Indický vedec S. D. Biju a jeho belgický kolega Franky Bossuyt odhadujú vek druhu na 130 miliónov rokov. Podľa časopisu Nature, ktorý píše o "objave storočia", je navyše zástupcom novej biologickej čeľade obojživelných žiab. Nový druh a zároveň novú čeľad sa podarilo objaviť naposledy v roku 1926.
Koža asi sedemcentimetrovej žaby má tmavomodrú až fialovú farbu a tvar hlavy pripomína skôr piskora alebo krtka než žabu. Pre svoj výzor dostala žijúca žabia fosília vedecký názov Nasikabatrachus sahyadrensis. Nasika je sanskrtový výrazu pre nos, druhá časť je synonymum pre Západný Ghát. Celé meno v preklade znamená "Nosová žaba zo Západného Ghátu.
N. sahyadrensis patrí do skupiny hrabavých žiab, ktoré sa zahrabávajú do mäkkej pôdy. Na končatinách má len náznaky plávacích blán, prsty a palce sú zato značne vyvinuté.
Z genetickej analýzy vyplýva, že najbližšími príbuznými indickej žaby sú obojživelníky žijúce na súostroví Seychelly, ktoré je od Indie vzdialené asi 3000 kilometrov. Podľa vedcov je to ďalší zaujímavý dôkaz dávneho prepojenia medzi Indiou a Seychellmi.
India, považovaná za "kolísku moderných žiab", sa asi pred 130 miliónmi rokov oddelila od prakontinentu Gondwana a približne o 74 miliónov neskôr sa zrazila s Áziou. Pred asi 65 miliónmi rokov sa oddelili dnešné Seychelly od indického subkontinentu.
Podľa Bossuytovej staršej genetickej štúdie sa väčšina súčasných druhov živočíchov vyvinula počas samostatnosti indického subkontinentu. Po jeho kolízii s Áziou sa obojživelníky "rozutekali" do celého sveta.
Región južnej Indie je jedným z ôsmich svetových centier druhovej rozmanitosti, zdôraznil biológ S. Blair Hedges v komentári k článku v časopise Nature. Mnohé tu žijúce druhy sú endemické, teda sa nevyskytujú na ďalšom mieste zemegule. Človek však zničil skoro všetky tropické lesy v tejto oblasti a biológovia hľadajúci nové druhy tak vlastne pretekajú s časom.
