Hora Etna (3350 m) neďaleko sicílskej Catanie patrí so základňou 60 x 40 km k najväčším kontinentálnym sopkám na svete a tiež k najčastejšie vybuchujúcim. Od roku 1500 p. n. l. bolo zaznamenaných takmer dvesto jej erupcií, zväčša pomerne miernych výlevov lávy. Do výšky zhruba 2900 metrov je to štítový masív, horných 400 metrov tvorí stratovulkán vytvorený splynutím niekoľkých prieduchov a kalder. Láva na úpätí sopky má asi 300 000 rokov a „vankúšovitú“ štruktúru, čo svedčí o tom, že Etna svoju kariéru začala ako podmorská sopka.
Starí Rimania vo svojej mytológii stotožňovali Etnu s miestom Vulkánovej vyhne, s domovom kyklopov a konkrétne s ležoviskom obra Encelada, ktorého dych vyvolával erupcie a prevracanie sa z boka na bok zasa zemetrasenia.
Etna leží blízko hranice dvoch, z hľadiska typu sopečnej činnosti celkom rozdielnych oblastí. Jednak vo šve medzi konvergujúcimi tektonickými celkami - Európskou a Africkou doskou, jednak blízko Liparských ostrovov (s „prototypovou“ sopkou Vulcano), tvoriacich takzvaný Aeolský ostrovný oblúk, ktoré súvisia so subdukciou (vkĺzaním jednej dosky pod druhú) Iónskej dosky.
Etna však so subdukciou zjavne nesúvisí. Predpokladá sa, že jej sopečná aktivita vyplýva zo stúpajúceho chochola roztopeného materiálu zemského plášťa, čo sprevádzajú rôzne povrchové tektonické procesy. Nedostatok údajov o primárnom zložení lávy z Etny však neumožňoval zdroj jej vulkanizmu charakterizovať presne. Štvorica geológov, ktorú tvoria dvaja Francúzi a dve Talianky, na čele s Pierrom Schianom z francúzskej Université Blaise Pascal v Clermont-Ferrand, teraz preskúmala zastúpenie stopových prvkov v sérii láv, ktoré vytiekli z Etny počas posledných 500 000 rokov a zachovali sa ako vtavené inklúzie v mineráli olivín. Zistili, že toto zloženie sa progresívne mení, čo odráža prechod od zdroja lávy vyvierajúcej hlavne z plášťového chochola, ku zdroju s väčším príspevkom čadičov ostrovného oblúka, ktoré súvisia so subdukciou. Podľa Schiana a jeho kolegov to súvisí s na juh smerujúcou migráciou Iónskej dosky, ktorá sa nasúva vedľa plášťového chochola pod Sicíliou.
Vulkanizmus Etny sa stáva viac vápenato-alkalickým, čo v najnovšej dobe (po roku 1970) sprevádza vyššia frekvencia erupcií a väčší rozsah lávových výlevov. Vyplýva z toho závažný záver: v budúcnosti budú erupcie Etny čoraz výbušnejšie. (Nature, 5D)
