Echelon Wind Warriors - priemerná strieľačka

Neviem či ste niekedy niečo o tejto hre počuli. Ja teda nie nuž ale nejakým spôsobom sa mi dostala na recenziu, takže je mojou povinnosťou vám o nej niečo napísať.

Echelon Wind Warriors je koncepciou dosť zvláštna hra. Najskôr by sa dala asi prirovnať ku kvázi-simulátorom z dielne Novalogicu, napríklad F22 Lightning, alebo už ani neviem ako sa tá hra presne volala. Podobne ako Echelon, aj to bola skôr strieľačka ako simulátor. Echelon sa neodohráva vo vesmíre, ale nad povrchom planét na akýchsi podivných lietajúcich strojoch, ktoré zrejme vznikli (aspoň podľa autorov tejto hry) za ďalších 400 rokov evolúcie súčasného stíhacieho lietadla. Ich zaujímavosťou je to, že kvôli tomu, aby sa udržali vo vzduchu, nemusia stále letieť vpred, ale môžu aj „visieť“ vo vzduchu, ale sa trebárs pohybovať aj do boku podobne ako vrtuľník. Ako som už naznačil, hra sa odohráva v budúcnosti a snaží sa vám medzi misiami podávať aj nejaký príbeh, avšak nič ma nedonútilo si tie dve strany textu prečítať (zrejme tu vychádzali zo vzoru Freespace, avšak s jedným rozdielom, že tam bol príbeh dôležitý a doslova som ho hltal, pretože aj počas samotnej akcie bolo vždy jasné, že o niečo ide). Inak už do popisu tejto hry ani neviem čo by som dodal, snáď len toľko, že hra obsahuje kampaň, tutorial aj multiplayer, ale veď načo budem plýtvať slovami, stačí sa len pozrieť na hodnotenie...

Grafika: 4 / 10
Už po prvýkrát, čo som zasadol do virtuálneho kokpitu onoho čudesného lietajúceho stroja, som bol brutálne rozčarovaný nekvalitou grafického spracovania tejto hry, ktoré by sa mohlo hanbiť už i niekoľko rokov dozadu. Jednoducho prostredie je nezaujímavé, fádne, všetky textúry sú chabého rozlíšenia a svetlené efekty vyzerajú veľmi podivne, príliš farebne a nerealisticky. Jednoducho echelon ani zďaleka neponúka po grafickej stránke to, čo by sa od súčasnej, čo i len podpriemernej (ale veď toto je podpriemerná hra :-) - pozn. Kordi) hry dalo očakávať.

Interface: 3 / 10
Už v samotnom menu mi hneď po prvom spustení hry začala byť zrejmá chybnosť celého interfejsu. Ovšem menu je jedna vec (i keď kto kedy videl to, že keď spustíte hru a až potom vložíte hracie CD, musíte ju reštartovať aby sa vám sprístupnil Single Player), a samotná hra je druhá, podstatnejšia vec. Ani tu to však nedopadlo o nič lepšie, ba práve naopak. Keďže nemám práve po ruke joystick, zaradoval som sa tomu, že hra sa dá okrem klávesnice ovládať aj myšou a tešil som sa na niečo podobné ako vo Freelanceri (niežeby som Freelancer považoval za skvelú hru, ovládanie mal však pohodové). Veľmi som sa však sklamal, pretože hra je jedným aj druhým takmer neovládateľná, a nastavenie samotného ovládania je zložité, nepochopiteľné a hlavne nefunkčné. Darmo som hľadal možnosť nastaviť si ovládanie, ktoré by mi vyhovovalo, nakoniec som zistil, že jediné ako-tak hrateľné nastavenie je to pôvodné.

