Washington 3. septembra (TASR) - Americkí astronómovia tvrdia, že objavil najväčší systém kanálov v našej slnečnej sústave. Tieto kanály sa nachádzajú paradoxne na Marse, teraz suchej a chladnej planéte.
Systém viacerých gigantických údolí nie je viditeľný voľným okom, pretože sa čiastočne skrýva pod hrubými vrstvami lávy, popola a prachu. Rozoznateľný je až na snímkach, ktoré urobila družica Mars Global Surveyor (MGS). Kanály sa rozkladajú na severozápadnej hemisfére, severne od sopky Arsia Mons a južne od Olympus Mons, najväčšieho vulkánu v našom slnečnom systéme.
James Dohm z Arizonskej univerzity sa domnieva, že obrovské kanály vyhĺbili gigantické odtoky vody. Vo vrcholných obdobiach nimi tieklo 50.000-krát viac vody ako v Amazonke, najväčšej pozemskej rieke. Menšie odtoky vytvorili bočné ramená kanálového systému.
"Tieto gigantické kanály sú presvedčivým dôkazom niekdajšej existencie oceánov alebo morí na severne položených nížinách," píšu vedci v časopise Journal of Geophysical Research. Enormné prítoky by oceán s objemom 96 miliónov kilometrov kubických (asi trojnásobok objemu Indického oceánu) naplnili za osem týždňov. Menšie oceány by sa naplnili za týždeň.
Pretože systém kanálov je obklopený veľkými sopkami, vedci si myslia, že katastrofálne záplavy vyvolali ich erupcie. Keďže všetko sa dialo tak rýchlo, náhle sa menili aj klimatické podmienky. Mars sa mohol v krátkom čase zmeniť zo suchej planéty na krajinu obrovských oceánov.
Táto teória potvrdzuje aj skoršie úvahy. V rámci modelu MEGAOUTFLO (Mars Episodic Glacial Atmospheric Oceanic Upwelling by Thermotectonic Flood Outburst) špekulovali Dohmovi kolegovia Victor Baker a Robert Storm už v roku 1991 o tom, že podnebie na Marse sa razantne menilo vplyvom sopečnej aktivity. Terajšiu fázu s chladnou a suchou klímou podľa nich čoskoro nahradí teplé a vlhké podnebie.
Baker a Storm vychádzajú z toho, že voda a prchavé plyny sú viazané pod povrchom Marsu vo forme ľadu. Tento ľad pôsobí ako uzáver na sódovej fľaši. Keď sa ľad zahreje pôsobením vulkanickej činnosti, začne sa topiť a uzáver sa uvoľní, pričom uniknú gigantické množstvá vody a oxidu uhličitého. Ten sa zhromaždí v atmosfére a ako skleníkový plyn prispeje k jej otepleniu. Vlhkosť vzduchu začne stúpať, začnú sa tvoriť mraky a začne pršať.
To má dvojaký dopad. Dážď ešte viac naplní moria a oceány, na druhej strane z atmosféry opäť vymyje oxid uhličitý. Pretože marťanská pôda nie je schopná dlhodobo udržať vodu a oxid uhličitý, vsiaknu zasa hlboko do podložia. Oceány vyschnú, podnebie sa ochladí a z vody sa stane hrubá vrstva ľadu pod povrchom Marsu. Pri opätovnom prebudení marťanských vulkánov sa celý scenár zopakuje.
