y zaradia do kolónky „nepotrebné“. Títo ľudia vnímajú informácie prichádzajúce z ich okolia ako nedôležité alebo dokonca zaťažujúce a podvedome sa ich rýchlo zbavujú.
Oproti tomu tvoriví ľudia majú od narodenia veľmi slabý tlmič vonkajšieho „šumu“. Ich mozgový chemický „hardvér“ je nastavený na príjem čo najvyššieho množstva podnetov z okolia; v mozgu im beží niekoľko programov naraz.
Preto ak sa obyčajný človek stretne aj s výnimočnou novinkou, buď si ju vôbec nevšimne, alebo ju zhodnotí len povrchne a zabudne na ňu skôr, než by si mohol uvedomiť jej výnimočnosť. Tvorivý človek naopak zostáva stále otvorený novým podnetom, dokonca aj tým, ktoré sa ukážu ako bezcenné (a takých je samozrejme väčšina). Logika je však v tomto prípade nepriestrelná: radšej zaťažiť mozog kopou smetí, ako vyhodiť jeden diamant.
Tvorivosť je však minca s dvoma stranami; história aj súčasnosť pozná dosť príkladov na tému geniality hraničiacej s bláznovstvom alebo posadnutosťou. Kanadsko-americký tím psychológov ponúka svoje vysvetlenie. Shelley Carsonová z Harvardu to vidí asi tak, že nízka hladina latentných inhibítorov (tlmičov) a výnimočná flexibilita mysle môže takéhoto človeka „za určitých okolností“ (nevedno však, aké to sú) buď vyhnať do ústavu choromyseľných, alebo ho priviesť k zisku Nobelovej ceny. (ač)
