Potosí 6. októbra (TASR) - Jedno príslovie hovorí, že zo striebra, ktoré španielski dobyvatelia vyťažili v Novom svete, by sa dal postaviť most cez Atlantický oceán. Pôvodní obyvatelia Ameriky však poznali tento vzácny kov už dávno predtým - začali ho spracovávať asi 400 rokov pred vzostupom Inkov. Za ten čas prešlo ich rukami niekoľko tisíc ton striebra, tvrdia v časopise Science členovia americko-kanadského tímu vedcov, ktorí analyzovali usadeniny jazera pri bolívijskom meste Potosí.
Potosí bolo kedysi jedným z najbohatších miest na zemeguli. V 15. storočí boli španielski dobyvatelia na vrchole svojej moci v Južnej Amerike a v meste so 160.000 obyvateľmi vtedy existovalo 36 kasín. Za toto bohatstvo vďačila metropola neďalekej striebornej bani na úpätí Cerro Rico, v preklade Bohatej hory. Odhaduje sa, že polovica všetkého vtedajšieho striebra na svete sa vyťažila v baniach pri Potosí a pokrývala takmer štvrtinu výdavkov španielskej koruny.
Kto ako prvý objavil bohaté ložiská striebra, je zahalené rúškom tajomstva. Mark Abbott z University of Pittsburgh a Alexander Wolf z University of Alberta sú presvedčení, že o veľkom bohatstve v útrobách Cerro Rico vedeli už indiánske kultúry pred mocnými Inkami. Dôkazy objavili v usadeninách neďalekého jazierka Laguna Lobato. Z dna jazera v hĺbke 70 centimetrov odobrali vzorku, ktorá dokumentuje dejiny spracovávania nerastných surovín v tejto oblasti v predchádzajúcich 1300 rokoch.
Vo všetkých vrstvách z rokov 1400-1800 sa zistili extrémne vysoké koncentrácie olova a antimónu, ktoré sa uvoľňovali z rudy do atmosféry pri ťažbe striebra. To znamená, že Inkovia získavali striebro už pred príchodom juhoamerického dobyvateľa Pizarra. Podľa Abotta a Wolfa však ani oni neboli prví.
Stopy olova a antimónu sa totiž našli už v sedimentoch z 12. storočia. Stredoveké bane pravdepodobne založila kultúra Tiwanaku, ktorá zanikla po roku 1100 a jej centrum ležalo v oblasti jazera Titikaka. Predmety zo striebra však skoro žiadne nezanechala - možno preto, že nasledujúce kultúry ich roztavili alebo zničili.
Zaujímavú skutočnosť vyčítali odborníci z vrstvy v odobratom vrtnom jadre, ktorá zodpovedá približne roku 1500. V tomto období vzrástol v atmosfére okrem olova a antimónu aj obsah bizmutu, cínu a striebra, ktorý asi o sto rokov opäť nečakane zmizol. Súvisí to s vývojom ťažobných technológií. Pri metóde používanej Inkami unikalo do vzduchu veľa olova, ale nie ostatných spomínaných kovov. Tie zamorili ovzdušie po tom, čo ranní španielski kolonizátori experimentovali so svojími neefektívnymi taviarňami budovanými z kastílskych tehál. Nakoniec zistili, že tavenie striebra je lepšie prenechať skúsenejším Inkom.
Po roku 1600 postupne vymizli zo sedimentov aj bizmut, cín a olovo. V 17. storočí sa ložiská na Cerro Rico vyčerpali. Od príchodu Španielov v roku 1545 sa z útrob hory vyťažilo 20.000 až 40 000 ton striebra. V 30. rokoch 20. storočia zažilo Potosí ešte jedno veľmi krátke obdobie intenzívnej ťažby - tentoraz cínu.
V bludisku chodieb pod Cerro Rico hľadajú ľudia aj dnes posledné zvyšky cínu a zinku, ktoré sú už len omrvinkami niekdajšieho nerastného bohatstva. V usadeninách jazera Laguna Lobato však táto ťažba už nezanechá merateľné stopy.
