Wolfgang Amadeus Mozart (1756-1791) bol mužom plným rozporov, a takým zostal aj dve storočia po svojej smrti. V augustovej nemeckej televíznej šou ho diváci hlasovaním vybrali ako jedného z najväčších Nemcov v histórii. Okamžite nasledoval protest rakúskeho veľvyslanca v Nemecku, ktorý sa ohradil - vraj Mozart nebol nijaký Nemec, pretože sa narodil v Salzburgu, a preto ho Nemci nemôžu vyhlasovať za svojho. Snímka je z predstavenia Mozartovej opery Únos zo serailu, ktorú predviedli v rámci júlového Salzburského festivalu. FOTO - REUTERS
Prečo hudba oslovuje prakticky každého človeka? Prečo nás sprevádza od narodenia až po smrť? Prečo zaujíma v našich mozgoch také významné miesto, aj keď pre jej vznik a vývoj evoluční vedci nemôžu nájsť spoľahlivé vysvetlenie? Tých otázok by sme mohli vymyslieť oveľa, oveľa viac. Hudba - taká rôznorodá a súčasne taká jednoduchá - je naozaj jednou zo záhad ľudskej civilizácie.To isté ako reč?
Americkí vedci z Duke University v Severnej Karolíne sa nazdávajú, že už rozlúštili aspoň odpoveď na otázku, aká je štruktúra hudby. Akordy a stupnice sa podľa nich nelíšia od tónov, obsiahnutých v ľudskej reči. Keď počúvame hudbu, je to podobné, ako keby sme počúvali ľudskú reč.
„Reč je veľmi zvláštna, pretože sme jej vystavení každý deň,“ povedal pre BBC News Online David Schwarz z Duke University. „ Sme v nej ponorení, kúpeme sa v nej, obklopuje nás prostredie, v ktorom dominuje reč. Preto rečové zvuky hrali rozhodujúcu úlohu v evolúcii a vo vývoji sluchového systému.“
A preto, že mozog dokáže v hudobných tónoch rozšifrovať melódiu ľudskej reči, znejú akordy, ktoré podliehajú tým istým zákonitostiam, nášmu uchu príjemne. Hudba teda nie je niečo, čo by k nám prišlo z Marsu, ale bola a je pevnou súčasťou ľudskej prirodzenosti.
Že by mal koniec koncov predsa len pravdu Charles Darwin, ktorý pred 130 rokmi napísal, že hudba slúžila našim predchodcom na to, aby si ľahšie našli partnerku? Keď neboli schopní vyjadriť svoju lásku slovami, pomohli si spevom.
Miller, Fukui a Pinker
Geoffrey Miller, evolučný psychológ z Univerzity v Novom Mexiku, sa oboznámil s tisíckami jazzových, rockových a klasických albumov a všímal si vek a pohlavie muzikantov. Zistil, že v každom hudobnom žánri muži produkujú približne desať ráz viac ako ženy, a že ich činnosť vrcholí pred tridsiatkou, teda v období špičky reprodukčnej aktivity.
„Dobrí muzikanti, predovšetkým dobrí speváci, vzbudzujú sexuálny záujem,“ napísal Miller. „Úspešní hudobníci mužského pohlavia sú notoricky promiskuitní a majú tendenciu produkovať množstvo detí. A tak sa gény pre hudobné schopnosti šíria ďalej.“
Zaujímavý názor. Nezapadá však do výskumu iného evolučného psychológa, Hajime Fukuiho z Univerzity Nara v Japonsku. Ten skúmal 35 študentov a 35 študentiek, ktorým púšťal 30 minút hudbu všetkých žánrov. Zistil, že už len počúvanie hudby znížilo hladinu testosterónu u mužov a zvýšilo ju u žien. Preto si Fukui myslí, že hudba našim predkom naopak pomáhala relaxovať, zmierňovať sexuálne napätie. A túto úlohu má dodnes.
Veru, pravdu má asi profesor Steven Pinker z Massachusettského technického inštitútu, ktorý sa preslávil svojimi evolučnými prácami najmä o vývoji ľudskej reči a mysle. Nedávno povedal: „Nemali by sme klamať sami seba a nahovárať si, že hudbe rozumieme. Nemali by sme prijímať jednoduché vysvetlenia, ktoré nedokážu vedeckými argumentmi rozptýliť hmlu, vznášajúcu sa nad hudbou.“
Mozartov efekt
Pred desiatimi rokmi zverejnil časopis Nature výsledky zaujímavého výskumu. Tím, vedený doktorkou Francis Rauscherovou z Univerzity vo Wisconsine dokázal, že počúvanie Mozartových klavírnych sonát zlepšuje tzv. časovo-priestorovú predstavivosť. Ľudia, ktorí sonáty tesne pred experimentom počúvali, v testoch obstáli v priemere lepšie ako tí, ktorí pred nimi nepočúvali nič, alebo ktorým výskumníci prehrávali iba relaxačnú hudbu.
