Sme potomkovia predkov, ktorí neboli proti smiechu imúnni. Čím viac sme zdelili takýchto „smiešnych“ génov, tým lepšie. ILUSTRÁCIA – ARCHÍV
Ak si mozog neustále trénujeme, napríklad rozprávaním a počúvaním vtipov alebo riešením hlavolamov, zostane svieži a vnímavý aj v starobeZmysel pre humor je fascinujúca ľudská vlastnosť, ktorá vzbudzuje záujem psychológov. Veď humor zlepšuje celkovú kvalitu života, pomáha človeku vyrovnať sa so stresom a dokonca aj s problémami starnutia. Ako zistila nová kanadská štúdia, ľudia s pribúdajúcim vekom nestrácajú zmysel pre humor. Jediné, čo starším ľuďom ubúda, je schopnosť pochopiť aj zložitejšie formy humoru.
Smiech sa rodí v prednom mozgu
Psychológovia Prathiba Shammiová a Donald Stuss, ktorí výskum uskutočnili, vzbudili svetovú pozornosť už v roku 1999. Vtedy publikoval časopis Brain ich štúdiu, ktorá dokázala, že zmysel pre humor je ukrytý v malej oblasti pravej časti predného mozgu. Lekári dlho nevedeli, akú by práve táto časť mozgu mohla mať funkciu. Shammiová sa Stussom experimentálne zistili, že osoby, ktorým sa táto časť mozgu poškodila (napríklad po mozgovej príhode, úraze alebo pri nádore), zle chápali vtipy.
Aj okrúhle výročia možno oslavovať netradične, s dobrým nápadom a s úsmevom. Český výrobca spodnej bielizne Triola pripravil kurióznu oslavu 90. výročia vynálezu podprsenky, keď sa jeho zástupcovia rozhodli vytvoriť rekord v počte rozdaných kusov tejto, najmä mužmi obľúbenej bielizne. V pondelok 22. septembra doobeda si ženy každého veku v centre Brna rozobrali viac ako 2600 podprseniek. FOTO – ČTK
Vo svojej novej štúdii obaja vedci sledovali, ako sa na pochopení vtipu prejavuje vek. Svoju prácu opísali v odbornom časopise Journal of the International Neuropsychological Society. Porovnávali dvadsať starších osôb s priemerným vekom 73 rokov so sedemnástimi mladšími ľuďmi s priemerným vekom 28 rokov. V jednom teste dostali účastníci šestnásť rôzne zložitých nedokončených anekdot a mali k nim z ponúkaných možností vybrať vtipný konec.
Je to smiešne?
Pri druhom teste dostali pokusné osoby 21 humorných a sedem neutrálnych nápisov a mali z nich vybrať tie veselé. Jednoduchý príklad: „Nápis v hoteli: Budeme radi, ak hostia využijú služby našej upratovačky.“ Alebo: „Nápis v hoteli: Prosíme hostí, aby zhasínali svetlo, keď odchádzajú z izby.“
Zatiaľ čo druhý príklad je neutrálny, prvý môže vyvolať úsmevné asociácie.
V treťom teste psychológovia rozdali desať sád kreslených obrázkov. V každej sade boli štyri podobné kresbičky, avšak iba jedna obsahovala humorný detail, ktorý mali účastníci nájsť.
Výskumníci zistili, že starší i mladší rovnako dobre rozlíšili neutrálne výroky od smiešnych v druhom teste. Avšak v testoch poznávacích schopností pri hľadaní vtipného konca anekdoty či veselého obrázku robili staršie osoby v priemere podstatne viac chýb, najmä pri zložitejších a viacvýznamových formách humoru.
Bádatelia uskutočnili ešte klasické psychologické testy na posúdenie rozoznávacích schopností pri abstraktnom uvažovaní, na zistenie duševnej pružnosti a úrovne krátkodobej pamäti pokusných osôb. Potom ich porovnali s výsledkami testov zmyslu pre humor – a našli výraznú zhodu. Tí starší ľudia, ktorí mali všeobecne znížené rozoznávacie schopnosti, tiež ťažšie rozoznávali, čo je smiešne.
