravia ich o prácu? Máme očakávať zrod moderného variantu luddizmu vo vede, teda niečo podobné živelnému hnutiu odporcov techniky v druhej polovici 18. a na počiatku 19. storočia? Vtedy robotníci z obáv o stratu zamestnania rozbíjali stroje, najskôr vo Veľkej Británii, potom aj inde v Európe.
Určite nie. Roboti-vedci sú iba ďalším prirodzeným krokom komputerizácie výskumu. Stále ponechávajú obrovský priestor ľuďom v tom, čo je vlastne podstatou vedy - konečná interpretácia a tvorba syntéz, ako aj ich zapájanie do celospoločenského kontextu. Hoci ani vo vedecky rozvinutých krajinách sa dnes stále miesto vo výskume nezískava ľahko, dočasných pozícií je hojne. Každý má šancu ukázať, čo v ňom je. Väčšina schopných sa cez neľútostné sito, vyžadujúce produkciu kvalitných výsledkov, napokon k trvalému zamestnaniu vo vede dopracuje. Navyše hoci sú nielen stále, ale i dočasné vedecké pozície v rozvinutých krajinách slušne platené, okrem vedeckých „hviezd" to na tamojšie pomery oproti komerčnej sfére takpovediac „nie je nič moc". Keď k tomu pridáme náročnosť vedeckej kvalifikácie a života, tlak na zamestnanie vo výskume nie je a v dohľadnom čase ani nebude až taký veľký.
Roboti-vedci však predstavujú memento v jednej súvislosti, o ktorej sme sa už zmienili. Kandidáti na vedecké vavríny v 21. storočí sa budú musieť pripravovať s ešte väčším dôrazom na skutočnú tvorivosť ako doteraz.
