Život posádky ISS v nadmorskej výške 370 kilometrov

Pri príjazde vlani 2. novembra do embrya orbitálneho komplexu traja kozmonauti posádky Expedition One nestrácali čas. Počas prvých troch hodín zabrali priestory ako skoro každý nový nájomník rozsvietením svetiel, pustením vody a kúrenia a sprevádzkovaním… záchodov.

Namiesto toho, aby oslavoval nasťahovanie do nového bytu, strávil americký veliteľ misie, William Sheperd, s ruskými kolegami Jurijom Gidzenkom a Sergejom Krikaľovom prvý týždeň inštalovaním palubných počítačov a rádií, upevňovaním skrutiek, naťahovaním káblov a stláčaním gombíkov a vypínačov v troch moduloch stanice.

V ďalšom týždni bolo treba vyskúšať jednotlivé systémy ISS, ako vyžadoval náročný preplnený program, na ktorý sa kozmonauti sťažovali.

„Pozemné tímy odhadujú činnosť na jednu hodinu, zatiaľ čo my vieme, že na to treba päť hodín,“ hundral nedávno Jurij Gidzenko. „To je druh vecí, ktoré sa človek naučí len pri živote vo vesmíre“.

Po období skúmania a od času, čo pozemní kontrolóri trochu zmiernili tempo činností, získal život na palube normálny rytmus.

„Trochu sa tiesnime, ale priestor je dosť dobre vybavený a dá sa tu veľmi dobre žiť. Človek by skutočne nemal pocit, že žije vo vesmíre, keby všetko nelietalo vo vzduchu,“ vysvetľuje William Sheperd.

Každý deň na palube ISS je v zásade iný ako ostatné, okrem budíčka o 7.00 SEČ a okrem 40 minút potrebných na oblečenie a ranného umývania. Teda ak sa to tak dá nazvať, pretože na palube nie sú sprchy, len zvláštne mydlo, ktoré sa používa na trenie kože a vlasov. Oblečenie sa mení len každých päť dní.

Záchody sa podobajú tým na palube lietadiel, ale „vesmírny trón“ má úchytky na nohy a tyče na zablokovanie stehien, aby človek nelietal v priestore. Latríny zabraňujú pôsobeniu beztiažového stavu sacím systémom, ktorý umožňuje evakuovať výkaly požadovaným smerom.

Moč sa recykluje a prechádza zariadením, ktoré umožňuje získavať späť vodu, dostatočne čistú na to, aby sa dala piť. Kozmonauti ju však radšej nevyužívajú. Pevné výkaly sa umiestňujú v plastových vreckách do kontajnerov, ktoré každé tri až štyri týždne vymieňa za prázdne nákladná vesmírna loď Progres.

Po raňajkách, lekárskych testoch a porade s pozemským centrom sa činnosti rôznia: inštalácia alebo oprava zariadenia, úpravy vo vnútri stanice, vedecké výskumy alebo fotografovanie pozemských objektov.

Nič sa nenecháva na náhodu. Každý pohyb sa starostlivo plánuje, ako napríklad pri jedle. Neprichádza do úvahy niečo zhodiť. Všetko musí byť pripevnené pomocou háčikov alebo pások a čistenie je dôkladné.

Vďaka beztiažovému stavu stačí na pohyb vo vnútri stanice len úsilie jedného alebo dvoch prstov. Odvrátenou stranou mince je úbytok svalovej hmoty a pevnosti kostí. Každý kozmonaut je preto povinný minimálne dve hodiny denne cvičiť, aby bojoval proti svalovej a kostnej atrofii. Aj s cvičením prichádzajú obyvatelia vesmíru o 1 až 1,5 percenta kostnej hmoty mesačne. Navyše, tváre sa stavom beztiaže stávajú oduté.

Voľno majú kozmonauti cez víkend, keď môžu telefonovať s rodinou, odpovedať na elektronickú poštu, obdivovať cez okná Zem alebo sa pozerať na filmy na DVD.

Občasné spojenia so Zemou predstavovali jediný skutočný problém. „Je to náš najväčší problém. Naše spojenie so Zemou je úzke a nie príliš spoľahlivé. A to nám veľmi prekáža,“ vysvetľuje William Sheperd.

Táto otázka by sa mala vyriešiť terajším príchodom amerického modulu Destiny s jeho širokopásmovou komunikačnou anténou.

Ďalšia nepríjemnosť: úroveň hluku spôsobeného prístrojmi, ktorý núti spať v noci so štupľami v ušiach. „Je to trochu hlučnejšie, ako by sme si želali,“ zveruje sa Sheperd.

„Život na palube, to je niečo ako byť na lodi alebo vo vnútri ponorky,“ hovorí.

(ČTK/AFP)