Umelecká rekonštrukcia vzhľadu oboch pohlaví u australopitekov. FOTO – ARCHÍV
Širšia skupina australopitekov predstavuje spojovací článok medzi našimi najbližšími príbuznými v ríši zvierat, šimpanzmi a ľudským rodom Homo. Australopitekovia mali ešte znaky ľudoopov, no vzpriameným postojom na dvoch nohách (prinajmenšom väčšinu času), plochou tvárou a chrupom už boli jednoznačne na ceste k človeku.
Je veľmi pravdepodobné, že hlavné atribúty ľudského správania (spolupráca a solidarita členov skupiny, rozsiahle zdieľanie potravy a spôsoby jej získavania), ktoré sa naplno vyprofilovali neskôr v rode Homo, vznikli už v štádiu australopitekov. Prvé dve časové tretiny cesty k človeku od evolučného rozchodu našich predkov s predkami dnešných šimpanzov pred vyše siedmimi miliónmi rokov totiž pokrývajú výlučne fosílie australopitekov.
Druh Australopithecus afarensis je vďaka pomerne vysokému počtu nájdených fosílií azda najlepšie preskúmaný. Patrila doň aj známa Lucy, dobre zachovaná čiastočná kostra australopitečej ženy (výraz samica už zrejme pri australopitekoch nie je najvhodnejší) spred 3,2 milióna rokov. Australopitekovia práve tohto druhu pred 3,5 až 3,8 milióna rokov zanechali odtlačky svojich nôh v sopečnom popole v tanzánskom Laetoli (najstaršie známe stopy ľudského predka).
Štyria paleoantropológovia z Kent State University (štát Ohio, USA) na čele s Philipom Renom teraz urobili rozsiahlu analýzu všetkých fosílií A. afarensis, aby vyriešili dôležitú otázku, týkajúcu sa mnohých zreteľov životného štýlu: Do akej miery sa pri tomto druhu prejavoval sexuálny dimorfizmus, teda ako sa pri ňom líšili obe pohlavia veľkosťou postavy? Využili porovnanie s modernými ľuďmi na jednej strane a ľudoopmi na strane druhej.
Obe pohlavia goríl a orangutanov sa veľkosťou veľmi líšia samci sú až dvojnásobne väčší ako samice. Pri šimpanzoch je naopak sexuálny dimorfizmus minimálny (najmä kostrový, hmotnosti tela oboch pohlaví sú pri nich predsa len trochu rozdielne). Moderní ľudia sú približne v polceste medzi gorilami a šimpanzmi – muži a ženy sa postavou líšia typicky o 10–20 percent. A. afarensis sa podľa fosílií sexuálnym dimorfizmom najviac podobali práve moderným ľuďom.
Reno s kolegami z ich analýzy vyvodzujú, že obe pohlavia A. afarensis fyzicky dospievali mierne odlišne – muži sa vyvíjali dlhšie. Za najpravdepodobnejšie tiež považujú, že základnou reprodukčnou stratégiou A. afarensis bola monogamia, teda utváranie dlhodobých párových zväzkov mužov a žien.
ZDENĚK URBAN
