Podľa kultového textu „Hacker, Lamer a Lúser“, ktorý vznikol v slovenskej hackerskej komunite, sa používatelia počítačov rozdeľujú na tri skupiny. Rozoznať ich môžete už podľa hesla na prístup do počítača. Lamer (ten, čo chce byť hackerom) má „#3;2Gu=0“ a každý týždeň ho zabudne. Lúser (ten, čo je úplne mimo) má „Zuzana“ – odkiaľ by predsa niekto mohol vedieť, že jeho žena sa volá Zuzana? A hacker? Tiež Zuzana – je mu to totiž jedno.
Stojíme na verande chaty uprostred lesa, kde partia mladých mužov debatuje o predchádzajúcom stretnutí, konkrétne o tom, kto sa vtedy komu dostal do počítača. „Tvoje heslo sa potom ku koncu už dosť rozšírilo,“ upozorňuje jeden druhého na to, že mu ostatní sliedili v počítači. „Aha, tam som mal aj firemné dáta,“ zamyslí sa dotyčný bez veľkého vzrušenia. Sme na stretnutí slovenskej hackerskej elity.
Ako sa zoznámiť s hackerom
Zabudnite na populárnu predstavu, že hackeri sú podivné indivíduá sediace celé dni za počítačom a občasný kontakt so živým človekom je pre nich len nutným zlom. V skutočnosti tvoria komunitu, ktorej členov spája rovnaký koníček, ale pri stretnutiach debatujú o všetkom, o čom ich vrstovníci – napríklad o dievčatách a o tom, kto mal po minulej párty najväčšiu opicu. Verejné stretnutia, na ktoré môže prísť ktokoľvek (meetings.2600.sk), bývajú každý prvý piatok v mesiaci v bratislavských krčmách – v ten istý deň sa podľa tradície stretávajú hackeri vo všetkých krajinách.
Dlhšie dvojdňové „session“ len pre pozvaných boli zatiaľ tri, posledná tento víkend na chate v obľúbenej bratislavskej rekreačnej oblasti. Náhodnému návštevníkovi by hneď došlo, že sa tu na tri dni neutáborili bývalí spolužiaci z priemyslovky – všetky stoly chaty prenajatej od skautov sú obsadené prenosnými počítačmi obklopenými skupinkami ľudí. Neblikajú na nich žiadne efektné farebné animácie ako v hackerských filmoch so Sandrou Bullockovou, ale len riadky kódu na čiernom pozadí. Prístup na internet zabezpečuje anténa k mobilu upevnená na streche.
„Tečie už tá voda?“ informuje sa ktosi na problém zo včerajška. „Hej, vyriešil som to windowsovo – dvakrát som bojler vypol a zapol,“ odpovedá organizátor.
Pohybujú sa tu tri desiatky ľudí (z toho tri ženy) a ak by sme na základe tejto vzorky chceli popísať „typického hackera“, mal by okolo 19 rokov, čierne tričko a dlhé vlasy, takže by výzorom ideálne zapadol do publika na drahšom rockovom koncerte. Bolo by to však zovšeobecnenie skutočne nepatričné – na verande pofajčieva aj zopár dôstojných štyridsiatnikov a vo vnútri ťukajú do počítačov aj mladíci, zjavne už platní členovia hackerskej komunity, ktorých by človek na prvý pohľad zaradil ešte na základnú školu. Väčšina sa pozná už dlhší čas, všetci si tykajú, niekoľko ľudí hovorí po česky. Pred chatou stojí šesť áut, zopár s logami známych slovenských internetových firiem.
Šifrovanie je sexy
Prineste si spacák, karimatku, jedlo a pitie, notebook, wifi-kartu alebo dlhý kábel a prípadne vlastný malý switch (na prepojenie počítačov), stálo v pozvánke na akciu. Okrem nezáväznej debaty je pripravený aj oficiálny program: prednášky o počítačovej bezpečnosti, športové zápolenie vo frisbee (zrušené pre dážď) a súťaž v hackovaní pripravených serverov, ktorej víťaz si odnesie knihu Ilustrovaná história počítačov.
Mimoriadny záujem vyvolá špeciálna projekcia dvoch reportáží o nedávnom prieniku do Slovenských telekomunikácií z televízií Joj a Nova. Reportérovi Novy sa nepodarilo správne napísať dokonca ani meno hackera, ktorý mu ho sám prezradil, a premietanie oboch príspevkov vykresľujúcich hackerov ako tajomnú hrozbu pre spoločnosť sprevádzajú salvy smiechu.
