Sú ženy a muži iní? Ale áno, lenže inak, ako sme si doteraz mysleli, odpovedá Anne Campbellová, psychologička z univerzity v britskom Durhame. Táto odvážna žena strávila niekoľko rokov aj medzi príslušníkmi newyorských gangov. Pretože sa zhovárala najmä s dievčatami, výsledkom jej pobytu medzi gangstermi bola kniha Dievčatá v gangu (The Girls in the Gang, 1991). Prestížny vedecký magazín New Scientist Annu Campbellovú požiadal, aby svoje dlhoročné poznatky zhrnula. Rozhovor s ňou prinášame v skrátenej verzii.
„Muži sú zodpovední za 99 percent vrážd,“ hovorí Campbellová. „Krivka násilia páchaného ženami sa síce vo Veľkej Británii mierne zvyšuje, ale nikdy nepresiahla 20 percent všetkých zaznamenaných prípadov. Pritom platí, že čím závažnejšie násilnosti, tým nižšie percento žien sa na nich účastní. Správanie mužov a žien je teda odlišné. Myslím si však, že bežne používaný argument, prečo to tak je, treba postaviť z hlavy na nohy. Ak by totiž mladí muži mali mať niečo, čomu sa bežne hovorí záľuba v risku, museli by riziko skutočne sami vyhľadávať. To však nezodpovedá poznatkom, ktoré som získala medzi členmi gangov a medzi tými, ktorí sa dostali do fyzického konfliktu. Hovorili, že sami problémy nevyhľadávajú, ale že naopak, problémy vyhľadávajú ich. Myslím si, že muži naozaj nevyhľadávajú riziko, ale nemajú ani brzdy, ktoré by im pomohli z rizikových situácií včas vycúvať.“
Nemajú však chuť riskovať a neschopnosť včas zabrzdiť v nebezpečnej situácii tie isté následky?
„Pokúsim sa odpovedať tým, že zosumarizujem poznatky evolúcie a psychológie spolu so základnými mechanizmami prebiehajúcimi v mozgu. Evolučné hľadisko predpokladá, že keď vstupuje muž do boja s iným mužom, vyplývajú z toho preňho možné výhody, keď vyhrá, ale aj riziká, keď prehrá. Rozhodnutie použiť násilie závisí od dvoch emócií – hnevu a strachu. Hnev je príčinou násilia, strach naopak jeho účinnou brzdou. Alebo, ak chcete, strach odhaduje očakávané výlohy, zatiaľ čo hnev sa spája s očakávanými prínosmi.“
Ako to vysvetľuje rozdielnu ochotu mužov a žien použiť násilie?
„Pokiaľ ide o hnev, mnohé výskumy ukázali, že jeho hladinu majú obe pohlavia rovnakú. Rozdiely sa ukazujú až pri prechode od pocitu hnevu k samotnému násilnému správaniu so všetkými dôsledkami, ktoré z toho môžu vyplynúť. Muži sa dostávajú do problémov práve preto, lebo majú zníženú úroveň vnímania strachu. Podľa mňa násilie vzniká vtedy, keď je hnev silnejší ako strach. To, čo privádza mužov na cestu násilia, teda nie je silnejší hnev, ale nižšia schopnosť vnímať strach.
Tento psychologický dôkaz môžu podporiť aj rozdiely vo fungovaní mozgu. Výskumy ukázali, že serotonínové dráhy pôsobia ako brzdy, zvlášť vo vzťahu k agresii. Ľudia s nízkou hladinou serotonínu sú náchylnejší na impulzívne agresívne činy a vo všeobecnosti aj na samovraždy. Muži majú spravidla v čelných mozgových lalokoch nižšie hladiny serotonínu.“
Dobre, ale to nevysvetľuje, prečo sú ženy bojazlivejšie.
„Podľa konvenčných evolučných predstáv medzi sebou súťažia iba muži, predovšetkým o ženy. Samozrejme, ženy sú objektom súťaže mužov, ale súčasne aj ony majú o čo súťažiť, nech je to prístup k potrave alebo k bezpečnej streche nad hlavou, pretože musia vychovať svoje potomstvo až do dospelosti. Skutočný dôvod, prečo ženy málokedy siahajú k násiliu, je ten, že ním môžu stratiť viac ako muži.
