zmiešanému s „tarantinovským“ pohľadom na svet zločinu.
Max Payne, ostrieľaný policajt, ktorého v prvom diele gangstri pripravili o ženu a malé dieťa, sa opäť púšťa do vyšetrovania korupci. Tentoraz sa k jeho depresívnej ceste plnej rozjímania nad zničeným životom pridá aj motív lásky. Zamiluje sa do nájomnej vrahyne Mony, čo sa však pri jeho neustálych halucináciách a depresiách rozhodne nepodobá na lásku z telenovely. Keďže majú spoločných nepriateľov, púšťajú sa sppolu proti hordám mafiánov. Príbeh má teda blízko ku kvalitnejšiemu filmovému materiálu a nebyť občas až prehnaného dôrazu na žánrové klišé a prílišnej snahy o drsnú poetiku, neboli by proti nemu výhrady. Čo však autori nedotiahli v príbehu, vynahradili v technickom spracovaní a hrateľnosti. Max Payne 2 rozhodne patrí k vizuálne najvyspelejším hrám. Každá jedna prestrelka sa mení na dokonalé predstavenie výbornej fyziky prostredia a zbraní, detailných modelov postáv, kvalitných textúr a efektov.
Do toho všetkého vstupuje zdokonalený spomalený „matrixovský“ režim, bez ktorého by ste nemali veľa šancí. Aby vás nenudila vysoká linearita hry, tvorcovia pripravili množstvo napätých situácií a zaujímavých úrovní. Zopárkrát dokonca opustíte Maxa a vžijete sa do úlohy Mony, aby ste hlavného hrdinu vytiahli z problémov. Pochvalu si zaslúži aj umelá inteligencia nepriateľov. Proti obrovskému zbraňovému repertoáru, ktorý si so sebou môžete niesť, môžu naozaj len ťažko uspieť – nechýba niekoľko druhov útočných a ostreľovacích pušiek, automaty, pištole, granáty…
Každá zbraň sa hodí až do konca hry. Apropo koniec hry. Ten je najslabším článkom celku. Nie že by bol nudný, ale príde príliš skoro. Šesť až osem hodín zábavy, je naozaj primálo. Takéto významné negatívum sa nedá prehliadnuť, takže ak sa rozhodnete Max Payne 2 skúsiť, nezabudnite, že sme vás varovali.
Viac o počítačových hrách nájdete na www.hry.sme.sk
