FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Za dlhovekosť je zodpovedný úsek medzi D4S1572 a D4S406 na chromozóme 4. S týmto lakonickým vyhlásením prišli minulý týždeň vedci z Beth Israel Deaconess Medical Center (BIDMC) a Harvard Medical School (HMC) v Bostone (USA). Vedci študovali 308 ľudí starších ako 90 rokov zo 137 rodín a zistili, že títo ľudia sa dožívajú v priemere o 20 rokov viac, ako je v príslušnej populácii bežné. Čo je však zaujímavé, títo matuzalemovia sa vysokého veku dožívajú vo veľmi dobrom zdraví a choroby, ktoré sa so starobou spájajú - kardiovaskulárne choroby, infarkty, cukrovka, rakovina a Alzheimerova choroba - u nich prepukajú len veľmi zriedka. Zistilo sa tiež, že dlhovekosť sa často vyskytuje v rodinách a má teda genetický základ. Výsledky štúdie prináša najnovšie vydanie Zborníka americkej Národnej akadémie vied (NAS).
Vek matuzalemov
Počet ľudí, ktorí prekročili hranicu sto rokov, sa rýchlo zvyšuje; v roku 2000 bolo na svete približne stotisíc takýchto ľudí. Ako výsledky štúdií ukazujú, ani zďaleka neplatí všeobecne rozšírený názor, že starí ľudia vo vysokom veku trpia demenciou. Podľa Bo Hagberga z Gerentology Research Centre vo švédskom Lunde len 27 percent švédskych „storočných“ (100 a viac rokov) trpí nejakou formou demencie.
Molekulárni biológovia vo všeobecnosti predpokladajú, že proces starnutia je komplexný a zodpovedajú zaň mnohé gény. Ako však pre Scientific American povedal jeden z autorov štúdie Louis Kunkel z Howard Hughes Medical Center v Bostone, je zrejmé, že u nižších živočíchov, ako sú červy nematody, drozofily (vínne mušky) a kvasnice, proces starnutia riadi len zopár génov a ich zmenou možno predĺžiť život týchto živočíchov až na niekoľkonásobok. Cynthii Kenyonovej z Kalifornskej univerzity v San Francisku sa nedávno podarilo takmer dvakrát predĺžiť život červíka Caenorhabditis elegans zásahom do jeho génu daf-2. V inom experimente Siegfried Hekimi z McGill univerzity v kanadskom Montreale dosiahol dokonca až päťnásobné predĺženie života parazitického červa (písali sme o tom v prílohe Veda 22. februára).
Gén dlhovekosti
Výskum dlhovekosti siaha až do roku 1934. Už vtedy zistil americký biológ Raymond Pearl, že 87 percent ľudí vo veku nad 90 rokov, ktorých skúmal, malo aspoň jedného rodiča, ktorý sa dožil najmenej 70 rokov, čo bol na vtedajšie pomery mimoriadne vysoký vek. Podozrenie, že starnutie organizmu riadi „gén starnutia“ nepriamo potvrdili aj výskumy na dvojičkách. Zistilo sa, že tieto zomierajú v časovom rozpätí do troch rokov, teda druhé dvojča prežije svojho súrodenca najviac o tri roky. Podozrenie na existenciu „génu dlhovekosti“ prinieslo aj štúdium chorôb, ako sú progéria a Wernerov syndróm, pri ktorých je proces starnutia abnormálne zrýchlený. Vedci zistili, že tieto choroby súvisia s poruchou tvorby enzýmu helikáza, ktorý je dôležitý pre opravu DNA. Prišli preto k záveru, že starnutie priamo súvisí so zníženou schopnosťou sebareparácie (samoopravovania) DNA. V 60-tych rokoch Leonard Hayflick z Wistar Institute vo Philadelphii (USA) zistil, že bunky pľúc sú schopné deliť sa približne 50-krát. Tento objav viedol niektorých vedcov k záveru, že v organizme fungujú akési „molekulárne hodiny“, ktoré po určitom počte delení tento proces „vypnú“. Keby sa podarilo tieto hodiny ovládnuť a pomocou techník genetických manipulácií zvýšiť počet delení buniek a schopnosť sebareparácie DNA, znamenalo by to obrovský pokrok na ceste k dlhovekosti.
Christopher Wills, profesor biológie na kalifornskej univerzite v San Diegu (USA) tvrdí, že v najbližších dvadsiatich rokoch sa vedcom podarí izolovať „gény starnutia“ u myší, ktorých genóm sa v 75 percentách podobá ľudskému. Procesy, ktoré riadia biochemické pochody v myšacom tele, fungujú podobne ako v ľudskom, a tak bude možné výsledky štúdií na myšiach využiť aj u ľudí. Molekulárni biológovia totiž logicky predpokladajú, že gény, ktoré riadia proces starnutia, budú podobné, prípadne tie isté, u myší aj u ľudí. Podľa Willsa už o 25 rokov bude možné dožiť sa 150 rokov(!).
V súvislosti s dlhovekosťou je zaujímavé, že v populácii storočných prevažujú ženy až v pomere 9:1. Niektorí vedci predpokladajú, že tento nepomer má na svedomí samotná evolúcia; pre prežitie rodu je zrejme dôležitejšie, aby sa ženy dožívali vyššieho veku.
Vitálni starci z Bostonu
Najrozsiahlejší program genetického štúdia dlhovekosti - projekt NECS - v súčasnosti prebieha v úvode spomínaných inštitúciách BIDMC a HMC. Projekt NECS (New England Centenarian Study) sa začal už v roku 1994 a zahŕňal sledovanie všetkých storočných ľudí, ktorí žijú v oblasti ôsmich miest bostonskej oblasti v USA. Zo 460-tisíc ľudí, ktorí túto oblasť v roku 1994 obývali, bolo 46, ktorí mali sto a viac rokov. Všetci títo ľudia sa vyznačovali niekoľkými charakteristikami, ako napríklad tým, že obezita sa v skupine vyskytuje len veľmi zriedka, títo ľudia sú prevažne nefajčiari, jedia menej, ženy z tejto skupiny majú zvyčajne deti až po 35. roku života. Ženy, ktoré priviedli na svet dieťa až po štyridsiatke, majú dokonca štvornásobne vyššiu pravdepodobnosť, že sa dožijú sto rokov. Dôležitý však nie je samotný fakt neskorého pôrodu, schopnosť rodiť deti v pomerne neskorom veku je skôr indikátorom dobrého zdravia a funkčného reprodukčného systému.
Vedci však upozorňujú, že štúdium dlhovekosti je len v počiatkoch a môže trvať ešte mnoho rokov, prípadne desaťročí, kým bude možné reálne predĺžiť ľudský život. Spomínaný úsek na chromozóme 4 totiž obsahuje približne 500 génov a zatiaľ nie je jasné, koľko a ktoré z nich proces starnutia ovplyvňujú.
Butch Cassidy raz povedal Sundance Kidovi: „…každým dňom sme starší. Je to zákon.“ Existuje teda „gén dlhovekosti“? Ak áno, poskytne nám jeho ovládnutie spôsob, ako sa dožiť 150 alebo 200 rokov? Štatistické a genetické štúdie ukazujú, že hranicu definitívnej deštrukcie nášho fyzického tela môžeme posúvať čoraz ďalej. Naše telo je nadizajnované tak, že môže žiť večne. Aj keď občas bude potrebné pokazené súčiastky vymeniť za nové.
MICHAL ŠERŠEŇ
(autor, 36, je šéfredaktorom 5D.SK)
