Tritisíc rokov stará múmia egyptského faraóna Ramzesa I. je od 26. októbra znovu v Národnom múzeu v Káhire, kam ju previezli po 140 rokoch zo Severnej Ameriky. Hrob Ramzesa I. objavil taliansky výskumník Giovanni Battista Beloni v októbri 1817 v Údolí kráľov. FOTO - TASR/AFP
Zloženie balzamu, ktorý používali starovekí Egypťania na uchovanie zosnulých, zostávalo dlho záhadou. Predpokladalo sa, že účinnou zložkou bol extrakt borievky, prípadne živica. Olej z cédrového dreva sa síce nevylučoval, ale odborníci ho nepokladali za hlavnú balzamovaciu látku.
Tím profesora Ulricha Wesera z univerzity v Tübingene v spolupráci s mníchovskými odborníkmi však teraz dospel k záveru, že dominantnou látkou, umožňujúcou uchovanie tkanív a kože zosnulého, bol decht z cédrového dreva. Vedci biochemickou analýzou (aj s využitím metód spektometrie a plynovej chromatografie) nepoužitého balzamu identifikovali konzervačnú látku – guajakol.
Zvyšky balzamu sa našli v hrobe spoločensky vyššie postaveného človeka z novej ríše, z obdobia vládnutia faraónov 18. dynastie (1550-–1069 pred n. l.). Pochádzajú z Deir al Bahri v strednom Egypte a sú uložené v Metropolitnom múzeu v New Yorku.
Konzervačné účinky guajakolu poznajú Európania od čias Rímskej ríše a používali ho až donedávna ako súčasť liečivých mastí a púdrov. Táto látka sa uplatnila aj pri údení mäsových výrobkov. Cédrové truhlice sa považovali za najvýhodnejšie pre uskladnenie najrôznejších materiálov.
Zaujímavý bol postup mumifikácie. Telo (staroegyptsky nazývané džet, hau, prípadne chet) najskôr starostlivo umyli a zbavili ochlpenia. Potom cez nos kovovým háčikom urobili otvor v čuchovej kosti a vybrali mozog. Podľa Herodota vraj niekedy do mozgovej dutiny vložili drogu, ktorá mozog rozpustila a ten vytiekol. Potom narezali brušnú dutinu a zo zosnulého vybrali vnútorné orgány – okrem obličiek a srdca. Podľa starých Egypťanov bolo srdce posvätné, lebo v ňom sídlila duša a myslenie. Ak ho omylom vyrezali, vrátili ho späť do tela. Ostatné orgány vložili do štyroch kanop – posvätných nádob pre pečeň, pľúca, žalúdok a črevá. Vyprázdnené útroby tela vypchali myrhou, kasiou a inými vonnými látkami.
Mumifikované telo pred pochovaním potierali nátronom (aj zvnútra), aby ho vysušili. Aby telo neochablo, vypchali ho na záver pilinami, ílom alebo inými materiálmi. Potom ho premastili balzamom, v ktorom, ako už teraz vieme, dominoval účinný výťažok z libanonského cédrového dreva. Telo potom zabalili ľanovými ovínadlami, medzi ktoré vložili posvätné a ochranné amulety.
Obdobie od smrti do pohrebu trvalo 70 dní. Množstvo úkonov vrátane mumifikácie bolo potrebných na to, aby sa do tela vrátila duša. Preto zosnulý musel mať pri sebe aj dosť posmrtnej potravy.
Mumifikácia dosiahla v starom Egypte vrchol v treťom prechodnom období najmä počas vládnutia 21. dynastie (1069-664 pred n. l.).
Autor: DRAHOSLAV HULÍNEK(autor je archeológ)
