Odborníci nepredpokladajú, že by k tomu malo dôjsť v blízkom čase a v takom veľkom meradle. Rozdiely medzi USA a Európou sú totiž nielen v legislatíve, ale aj v kultúre.
„V Amerike sú ľudia náchylnejší neustále sa súdiť,“ povedal pre New York Times Niklas Zennestron zo Švédska, ktorý stál pri vzniku najpopulárnejšieho programu na výmenu hudobných nahrávok Kazaa (naprogramovali ho neskôr dvaja Estónci). „Keby to skúsili u nás v Európe, verejnosť by sa obrátila proti nahrávaciemu priemyslu,“ myslí si.
Sťahovanie hudby je totiž už aj v Európe úplne bežnou aktivitou internetistov. „Šesťdesiatnici už dnes bežne sťahujú hudbu,“ sťažuje sa šéf nemeckej Asociácie fonografického priemyslu. „Ženy v domácnosti, ktoré by mali piecť, napaľujú. Nemôžeme ísť po 80-ročných babkách alebo 12-ročných deťoch. Musíme nájsť ten správny prístup,“ vysvetľuje.
Väčšina ľudí to pritom nepovažuje za nemorálne. „Úprimne povedané, nezáleží mi na tom, či Robbie Williams zarobí ročne 15 alebo 12 miliónov,“ povedal reportérom 26-ročný študent z Berlína, ktorý vraj mesačne vypaľuje 700 až 800 cédečiek.
Práve Nemecko je zrejme najťažšie zasiahnuté vlnou sťahovania hudby cez internet. Za posledných päť rokov tu predaj hudobných CD klesol o tretinu a tento rok sa očakáva ďalší pokles o 20 percent, kým v Spojených štátoch predaj klesol „len“ o 12 percent. Vlani Nemci nakúpili 160 miliónov legálnych CD, no až pol miliardy čistých nosičov, ktoré sa najčastejšie využívajú na napaľovanie pirátskej hudby, filmov či programov. V Amerike je tento pomer pre nahrávacie firmy o niečo priaznivejší, 800 miliónov legálnych CD oproti 1,8 miliardy čistých, potenciálne použiteľných na nelegálne nahrávky.
Európski zákonodarcovia navyše prejavujú oveľa väčšie pochopenie pre sťahovanie hudby z internetu, ako americký kongres. Podľa predstavy Európskej komisie by sa totiž mala v oblasti autorských práv pozornosť sústrediť najmä na prísne stíhanie predajcov nelegálnych nahrávok a firmy, ktoré využívajú nelegálne nahrávky či softvér. Ľudia, ktorí si stiahnu nahrávku iba pre vlastnú potrebu, by nemali byť trestne stíhaní. Ide teda o podobný postoj, aký majú niektoré krajiny napríklad k marihuane – prísne sa trestá jej predaj či pašovanie, jej užívanie takisto nie je povolené, ale neoficiálne sa toleruje.
V Európe teda zatiaľ hrozba trestného stíhania visí len nad niekoľkými tisíckami používateľov v Španielsku, kde na nich v auguste podala žalobu právnická firma zastupujúca „spoločnosť, ktorá si neželá byť menovaná“, pravdepodobne nahrávacia asociácia, ktorá sa chce takto vyhnúť negatívnej publicite. Zatiaľ však nie je známe, či španielske súdy umožnia postup na základe trestného a nie občianskeho práva proti bežným používateľom, keďže zo svojho konania nemajú žiaden finančný profit. (tb)
