valo, že ešte dlho po operácii sa do nej stále nevracal život. „Bolo to najdlhších pätnásť dní môjho života,“ napísal.
Trpel nielen pre nevládnu nohu, ale aj preto, že v nemocnici nemohol počúvať hudbu, ktorá ho predtým sprevádzala pri vstávaní, za volantom auta alebo pri kúpaní. Potom mu však priateľ priniesol magnetofón a pásku so Sacksovým obľúbeným Mendelssohnovým koncertom pre husle a orchester. Prehrával si ho znovu a znovu ďalších 14 dní.
„Zrazu, keď som si v mysli znovu prehrával Mendelssohna, som mal pocit, že mi požičal svoju energiu. Našiel som stratený rytmus chôdze, ako keby som si spomenul na dôverne známu, ale dávno zabudnutú pesničku. Až potom moja chôdza znovu získala svoju prirodzenú, nenútenú pohybovú melódiu a pôvab.“
Sacksov príbeh je o to pikantnejší, že predchádzajúce výskumy Mozartovho efektu vylúčili Mendelssohnovu romantickú hudbu z okruhu tej, ktorá by mohla priaznivo pôsobiť na ľudský mozog. Práve preto, že je romantická, a nemá prísnu, ale súčasne hravú mozartovskú kompozíciu. Zrejme však aj autor slávneho Svadobného pochodu má ľudskej psychike čo povedať.