Je to vlastne logické. „Keď počujete vtip a jeho pointu, chvíľku vám to nedáva zmysel, pretože pointa vybočuje z predchádzajúceho rozprávania,“ povedala Shammiová pre televíznu stanicu ABC. „Najskôr ste prekvapení. Ale potom sa pozriete na pointu z odlišnej perspektívy a pochopíte, že vlastne rozprávanie zmysel má. Pri tomto mozgovom procese treba pružné uvažovanie aj krátkodobú, takzvanú pracovnú pamäť. Vaša myseľ musí byť schopná neustále spracovávať informácie,“ opísala Shammiová procesy prebiehajúce v mozgu.
Výsledky teda naznačujú, že starnutie poškodzuje najskôr prednú časť mozgu, ktorá má na starosti abstraktné uvažovanie, a teda aj chápanie humoru. Shammiová a Stuss však tiež konštatovali, že skúmané osoby, ak vtip pochopili, sa ním dobre bavili, usmiali sa alebo sa smiali aj veľmi hlasno bez ohľadu na vek. Dobrá správa teda je, že zmysel pre humor „nekoroduje“ ani s pribúdajúcimi rokmi.
Tréning posilňuje mozog
„Mozog je na tom podobne ako svaly. Čím viac sa trénuje, tým lepšie,“ pripomína Eva Syková, riaditeľka pražského Ústavu experimentálnej medicíny Akadémie vied. „V starobe mozog stráca niektoré schopnosti, ale zase má viac uložených informácií. Keď ho človek stále trénuje, trebárs iba riešením rôznych rébusov a stálym učením, udrží ho v oveľa lepšej kondícii ako ten, kto duševný tréning zanedbáva.“
Preto tiež poznatok kanadských psychológov, že starší ľudia horšie chápu zložitejšie vtipy, neplatí absolútne. Kto si dokáže udržať mozog v dobrej kondícii, môže sa smiať aj na intelektuálne náročných vtipoch bez ohľadu na vek.
V poslednom čase sa preukázalo, že existuje spojenie medzi fyzickou a duševnou činnosťou. „Kto sa teda venuje rozumným fyzickým aktivitám, stimuluje aj činnosť mozgu,“ uzatvára profesorka Syková.
Zmysel pre humor závisí od výchovy
To, či sa človek bude či nebude smiať vtipom, záleží od toho, v akom prostredí ho vychovali, a nie od jeho genetickej výbavy. Zistili to už pred troma rokmi výskumníci z Thomasovej nemocnice v Londýne. Požiadali o spoluprácu obľúbené pokusné osoby genetikov – dvojčatá. Presne 71 párov jednovaječných a 56 párov dvojvaječných dvojčiat.
Jednovaječné, čiže identické dvojčatá, majú všetky gény rovnaké, pretože vznikli rozdelením toho istého oplodneného vajíčka. Neidentické, ktoré prišli na svet z dvoch rôznych vajíčok, majú gény oboch rodičov „namiešané“ odlišne.
Dvojice súrodencov, ktoré sa na pokuse zúčastnili, vychovali v rovnakej rodine. Výskumníci ich požiadali, aby v oddelených miestnostiach ohodnotili humorné obrázky známkou 0 (je to plytvanie papierom) až 10 (najlepší vtip, aký som kedy videl).
Ukázalo sa, že súrodenci mali na obrázky veľmi zhodný názor bez ohľadu na to, či išlo o dvojčatá identické či nie. Z toho vedci urobili záver, že v prístupe k humoru nezáleží na génoch, ale na spoločnej výchove.
„Je to prekvapujúce, pretože osobnostné rysy takmer vždy v nejakej miere závisia od genetických dispozícií,“ konštatovali výskumníci. „V prijímaní humoru sa však odrážajú skôr kultúrne vplyvy. To by tiež vysvetľovalo, prečo sa obľúbené vtipy tak líšia medzi jednotlivými národmi,“ zhrnuli. (jet)
Autor: JOSEF TUČEK(Autor je redaktorom českých Hospodářskych novín)
