Môžete byť stíhaný za nelegálne vniknutie na pozemok súkromnej firmy, keď jej zamestnancom pošlete e-mail? Firma Intel sa päť rokov snažila presvedčiť americké súdy, že takéto konanie by malo byť trestné. Jej definitívna prehra na kalifornskom najvyššom súde potešila zástancov slobody slova a zarmútila viaceré veľké korporácie.
Dlhoročný súdny spor Intelu so svojím bývalým zamestnancom by bol ideálnym materiálom pre hollywoodsky film. Začína sa v roku 1978 emigráciou Kennetha Hamidiho z rodného Iránu „za slobodou“ do Spojených štátov. Prvé roky vraj 31-ročný Hamidi v Los Angeles každé ráno roznášal noviny, cez deň viedol malú cestovnú kanceláriu a večer pracoval ako predavač v obchode s liehovinami. Po ukončení univerzity sa mu v roku 1986 konečne podarilo získať dobrú prácu inžiniera v Inteli. O štyri roky neskôr však bol pri ceste z pracovného stretnutia zranený pri nezavinenej autonehode a začal trpieť chronickými bolesťami. Pracoval ešte rok, ale bolesti mu spôsobovali čoraz väčšie depresie, a tak požiadal o dlhodobú práceneschopnosť. Tú mu najskôr udelili, po odvolaní Intelu však zase zamietli, a tak sa ocitol „na ulici“ bez prostriedkov. Intel jeho žiadosť o opätovné prijatie do zamestnania zamietol a v roku 1995 sa s ním definitívne rozlúčil.
Bývalý zamestnanec sa však nemienil vzdať bez boja a založil organizáciu FACE Intel (faceintel.com), prostredníctvom ktorej chcel upozorniť na nadmerné požiadavky kladené na pracovníkov Intelu a neférové pracovné podmienky. Okrem iného ich spájal napríklad aj s nezvykle vysokým výskytom samovrážd a srdcových infarktov u zamestnancov. Na Intel podal aj žalobu, ktorú však neskôr pre nedostatok peňazí stiahol. Firma všetky obvinenia odmietla ako absurdné.
V rámci svojej kampane Hamidi v rokoch 1996-1998 rozoslal aj šesť e-mailov na 8- až 35-tisíc adries zamestnancov Intelu. (Adresy mu údajne niekto anonymne zaslal poštou na diskete.) Pracovníkom radil, aby si našli inú prácu a vyzýval ich k podpore hnutia proti Intelu. Firma sa pokúsila správy zablokovať, ale nebola úspešná, keďže prichádzali vždy z iného počítača.
Intel preto Hamidiho zažaloval a obvinil z „porušenia domovej slobody“. Mal sa jej dopustiť tým, že ním odoslané e-maily bez povolenia „vstúpili“ do systému firmy. Podľa Intelu navyše znížili produktivitu práce zamestnancov, ktorí si ich prečítali, a spôsobili tak firme aj finančné škody. Na stranu žalobcu sa postavili združenia zamestnávateľov a napríklad i Asociácia polovodičového priemyslu. Hamidiho zasa začali podporovať organizácie na ochranu slobody slova a napokon aj americké odbory.
Prvé dva súdy nižšej úrovne dali za pravdu Intelu a ďalšie zasielanie e-mailov zakázali. Najvyšší súd štátu Kalifornia však napokon pred dvoma týždňami tesnou väčšinou rozsudky zmenil a rozhodol, že bývalý zamestnanec má na zasielanie e-mailov do firmy právo, aj keď s tým firma nesúhlasí. „Majetok Intelu nenarušil viac, ako keby pred sídlom firmy držal protestný transparent alebo kričal do megafónu,“ uviedla v zdôvodnení sudkyňa Kathryn Werdegarová. Zároveň však upozornila, že rozhodnutie neznamená zelenú pre spamerov rozosielajúcich vo veľkom reklamnú poštu. Prvý dodatok americkej ústavy totiž podľa nej chráni obsah e-mailu vyjadrujúceho názor súkromnej osoby, nie však komerčnú komunikáciu.
K takémuto rozhodnutiu sa porota priklonila aj preto, že odosielateľ vyradil zo zoznamu e-mailových adries ľudí, ktorí si ďalšie zasielanie podobných e-mailov neželali. Keby to neurobil, bolo by podľa súdu možné hovoriť o porušení „domovej“ slobody e-mailom.
„Keby Intel zvíťazil, podkopalo by to základy internetu,“ vyjadril pre New York Times spokojnosť s rozsudkom Lee Tien, právnik vplyvnej organizácie za „elektronické práva“ Electronic Frontier Foundation. „Predstavte si, čo by sa stalo, keby mohla zrazu ktorákoľvek firma povedať – nechceme, aby ste si práve vy prezerali našu webovú stránku alebo aby ste nám posielali listy.“
