Najmä jej vďačia dnešné araneoidné pavúky (nadčeľaď Araneoidea) za svoj obrovský ekologický úspech.
Tieto pavúky vylučujú zo špeciálnych žliaz veľmi pevné vlákna obalené lepkavou látkou. No kedy predkovia dnešných araneoidných pavúkov túto výhodu nadobudli?
V roku 1984 vedci opísali zrejme araneoidného fosílneho pavúka z druhohornej jury spred 190 miliónov rokov. Podľa správ iných bádateľov z rokov 1989 a 2002 nálezy spoľahlivo dokladajú nepretržitý výskyt araneoidných pavúkov od neskoršej, no takisto ešte druhohornej kriedy. Čo sa týka samotných pavúčích vláken, ich prvé stopy sa našli až v baltickom jantári z oveľa neskoršieho obdobia eocénu v prvej polovici treťohôr spred zhruba 40 miliónmi rokov.
Švajčiarsky biológ Samuel Zschokke z Universität Basel však teraz posunul dejiny pavúčích vláken o 90 miliónov rokov do minulosti. Ako napísal v najnovšom čísle časopisu Nature, podrobne preskúmal ukážky jantáru z okolia libanonského mesta Džezzín. Je to najstarší známy jantár s hmyzom, zachyteným vo vnútri. Pochádza zo sedimentov z tzv. hauteriviánskeho obdobia v druhohornej kriede (pred 127-132 miliónmi rokov). Vo vzorke zo zbierok múzea v nemeckom Stuttgarte, ktorú našiel v roku 1969 Dieter Schlee, objavil asi 4 milimetre dlhé vlákno, ktoré sa do detailov podobá vláknam dnešných araneoidných pavúkov. Jediné vlákno neumožňuje spoľahlivo identifikovať druh siete, do ktorej patrilo. Švajčiarsky bádateľ však z istých detailov vyvodzuje, že mohlo tvoriť okraj takej siete, akú si dnes budujú pradiarkovité pavúky (Theridiidae). Tieto periférne vlákna totiž pavúky ako jediné lepkavé umiestňujú blízko kôry stromov, kde sa najpravdepodobnejšie mohli zachytiť do živice. Tá sa neskôr premenila na jantár.
