;) |
One Must Fall 2097, vychádzajúca v ranom stredoveku hernej zábavy – presnejšie v roku 1993. Bola to vtedy odpoveď na amigácky Rise of the Robots, ktorý bol lepší po všetkých stránkach a zaujal podstatne brilantnejšou grafikou aj hrateľnosťou. S trochou trúfalosti by sa dalo povedať, že starý OMF bol vlastne čistokrvný prepadák.
Po obdržaní jeho pokračovania a následnom nainštalovaní na svoj počítač, som si najskôr myslel, že si v redakcii zo mňa vystrelili ale po dvoch panákoch hruškovice som sa spamätal a skúsil sa na túto hru pozrieť ešte raz. Z hrôzou som zistil, že ma zrak ani iné zmysly neklamali a tak sa pozrel krutej pravde do očí. One Must Fall: Battlegrounds (OMF: BG) je naozaj otrasný. O to viacej ma prekvapili iné webové recenzie, ktoré hru vynášali pomaly na Olymp a dávali jej pre mňa nepochopiteľné hodnotenie. Že by sa práve pri tejto hre stretávali rozdielne vkusy hráčskych komunít a regionálne diferencovanie? Urobte si preto vlastný názor a rozhodnite sa sami – či si tento titul zaopatríte alebo nie. Tu je moje stručné hodnotenie...
;) | ;) | ;) | ;) |
GRAFIKA 2 / 10
Grafické stvárnenie je v mojom pohľade až amatérske. Dynamické modely bojových strojov obsahujú síce obstojné spracovanie, pričom ich kovové skelety odrážajú vieryhodne svetlo, no to je z výpisu efektov asi tak všetko. Rovnako biedne dopadli aj 3D arény, oplývajúce jednoduchosťou a fádnosťou, s akou sa stretneme málokedy. Ani desať rokov neustáleho vývoja hardvéru nestačilo autorom na to, aby nasmerovali upadnutý kredit tejto série do patričných medzí, čo napokon evokuje myšlienku, že sa to nestane asi nikdy. Naozaj by som klamal, ak by som tvrdil, že obidva diely robili tí istí ľudia, no niektoré aspekty k tejto myšlienke skutočne inklinujú. Suchárske postavičky, ktoré majú byť nami ovládané a ktoré vidíme z pohľadu tretej osoby, sa dajú prirovnať snáď len k sharewarovým pokusom priblížiť sa nesmelo k hrám B kategórie. Ich animácia je rovnaká pre každú sériu skeletov a to pre nás znamená, že sú len dva-tri typové druhy obmieňané rôznymi textúrami, aj keď v hre môžeme nájsť teoreticky „desiatky“ modelov. Vychvaľovaný plynulý pohyb je skutočne plynulý. Samozrejme, veď v aréne nájdeme len prísne geometrické tvary a spracovať zopár robotov s minimom polygónov je pre mašiny dnešných dní hračka. A radovať sa z toho, že je to prvá trojrozmerná bojovka pre 16 hráčov? Hmm... Autori ešte asi nevideli trojrozmernú bojovku.
INTERFACE 6 / 10
Na prekvapenie má OMF: BG bohatú ponuku rôznorodých nastavení, uspokojacich každého rozumného hráča. Odhliadnuc od prílišnej jednoduchosti ovládacieho panela by sme s nastaveniami nemali mať absolútne žiadne problémy. Jednoduchosť a zrozumiteľnosť je pritom až zarážajúca. Postavy v základnom nastavení ovládame klávesnicou, ktorá ale neposkytuje žiadny výnimočný komfort. Jednotlivé údery sú presne definované a triviálnosť špeciálnych úderov vás v spomienkach prenesie o desať rokov naspäť.
HRATEĽNOSŤ 4 / 10
Najtragickejšou časťou celej hry je práve hrateľnosť. Výtvor, ktorý sa tvári ako Mesiáš bojoviek v žiadnom prípade nemôže uspokojiť davy uvedomelých hráčov. Už netypický pohľad nám zabraňuje vychutnať si jemné hmaty a údery okorenené skvelými combami. Druhá možnosť je, že tu žiadne vlastne ani nie sú. Jednoduchosť ovládania je priam nepochopiteľná a zužuje sa na základné štyri údery a výskok, absolútne nepostačujúce ponúknuť čo len zlomok zábavy. Ak by ste si mali v duchu predstaviť jeden súboj, ten by potom vyzeral takto – po zhmotnení sa v aréne zistíte, kde sa nachádzajú konkurenčné stroje a krivkajúc sa vyberiete za jedným z nich. Za tu dobu než sa k nemu dostanete (ak sú samozrejme v aréne viac než dva) sa už trocha pobúchali navzájom. Teoreticky by mohli eliminovať jeden druhého, no máme tu všemocný počítač, ktorý na takto rozmýšľajúceho chytráka vypustí zväzok energie uberajúcej mu život. Preto sa musíme aktívne zapojiť do súboja. Pomaly a takticky sa priblížime k bojujúcej kope železa a bum – vyfasujeme úder, ktorý síce evidentne nebol určený nám, no keďže sme sa priplietli do rany, dobre nám tak. Po tejto skúsenosti zistíme, že akákoľvek stratégia nemá zmysel a my sa do ďalšieho levelu prebojujeme pomocou jediného tlačidlá. Pozor! Nie je to ale také jednoduché. Konkurenčný robot sa snaží zákerne uhýbať a pokiaľ nestojíte priamo oproti nemu (to býva vzhľadom k zotrvačnosti pri otočení občas problém) ani si neudriete. Dúfam že vás môj zjednodušený popis priameho prenosu natoľko odradil, že o chvíľu prestanete čítať tento článok a prepnete sa na nejaký iný. Pre tých masochistov, ktorí ale túžia po ďalšom návale krvi do svojho mozgu pokračujeme nasledujúcou položkou...