Hrateľnosť: 4 / 10
Ťažko už o nejakej hrateľnosti vôbec hovoriť, keď je hra už vopred rozvrátená neprekonateľnými chybami. To však ešte nie je všetko. Hneď od začiatku som sa nestíhal čudovať nad podivnou náplňou misií. Tak napríklad po mojom osobnom tutoriali som sa vrámci prvej misie stal inštruktorom a mal som vyučovať troch kadetov. No prosím pekne, mojou náplňou práce bolo letieť rovno a čakať, kým sa mi objaví v komunikačnom menu možnosť vydať im príkaz – aká strašná zábava! V ďalšej, tentoraz už „ostrej“ bojovej misii som nadobudol pocit, že len tak bezcieľne poletujem po mape. Automaticky som sa vydal nasledovať vygenerované waypointy, kým som zistil, že to nemá význam a každú chvíľu ma zavolali na druhý koniec mapy, a nakedy som tam prišiel, nič som tam nenašiel. No jednoducho naskriptovanie priebehu misie vyzeralo ako keby to robil nejaký rekreačný programátor. Navyše už ani nehovorím o tom, že súboje s protivníkmi sú najmä vďaka pošahanému ovládaniu lietadla viac utrpením, ako zábavou.

Multiplayer: 
Priznám sa vopred, že multiplayer ma ani nenapadlo vyskúšať, pretože od neho aj tak nemožno očakávať viac, ako zvyšovanie krvného tlaku s neblahými následkami na kardiovaskulárnu sústavu, ako aj na periférne zariadenia môjho/vášho počítača... (ale flegmatici určite radi uvítajú možnosť hry pre kopec hráčov - pozn. Kordi) 

Zvukové efekty: 5 / 10
Aspoň zvukové efekty by sa dali so zažmúrením všetkých štyroch očí (a zapchatím oboch uší - pozn. Kordi) ohodnotiť ako podpriemer – jednoducho nič svetoborného, ale mohlo to byť aj horšie.

Hudba: 2 / 10
Nezriedka sa stáva, že absolútne odfláknutá hra, akou Echelon bezpochyby je, obsahuje aspoň ako-tak kvalitný hudobný doprovod. Nuž, nie je tak v tomto prípade, pretože nechutne otrepaná melódia mi začala liezť na nervy už po dvoch zopakovaniach.

Inteligencia & Obtiažnosť: 4 / 10
Umelá inteligencia vašich spojeneckých aj súperových lietadiel je ešte na úrovni, ktorá by hraniu tejto hry ani tak nebránila, horšie je to však s obtiažnosťou, pre ktorú je „nevyvážená“ slabým pojmom. Totiž určite sme už všetci zvyknutí na hry nesúce odkaz Wing Commanderu, X-Wingu a podobných pionierov žánru, v ktorých vaša loď/lietadlo/raketoplán, to je už jedno čo to je, disponuje rýchlopalným kanonóm a štítom, ktorý sa pri zásahu obdobnou zbraňou vybíja. No ale v Echelone žiadne štíty neexistujú, všetky zásahy vám padajú pekne na trup a spôsobujú neúmerne ťažké poškodenie, takže si nemôžete dovoliť dostať viac ako jeden-dva zásahy, čo je pri kadencii streľby súperových kanonóv výkon hodný testovacieho pilota vzdušných ozbrojených síl, alebo aspoň oveľa väčšieho počítačového maniaka, akým je (pevne verím) väčšina z vás, čo tento článok čítajú. Ono zvýšená obtiažnosť pri naozaj dobrej hre dokáže splniť svoj účel, Echelon má však ďaleko od podobného prípadu.

Z8verečný verdikt: 4 / 10
Vždy boli, sú aj budú hry skvelé, dobré, priemerné a – nenapadne ma iný pojem – hovadiny. A ja si samotnú existenciu tej poslednej skupiny, kam sa radí aj práve recenzovaná hra, nikdy nebudem vedieť vysvetliť. Veď keď už sa rozhodnem naprogramovať hru, tak ju nevypustím do sveta bez toho, aby sa mne samému páčila. Alebo to jej autori nevedia?

Autor: Stano Bandzi