János Neumann vo svojej pracovni.
FOTO - ALAN RICHARDS
Ak sa zamyslíte nad menom John von Neumann, bude sa vám zdať zvláštne. Ako môže niekto nosiť anglické meno John, mať nemecko-rakúsku šľachtickú skratku a volať sa ako priemerný maďarský žid? Pravdepodobne niekto chcel pridať na význame asi najväčšieho matematického génia minulého storočia, tak mu skomolil meno.
Najväčší Janko krajiny
János Neumann sa narodil 28. decembra 1903 v bohatej židovskej bankárskej rodine v Budapešti. Od malička bol výnimočný; v desiatich rokoch plynule používal integrálny a diferenciálny počet a ovládal teóriu funkcií. Otec ho zapísal do vtedy najlepšej školy v Maďarsku, do evanjelického lýcea na Aleji. Jeho talent si všimol aj významný matematik, profesor Lipót Fejér, ktorý ho oboznámil s modernými teóriami dvadsiateho storočia a staral sa o neho až otcovsky.
„Najväčší Janko krajiny", ako ho nazýval, sa na lýceu stretol s o rok starším JenŚom Wignerom, ktorý sa stal jeho celoživotným priateľom a spolupracovníkom.
Po maturite by bolo logické, aby Neumann pokračoval v štúdiu matematiky; to však nebola seriózna existencia, preto sa na nahováranie otca zapísal na Technickú univerzitu do Berlína. Ako 23-ročný získal nielen diplom inžiniera, ale aj doktorát z matematiky v Zürichu.
Spolupracovník Davida Hilberta
Ešte v roku 1900 sa v Paríži konala konferencia, na ktorej matematik David Hilbert predstavil 23 najnaliehavejších problémov novodobej matematiky. Neumann sa o nich dozvedel od profesora Fejéra a už v dizertačnej práci sa venoval axiomatickej teórii množín, aby sa na niekoľko mesiacov stal Hilbertovým spolupracovníkom.
U Hilberta sa znovu stretol s Wignerom; ich spolupráca vyvrcholila až v emigrácii v Amerike. Ním vypracované metódy sa ukázali ako najvhodnejšie na opísanie aktuálne skúmaných problémov a dnes ich poznáme pod pojmom kvantová mechanika. V rámci nej vytvoril Neumann tzv. teóriu operátorov.
Po návrate do Budapešti zistil, že protekcionizmus doby mu nepraje. Napriek tomu, že ho už poznal celý európsky vedecký svet, v Budapešti sa mu nepodarilo získať ani korešpodenčné členstvo v Maďarskej akadémii vied. A tak sa vybral do sveta.
Otec digitálnych počítačov
Prijal pozvanie Princetonskej univerzity, kde úspešne pracoval na probléme operátorových prstencov. Jeho úspech ilustruje fakt, že ním vypracovaná teória sa dodnes vyučuje ako Neumannova algebra.
Už pred druhou svetovou vojnou sa venoval počítačom. Dobové konštrukcie pracovali s pomerom sily prúdu a napätia, boli teda analogické. Používanie dvojkovej sústavy bol Neumannov nápad, a preto ho môžeme považovať za otca digitálnych počítačov.
To však bol len začiatok. Do stroja vložil systém na príkazy, teda vytvoril predchodcu operačného systému. Ako výsledok jeho práce vznikol počítač z piatich dnes známych komponentov: vstup, výstup, skladovanie, počítanie a riadiaci mechanizmus. Vytvoril teda predchodcu dnešných počítačov, ktorý tiež nesie jeho meno.
Hermann Goldsteint, konštruktér známeho filadelfského počítača Eniac, rozprával o Neumannovi historku: „Pri testovaní stroja sme dali Jánosovi v zalepenej obálke úlohu, ktorú mal Eniac vyriešiť. Začali naraz, Neumann bol rýchlejší." Dodajme, že Eniac urobil 5000 operácií za sekundu, dnešné priemerné PC je desaťtisíckrát rýchlejšie. Neumann sa zúčastnil na konštrukcii superpočítača Edvac, potom ho vymenovali za štátneho zmocnenca pre počítače a stal sa riaditeľom Electronic Computer Projektu.
Paralelne sa stretol s problémami atómovej fyziky. Spolupracoval s najvýznamnejšími vedcami doby, k jeho menu sa viaže riešenie interakcie dvoch náloží v lievikovom obale, čím sa spustila reťazová reakcia.
Neumann ako poradca amerického prezidenta sa v časoch kórejskej vojny zaslúžil aj o nepoužitie jadrovej sily, s ktorou Eisenhower počítal. Je to až neuveriteľné, ale argumentoval číslami, ktoré mu vyšli z jeho teórie hier. Pritom Neumann vytváral matematické modely pre strojcu vodíkovej bomby, tiež rodáka z Budapešti, Edwarda Tellera.
Nobelovu cenu nezískal
Teória hier, publikovaná s Oscarom Morgensteinom v roku 1944, bola reakciou na matematické metódy v ekonomike, ktoré zlyhali pri veľkej hospodárskej kríze. Neumann modeloval ekonomické situácie na matematických modeloch a jeho prácu dokončili neskorší nositelia ekonomickej Nobelovej ceny John Nash (USA), Reinhard Salten (Nemecko) a János Harsányi (Maďarsko).
Ktorákoľvek jeho čiastková práca by bola vhodná na Nobelovu cenu, ale bol „len matematik". A tí Nobelovu cenu nedostávali. Pritom bez jeho matematických modelov by oveľa ťažšie vznikla atómová a vodíková bomba, pravdepodobne by sa svet oveľa neskôr začal zaoberať digitálnou technikou a modernými, veľkokapacitnými počítačmi. Jeho matematické modely sa vyučujú v ekonomike.
Na sklonku svojho života publikoval esej, v ktorej sa venoval robotizácii. Jeho základná premisa znela: „Živý organizmus je schopný reprodukovať sám seba bez toho, aby stratil kvalitu, ba čo viac, môže kvalitatívne rásť. Stroj je schopný reprodukovať sám seba len na úkor straty kvality. Najväčší zlom nastane, ak sa inteligentné stroje naučia reprodukovať sa so zvyšovaním kvality. Budú teda schopné evolúcie."
Jediný zápas, na ktorý nemal sily, bol zápas s rakovinou okostnice. Génius riešiaci najzložitejšie vedecké problémy, vytvárajúci revolučné modely, sa nevedel vyrovnať s koncom.
„Bolo hrozné vidieť, ako zničujúco pôsobil na jeho intelekt fakt, že zomrie. Nie fakt zániku, ale fakt, že prestane rozmýšľať," napísal o ňom fyzik JenŚ Wigner, spolužiak a priateľ.
Geniálny Neumann zomrel ako 53-ročný.
Autor: ERNÖ OZOGÁNY(autor je maďarský publicista)