Mozartov efekt sa rýchlo stal hitom a mnohé médiá ho začali propagovať v štýle „Hudba ťa urobí múdrejším“ alebo „Buduj mozog svojho dieťaťa“. V niektorých amerických štátoch dokonca pripravili návrh zákona, podľa ktorého by každý novorodenec mal dostať CD s klasickou hudbou.
Časom však prišlo vytriezvenie. V ďalších pokusoch sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že by počúvanie hudby mohlo dlhodobo zlepšovať výkony ľudskej mysle v iných oblastiach.
Roku 1998 však tím doktorky Rauscherovej zodvihol zástavu Mozartovho efektu znova, a tentoraz veľmi netradične. Výskumníci púšťali Mozartove klavírne sonáty dva mesiace nezvyčajným poslucháčom - potkanom. Takto hudobne vzdelané pokusné zvieratká sa vedcom odvďačili lepšou a rýchlejšou orientáciou v bludisku.
Potkan je síce iba potkan, ale výskumy Mozartovho efektu pokračujú ďalej.
Čo nedokáže chémia, mohla by dokázať hudba
Psychológovia z Čínskej univerzity v Hongkongu v tomto roku zistili, že deti, ktoré sa učia hrať na hudobnom nástroji, si súčasne vylepšujú pamäť. Čím dlhší hudobný tréning bol, tým je táto schopnosť lepšia. Článok o ich výskume publikoval odborný žurnál Neuropsychology.
Tím, vedený Agnes Chanovou, skúmal skupinu 90 chlapcov vo veku šesť až 15 rokov. Polovica z nich sa učila hrať počas jedného až piatich rokov na nejakom strunovom nástroji v školskom orchestri. Celej skupine chlapcov najskôr prečítali zoznam slov a požiadali ich, aby si ich zapamätali čo najviac. Skúšali ich desať minút po teste, a potom ešte po polhodine. Tí, ktorí mali za sebou hudobný tréning, si zapamätali po desiatich minútach viac slov ako nehudobníci. Rovnako to bolo aj po polhodine. Dlhšie pôsobenie v orchestri znamenalo viac zapamätaných slov.
Tieto zistenia potvrdili výsledky výskumu z roku 1998, keď sa Chanová a jej kolegovia zaoberali pre zmenu vzťahom hudobnej praxe a pamäťových schopností 60 univerzitných študentiek. Polovica z nich za sebou mala minimálne šesťročnú hudobnú interpretačnú prax. V pamäťových testoch boli i hudobníčky spoľahlivo lepšie - v priemere o 16 percent.
Hongkongský tím tak urobil ďalší z krôčikov pri lúštení jednej zo záhad ľudského mozgu, ktorým hovoríme hudba. A vlastne aj záhady mozgu samého, lebo tieto dve tajomstvá sú spojité nádoby.
Nejde však len o Mozartov efekt. Nejde ani o to, aby niekto nútil netalentované deti do hudby. Každý, malý aj väčší človiečik by mal rozvíjať tie schopnosti, v ktorých sa cíti doma.
Výskum Chanovej však ukázal, že poznanie a pochopenie toho, ako sú prepojené a ako fungujú rôzne časti mozgu, môže byť prínosné aj v tých najneočakávanejších oblastiach. Chanová verí, že čo nedokáže vyliečiť skalpel ani chémia, mohla by hudba. Výskumy jej tímu by preto mohli podnietiť hľadanie nových postupov pri liečení ľudí, ktorí stratili pamäť trebárs po úrazoch hlavy, alebo ktorých trápia podobné problémy, aké opísal vo svojom článku americký neurológ Oliver Sacks (o jeho pozoruhodnej skúsenosti s hudbou píšeme na inom mieste). Už dnes sa ukazuje, že hudba má priaznivý vplyv na ľudí s Alzheimerovou demenciou alebo na epileptikov, a môže uľaviť trebárs aj pacientom po nepríjemnej chemoterapii.
MICHAL AČ
