foto
nej Ázii. Bixín obsahujú dužinaté miešky jeho semien, ktorým prepožičiava základné sfarbenie.
Pôvodným Američanom slúžil na dekoračné účely dávno pred Kolumbom. Dnes sa mnohorako využíva v potravinárskom a kozmetickom priemysle.
Z ekonomického hľadiska je to druhá najvýznamnejšia prírodná farbiaca prísada. Bixín nedodáva iba farbu potravinám (napríklad pukancom a syrom) a kozmetike. Zabezpečuje aj potrebnú vnútornú štruktúru potravinárskych a kozmetických krémov a prípravkov. Dopyt po bixíne ako prírodnom produkte stúpa. Zvýšil sa tiež po zákaze používania syntetického farbiva azo v spotrebnom tovare.
Vedecký tím na čele s Florence Bouvierovou z Université Louis Pasteur v Štrasburgu teraz v časopise Science oznámil izolovanie troch génov zo semien Bixa orellana, ktoré ovládajú biosyntézu bixínu. Kódujú trojicu enzýmov. Tie katalyzujú postupnú premenu látky zvanej lykopén na bixín (lykopén je zlúčenina, vďaka ktorej nadobúdajú žltočervené sfarbenie rajčiny, šípky, papriky a maslo.)
Bouvierová s kolegami tieto gény skúšobne zaviedla do baktérií druhu Escherichia coli. Baktérie predtým geneticky upravili tak, aby ich vnútrobunková mašinéria produkovala lykopén. Baktérie okamžite začali vyrábať bixín. Následné testy vo všetkých prípadoch ukázali, že je chemicky nerozpoznateľný od prírodného. Priemerný bixínový výťažok bol 5 miligramov na 1 gram suchej hmotnosti baktérií.
Rastúci dopyt po bixíne by sa teda dal pomerne jednoducho a lacno uspokojiť pomocou biotechnologických metód, keby sa spomínané tri gény podarilo zaviesť aj do rajčín. V ich dužine sa totiž počas rastu prirodzene hromadí lykopén ako nevyhnutná vstupná surovina pre biosyntézu bixínu.
ZDENĚK URBAN
Na fotomontáži sú v strede a v (A) kvety a plody stromu Bixa orellana, v (B) jeho semená, v (C) kultúra bežných baktérií Escherichia coli na laboratórnej miske a v (D) kultúra tých istých baktérií, geneticky upravených na produkciu bixínu.
FOTO – SCIENCE
