Archeologická lokalita pri jazere Uški na Kamčatke. V pozadí je známa aktívna sopka Kľučevskaja.
Klasický pohľad antropológov, etnografov a archeológov na osídlenie amerického kontinentu predpokladá, že prví ľudia sem prišli cez pevninský most v oblasti dnešného Beringovho prielivu. Tento most sa objavoval a mizol s ústupmi a vzostupmi morskej hladiny v závere poslednej doby ľadovej.
Dnešní Američania teda mali putovať zo severovýchodnej Sibíri na Aljašku a odtiaľ po južnom okraji pretrvávajúceho zaľadnenia na juhovýchod. Na úrovni dnešnej kanadskej provincie Alberta sa obrátili na juh a vstúpili do centrálnej časti Severnej Ameriky. Odtiaľ sa rozšírili na juh až do juhoamerickej Patagónie.
Ľudia a megafauna
Z Ázie si ľudia mali priniesť skúsenosti lovcov veľkej zveri. Keďže v Amerike narazili na takú, ktorá dosiaľ nepoznala človeka a nebola teda plachá, veľmi rýchlo mnohé druhy tejto tzv. megafauny vyhubili. Rozvoj vysokých amerických kultúr potom negatívne ovplyvnil fakt, že už nemali vhodné veľké zvieratá, ktoré by mohli domestikovať. Istou výnimkou boli len lamy v Južnej Amerike, ale ani tie sa nepodarilo domestikovať úplne. Výsledok bol pre pôvodných Američanov tragický: Po tisícročiach pri osudovej konfrontácii so španielskymi conquistadormi im citeľne chýbali kone ako bojové a dopravné prostriedky.
Záhadní Clovisania
Najstaršou odborníkmi všeobecne uznanou kultúrou v Amerike je cloviská. Nazýva sa podľa mestečka Clovis v púšti Llano Estacado štátu Nové Mexiko (USA), blízko texaských hraníc. Tam sa našli prvé špecificky žliabkované hroty projektilových zbraní, najmä oštepov. Tento typ hrotov sa začal šíriť po Severnej Amerike zhruba pred 13 600 rokmi.
Po niekoľkých storočiach Clovisania z archeologického záznamu miznú. Väčšina vedcov si myslí, že predkovia Clovisanov prišli do Ameriky cez Beringiu (spomenutý suchozemský most a priľahlé oblasti). Túto úhľadnú koncepciu spochybňovalo zopár údajne predcloviských lokalít ako Monte Verde v Chile, datovaná do doby pred približne 15 000 rokmi.
Ľudia z Uški
Pre zástancov príchodu predkov Clovisanov zo severovýchodnej Sibíri bola kľúčová archeologická lokalita (presnejšie, niekoľko lokalít) pri jazere Uški na polostrove Kamčatka v Rusku. Je to jedno z mála miest v severovýchodnej Ázii, kde sa našli artefakty z neskorej doby ľadovej.
Sibírsky archeológ Nikolaj Dikov v Uški od roku 1964 vyše štvrť storočia tajnostkársky robil vykopávky. Okrem dôveryhodných kolegov a študentov na lokalitu pozval málokoho. Našiel kamenné kliny, drobné čepieľky a rydlá na opracovanie rohoviny, pochované ľudské pozostatky, kamenné hroty a ozdobné kamenné guľôčky. Podľa drevného uhlia v ľudskom hrobe lokalitu datoval do doby pred 16 800 rokmi.
Keď výsledky v roku 1978 publikoval v angličtine, medzinárodná vedecká obec začala dávnych obyvateľov Uški viac-menej unisono považovať za predkov Clovisanov. Aj napriek tomu, že hroty z Uški sa od cloviských líšili vo viacerých ohľadoch.
Prekvapenie v druhom kole
V roku 2000 sa americký paleoantropológ Ted Goebel z University of Nevada v Rene dohodol s vdovou po priekopníkovi výskumov v Uški na spoločnej expedícii do tejto lokality. Jeho a archeologičku Margaritu Dikovovú z Interdisciplinárneho strediska vedeckého výskumu severovýchodnej Ázie Ruskej akadémie vied v Magadane sprevádzal ešte antropológ Michael Walters z Texas A&M University v College Station. Výsledky uverejnili v najnovšom čísle časopisu Science.
Popri nových nálezoch potvrdili Dikovove závery. S jednou dôležitou výnimkou – nové analýzy drevného uhlia ukázali, že spomenutý hrob má prekvapujúco iba 13 000 rokov. Je teda mladší ako prvé cloviské hroty.
Samotní ľudia z Uški tak nemôžu byť predkami Clovisanov. Najdávnejšími známymi obyvateľmi Beringie sa stávajú nositelia Nenanskej kultúry. Ich najstaršia lokalita Broken Mammoth na strednej Aljaške bola datovaná do doby pred 14 000 rokmi. Nevedno však, či na Aljašku prišli zo západu alebo z východu. Možno práve oni stihli za niekoľko storočí preniknúť na juhovýchod do vnútrozemia Severnej Ameriky, kde sa z nich vyvinuli Clovisania. Najmä ak sa potvrdia najnovšie náznaky, že cloviská kultúra je o niekoľko storočí mladšia. Veľká zver, ktorú migranti na juhu stretli, si mohla vyžiadať zmenu loveckých stratégií a úpravu technického riešenia loveckých zbraní smerom ku cloviskému typu.
Ázijčania alebo Európania?
Predatovanie lokality Uški poskytuje priestor alternatíve, že medzi príslušníkmi kultúr Uški a Nenana na jednej a Clovisanmi na druhej strane nie je nadväznosť. Opätovne sa vynárajú hlasy, že ľudia Ameriku cez Beringov prieliv po tamojšom suchozemskom moste osídlili oveľa skôr, ešte kým vyvrcholila posledná doba ľadová (pred 24 000 rokmi). To by elegantne vysvetľovalo napríklad existenciu Monte Verde. Takýto pohľad podporuje tiež novoobjavená lokalita Jana na severnej Sibíri spred 25 000 rokov. Na váhe získava aj názor, že prví obyvatelia do Ameriky vstúpili vo viacerých bodoch, vrátane prechodu z Európy po južnom okraji zamrznutej severoatlantickej oblasti. Kamenné hroty a čepele z kontroverznej lokality Cactus Hill vo Virgínii, starej azda 18 000 rokov, sa totiž pozoruhodne podobajú cloviským a súčasne aj tzv. solutreánskej industrii kamenných artefaktov, ktorá približne v rovnakom období kvitla v severnom Španielsku. Keby sa takéto artefakty našli v Beringii, väčšina odborníkov by ich bez váhania označila za predchodcov cloviských.
