Konrad Lorenz sa cítial ako v raji vtedy, keď mohol tráviť čas v spoločnosti svojich zvieracích priateľov. FOTO - Z KNIHY ROK HUSI DIVEJ
„Zakaždým, keď sa ku mne približujú zvieratá a blížia sa nie preto, že si ma nevšimli, ale práve preto, lebo ma zbadali alebo začuli, zmocňuje sa ma pocit, že aspoň na okamih nie som vyhnaný z raja.“ To sú slová výnimočného človeka, vynikajúceho prírodovedca, nositeľa Nobelovej ceny Konrada Lorenza. Zajtra si pripomenieme sté výročie jeho narodenia.
Lorenzova úvodná myšlienka je z knihy Rok husi divej, ktorá vyšla vo francúzskom origináli v roku 1978, u nás ju vydala Príroda krátko po novembri 1989. Bol to jeden z prvých závanov slobodného myslenia po dlhom období neslobody, a bolo to aj prvé dielo Konrada Lorenza vydané vo vtedajšom Československu.
Predslov ku knihe vtedy napísal autor nasledujúceho článku.
Zvieratá patria do prírody
Konrada Lorenza, zakladateľa modernej biologickej disciplíny – etológie (vedy o správaní zvierat) od detstva priťahoval život zvierat a prekrásna príroda dunajských ramien v dedinke Altenberg, severozápadne od Viedne. Už na začiatku kariéry prírodovedca zdôrazňoval, že zvieratá je nevyhnutné pozorovať vo voľnej prírode, kde ich nič neruší a neovplyvňuje. Bol presvedčený, že iba tak možno sledovať ich vrodené inštinktívne a naučené správanie.
Spočiatku ho zaujala dynamika letu vtákov a vzdialené migračné lety. Neskôr sa venoval výskumu divých husí, ich zložitým sociálnym prejavom a vzťahom. Dlhodobým skúmaním ich správania objavil význam vytvárania väzby mláďat na rodičov – tzv. vpečatenia v ranom veku, čo má na ich sociálne správanie v dospelosti podstatný a určujúci vplyv.
Lorenz zistil, že vrodené inštinktívne správanie obsahuje komplex dedičných, druhovo špecifických pohybových koordinácií, ktoré možno označiť ako dedične odovzdávané vzory vrodených inštinktívnych aktivít. Tie sú také charakteristické pre každý živočíšny druh, že aj jednotlivý prejav alebo len jedna sekvencia správania je charakteristickým druhovým znakom pre zatriedenie do zoologického systému, podobne ako morfologické alebo anatomické znaky.
Zásluha Lorenza spočíva v schopnosti oceniť predchádzajúce výskumy bádateľov, na ktoré nadviazal a zovšeobecnil ich. Zdôraznil existenciu tých podnetových znakov, ktoré vyvolávajú vrodené, druhovo charakteristické inštinktívne správanie. Špecifické podnetové znaky, prvky vrodených spúšťacích schém, ktoré jediné vyvolávajú vrodenú odpoveď živočícha, nazval kľúčovými podnetmi. Pri skúmaní podnetov používal atrapy, na ktorých bolo možné meniť tvar a sfarbenie dôležitých telesných znakov, prípadne smer ich pohybu a zisťoval, ktorý kľúčový podnet je najvýznamnejší pri vyvolaní vrodenej reakcie.
Radostné objavovanie
Lorenz často hovoril o radosti z objavovania zákonitostí správania pozorovaného druhu. Uvedomoval si tiež dôležitosť sprostredkovania vedeckých poznatkov najširšej verejnosti. Správanie živočíchov nielen podrobne skúmal, ale o ňom aj nadšene rozprával a presvedčoval verejnosť o význame zachovávať pôvodné biotopy pre všetko živé. Zdôrazňoval, že „iba existencia živého tvorstva v optimálnych podmienkach životného prostredia dáva nádej aj na šťastnejší život človeka“.
Svoje názory prezentoval aj v častých vystúpeniach na verejnosti. Ako svetoznáma vedecká autorita sa pred štvrťstoročím veľmi dôrazne postavil proti výstavbe atómovej elektrárne Zwentendorf v Rakúsku a potom aj proti stavbe priehrady a hydroelektrárne na Dunaji pri Hainburgu. Svojou aktivitou vtedy podporil desaťtisíce aktivistov za ochranu životného prostredia v Rakúsku. Ich akcie boli napokon úspešné.
O niekoľko rokov osud ukončil jeho životnú cestu v Altenbergu 28. februára 1989. Do poslednej chvíle vedecky pracoval.