Matky sú pre prežitie svojich detí dôležitejšie ako otcovia. Preto sa matky, alebo opatrovníci, musia viac starať sami o seba. Hovorím o opatrovníkoch úmyselne. U niektorých druhov primátov je to samček, kto sa stará o potomstvo. Známa štúdia primatológa Johna Allmana ukázala, že opatrovníci – bez rozdielu pohlavia – žijú dlhšie. V drvivej väčšine sú opatrovníčkami ženy. Suma sumárum: Muži držia svoje životy v rukách menej pevne, pretože sú menej dôležití pri zabezpečovaní úspešného prežitia svojich potomkov. A o čo menej sú dôležití pre svojich potomkov, o to viac môžu súťažiť.“
Dlhodobo medzi sebou súperia názory na to, ako vznikajú rozdiely medzi pohlaviami. Sú vrodené, alebo vznikajú pri výchove a pod tlakom spoločnosti?
„Názor, že tieto rozdiely vznikajú učením, vo svetle súčasných výskumov nevyzerá príliš dobre. Analýza 172 štúdií ukázala, že prakticky v celom svete rodičia vychovávajú synov aj dcéry rovnako. Podstatný rozdiel je iba v hračkách, ktoré deti dostávajú. Lenže aj v tomto prípade to vyzerá, ako keby samy deti rozhodovali, aké hračky chcú. Naše výskumy ukázali, že chlapci ešte v dojčenskom veku uprednostňujú kocky, konštrukcie, autá a zbrane, dievčatá lopatky na smeti a hrebene. Nemohli sme tomu veriť, ale tie isté výsledky sme zistili, keď deti mali 14 mesiacov. Nemohla to byť náhoda. Pritom myšlienka, že ročné dieťa vie, ktorá hračka je ženská alebo mužská, znie absurdne. Nemá to ako zistiť, lebo nepozná svoje vlastné pohlavie. Nemôže mať ani žiadny evolučne vrodený zmysel napríklad pre pušku, pretože pušky sa používajú iba niekoľko storočí. Takže neostáva iné ako zmieriť sa s možnosťou, že existuje nejaká skrytá vlastnosť, nech už v tvare, farbe, štruktúre alebo v niečom inom, čo robí hračku atraktívnu pre chlapca alebo pre dievča.
Jedna zo štúdií, ktoré sa pokúšali túto vlastnosť odhaliť, zistila, že hračka priťahovala chlapcov tým viac, čím bola nebezpečnejšia, špinavšia a hranatejšia. Dievčatá mali záujem o mäkké, čisté a bezpečné hračky. Už v dvoch rokoch deti vedeli, že srdiečka a motýliky sa vzťahujú k ženám a medvede a nahnevané tváre k mužom. Ako keby chápali, že hračky majú svoju metaforickú podstatu.“
Čo z toho vyplýva?
„Že spôsob výchovy nezodpovedá za rozdiely medzi pohlaviami. Jedna rafinovanejšia teória hovorí, že dievčatá aj chlapci si z výchovy vyberajú to, čo považujú za vlastné z hľadiska svojho pohlavia, takže koniec koncov ich formuje práve táto na prvý pohľad rovnaká výchova. Ani táto teória však nevysvetľuje, prečo si deti vyberajú mužské alebo ženské prvky už dlho predtým, ako v zrkadle zistia, či sú chlapci alebo dievčatá.“
Nebojíte sa útokov feministiek, ktoré argumentujú tým, že keď pripustíme základné rozdiely medzi mužmi a ženami, bude to použité proti ženám?
„V jednej zo svojich kníh som vysvetlila, prečo sú obavy z evolučného prístupu k rozdielom medzi pohlaviami zbytočné. Mali by sme dať ľuďom slobodu, aby boli čímkoľvek, čím chcú byť. Spolu s touto slobodou si nájde aj ženská prirodzenosť svoju vlastnú cestu.“