MULTIPLAYER 4 / 10
Všetko závisí od toho, koľko rokov máte a ako ste v počítačových hrách zbehnutý. Multiplayerové možnosti sú síce pomerne rozsiahle, no objaviť staršiemu hráčovi čo len náznak zábavnosti, dá pomerne zabrať. Súboje s názvami Demolition, Last Man Standing, Last Team Standing a Team Demolition ako sami vidíte vážnou originalitou nedisponujú a globálne musíme pripustiť, že sa jedná o stále to isté. Hra po sieti je možná tiež, ale ani ona neprináša do našich brlohov nič mimoriadne a po krátkej chvíľke sa nám zíva. Jednotlivé údery a vlastne celá kompozícia je zmätočná a o nejakej spontánnosti tu nemôže byť ani reč. O takých ťahoch ako je napríklad prerušenie comba, tu môžeme len nesmelo snívať dostávajúc dojem, že boje sú s robotmi len preto, pretože si autori po programovej stránke netrúfli na živé postavy.
ZVUKOVÉ EFEKTY 2 / 10
Nemáme tam náhodou ešte nižšie hodnotenie? To ma napadlo ihneď po prvých zvukoch súbojov. Búchanie do hrncov zvládne nasamplovať asi každý, ale že si zabezpečí na túto tvorivú činnosť len dva kusy tohto riadu, tak to dokáže málokto. Aj v mojej kuchyni ich je viac, takže po logickej dedukcii musím konštatovať, že aj mojou osobou spravené efekty by boli lepšie.
HUDBA 2 / 10
Podobné zvukové kulisy vytvorené v sharewarových hudobných programoch som naposledy počul na Amiga demo party v Brne roku 1993 a veru - pripomenuli mi zlaté časy herných začiatkov. Podobné pokusy ale nemajú v dnešnej hre čo robiť a ich zhmotnenie do 21. storočia je trestuhodné. Bez urážky všetkých zasvätených musím bohužiaľ skonštatovať, že takýto amaterizmus mi priam trhá srdce a som zásadne proti.
INTELIGENCIA & NÁROČNOSŤ 2 / 10
Minimálne bodové hodnoty v tejto sekcii dávajú tušiť určité medzery, ktoré vznikli podcenením singleplayeru. Postavy ostatných bojových strojov ovládaných počítačom nerobia žiadnemu hráčovi problém a ich správanie je až nelogické. Úplne im chýba akákoľvek taktika, čo sa v praxi premieta do tupého trieskania do najbližšieho protivníka.
Inak je tomu samozrejme pri hre viacerých hráčov, ale bohužiaľ - malá pohyblivosť mechanizmov zabraňuje vytváraniu poriadnych akcií v štýle hry Dynasty Warriors 1 - 4 pre PS2.
;) | ;) | ;) | ;) |
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 4 / 10
OMF: BG ma sklamala. Zo siedmich hodnotiacich položiek ma nedokázala zodvihnúť z kresla ani jedna a pritom som otvorený hocijakému náznaku, ktorý by mi dovolil navŕšiť hodnotenie čo len o pol hviezdičky. Dve celé je myslím viac než dosť, z toho jednu som si dovolil udeliť za pomerne obsiahly option a hlavne nastavovanie samotných bojových parametrov, do druhej sa zmestil celý zvyšok hry.
Nedávno sa na týchto stránkach rozprúdila debata o objektívnosti hodnotenia hier a podľa môjho názoru zbytočne. Jediné správne hodnotenie je to, či ste ochotní utratiť za danú hru v legálnych obchodoch svoje peniaze alebo nie. Všetko ostatné je irelevantné. Na čo sa baviť o hre, ktorú ste kúpili od lokálneho priekupníčka páleného softu za stovku na osemkorunovom médiu, keď viac za ňu nemienite dať, pričom ju o dve minúty v lepšom prípade zahodíte a v tom horšom predáte chudákovi kamarátovi za "gut akciovú cenu" 50 Sk? Asi za to nestojí. Ak som sa teda v hodnotení One Must Fall mýlil, pošlite mi od neho účet z obchodu, a ja vám budem blahoželať k "dobrej" investícii.
Autor: Vladan Hamřík