Konrad Lorenz ako jeden z najvýznamnejších prírodovedcov našej doby vždy dôrazne pripomínal nesmierny význam zachovania všeobecnej úcty k životu. Želal si, aby ľudia pochopili, že zvieratá na našej planéte by sme mali považovať za svojich blížnych a pripomínal dôležitosť ich trvalej existencie aj pre nás. Obával sa, že v našom svete, často redukovanom len na konzumné ciele, sa strácajú základné hodnoty ľudskosti. Jeho odkaz je stále aktuálny.
Z odkazu Konrada Lorenza
Predstava, že „vedecké“ je iba to, čo je sivé a nudné, je škodlivý, ale žiaľ, rozšírený omyl. Medzi vynikajúcimi biológmi je len málo takých, ktorí sa pri voľbe objektu svojej celoživotnej práce neinšpirovali jeho krásou… Prísne objektívny opis alebo znázornenie živočícha či rastliny nespĺňa v zásade požiadavku pravdivosti, ak nezachytáva krásu živého organizmu.Ten, kto so psami žil a kto ich pozná, ale pritom nevie precítiť ich radosť, nie je normálny človek a pochybujem, že je schopný spolucítiť s inými ľuďmi.Usilovnosť možno dozaista pokladať za cnosť a lenivosť za neresť, ale ak nás pocit zodpovednosti ženie k väčšiemu pracovnému výkonu, než sme schopní vykonať bez toho, aby sa to odrazilo na našom zdraví, stáva sa usilovnosť rovnako zhubnou neresťou ako hocaká iná výstrednosť.Objektívne, fyziologické symptómy prudko preciťovaných emócií, najmä žiaľu, sú pri zvieratách, predovšetkým pri psoch a husiach, prakticky rovnaké ako u človeka… Ľuďom a husiam sa v dôsledku tohto duševného rozpoloženia často prihodí nešťastie: u človeka sú to autohavárie, husi narážajú do stožiarov, alebo pre nepozornosť sa stávajú obeťou dravých zvierat. Prežívanie smútku sa pri husiach výrazne prejavuje aj v sociálnom správaní. Smútiacie husi nie sú schopné brániť sa útokom iných husí.Písal veľa, rád a dobre
Publikačná činnosť K. Lorenza bola veľmi bohatá. V roku 1935 vydal prvú knihu Spoločník v živote vtákov, ktorá sa stala základom klasickej etológie. Uviedol v nej prvýkrát etologickú teóriu inštinktu. Kniha Takzvané zlo (1963) vyvolala vášnivé diskusie o zvieracej aj ľudskej agresivite. Z ďalších kníh boli významné Základy etológie (1963, Academia Praha, 1992), Osem smrteľných hriechov (1973, Panorama Praha, 1990), Odvrátená strana zrkadla (1970), Rok husi divej (1978, Príroda Bratislava, 1989, ktorú sprevádzajú prekrásne fotografie Sybille a Klausa Kalasovcov) a Zhováral sa s dobytkom, vtákmi a rybami (Archa, 1996).
Bohatá vedecká kariéra, prerušená vojnou
Konrad spočiatku vyhovel želaniu otca a v New Yorku a vo svojom rodisku – Viedni – vyštudoval lekársku fakultu. Jeho záľuba ho však napokon predsa len priviedla k štúdiu zoológie, paleontológie, psychológie a filozofie, ktoré ukončil na viedenskej univerzite. V roku 1938 na nej získal miesto docenta, o dva roky neskôr ho vymenovali za profesora porovnávacej psychológie na Univerzite v Královci.
Keď sa začala druhá svetová vojna, povolali ho ako vojenského lekára na východný front, kde ho v roku 1944 zajali. Ako zajatec bol v Rusku a Arménsku, odkiaľ sa vrátil do Rakúska až tri roky po skončení vojny. Naučil sa po rusky a zoznámil sa s prácami ruských fyziológov a reflexológov, predovšetkým I. P. Pavlova.
V rokoch 1951-57 vybudoval v nemeckom meste Buldern Ústav pre fyziológiu správania spoločnosti Maxa Plancka. Roku 1957 ho vymenovali za profesora na Univerzite v Mníchove a od roku 1961 až do 1973 pôsobil ako riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka pre fyziológiu správania v bavorskom Seewisene.
Uznanie vedeckého diela Konrada Lorenza vyvrcholilo udelením Nobelovej ceny za etológiu v odbore lekárstva a fyziológie (1973). Obdržal ju spoločne so svojimi blízkymi celoživotnými spolupracovníkmi, rakúskym bádateľom Karlom von Frischom a holandským etológom Nikom Tinbergenom.
Autor: Doc. RNDr. MARTIN NOVACKÝ, CSc.(autor pracuje na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave)