Keby chcel prípadný votrelec z večerných prednášok pochytiť, ako ľahko preniknúť do cudzích počítačov, obišiel by naprázdno. Bežný smrteľník totiž z príspevkov ako „Advanced 802.11 attack – MITM utok na AP“ alebo „Od teórie k praxi alebo MD5, stručný popis algoritmu a asm riešenie pre x86“ rozumie len spojky a predložky. Zrejme najväčší záujem vyvolá prednáška o právnych aspektoch hackovania – poslucháči s radosťou prijímajú informáciu, že ak len preniknú do cudzieho systému, ale nič v ňom nemenia a neničia, nemali by byť právne postihnuteľní. Vraj.
„Ako vidíte,“ ukazuje ďalší prednášajúci s einsteinovským výzorom na zhluk písmen definujúcich šifrovací algoritmus, „je to taká krásna funkcia, že sa do nej dá zaľúbiť ako do baby.“ Ktosi sa zachechtá.
Veľký brat – počúva?
So vzdelávaním to však nikto veľmi nepreháňa – prišlo sa sem debatovať a relaxovať. Počas prednášky má polovica ľudí otvorený laptop a zhovárajú sa cez IRC – keby tak mohli takto zabíjať nudu aj v škole!
Iní pofajčievajú na verande a debatujú, zväčša o počítačoch. Ktosi hovorí o kamarátovi, bývalom hackerovi, ktorý v pätnástich robil technického riaditeľa v otcovej firme a v prvom ročníku za ním na gymnázium chodila polícia, aby jej pomohol s vypátraním akéhosi zločinca cez internet. Potom sa dal na LSD a halucinogénne huby a nedostal sa ani k maturite, uzatvára rozprávač príbeh.
Občas sa jemne žartuje na účet polície. „Dnes by sem nemala prísť, teda aspoň dúfam, že tu ešte nie je,“ rozosmeje na úvod organizátor. V debatách sa však žartom vyslovené obvinenie „Nie si ty policajt?“ predsa len vyskytuje príliš často na to, aby aspoň sčasti nebolo myslené vážne.
Ak však hackerom niekto skutočne leží v žalúdku, nie je to polícia, ale médiá. Keď sa začne debata na túto tému, prekvapujúco veľa ľudí vyťahuje historky o tom, ako ich novinári podviedli, uverejnili úplne iný rozhovor, než im poslali na autorizáciu, či úplne prekrútili ich slová v snahe vyhovieť šéfovej požiadavke na šťavnatý, nervy drásajúci príbeh zapadajúci do stereotypov čitateľov. Aj preto zatiaľ okrem redaktora SME nikomu prístup na svoju session neumožnili.
Kto koho potrebuje
Ešte predtým, ako dorazí objednaný pár DJ-ov, ktorí sa majú do rána starať o zábavu, je čas na vážnu debatu. Hovorí sa o plánovanom spojení dvoch hackerských serverov Hysteria.sk a Kyberia.sk, o nápade vybudovať v niektorom bratislavskom klube spoločnú knižnicu textov o počítačovej bezpečnosti, kam by sa mohol ktokoľvek prísť vzdelávať. A o zastrešení všetkých aktivít neziskovou organizáciou i príprave záložného internetového servera v inej krajine pre prípad, že by ten slovenský zhabala polícia. Neskôr sa rozprúdi debata o vízii mobilnej siete na báze technológií wi-fi, ktorá by aspoň všetkým Bratislavčanom umožnila so špeciálnym telefónom volanie zadarmo a úplne anonymne.
Neformálny líder skupiny presviedča, že hackeri by mali vystúpiť z tieňa a hovoriť verejne o svojich názoroch. A vyratúva posledné úspechy – po článku v hackerskom časopise Prielom o množstve nezabezpečených bezdrôtových sietí sa situácia rýchlo zlepšuje a veľká časť firiem začala dáta šifrovať. Slovenské telekomunikácie vraj zasa po nedávnom útoku začali robiť poriadok na technickom oddelení a konečne sa chystajú zvýšiť administrátorom platy.
Po pár hodinách strávených s ľuďmi, ktorých vášňou a koníčkom je skúmanie bezpečnosti počítačov, by názor na ich nebezpečnosť poopravili aj tí najkonzervatívnejší kritici. Hádzať ich do jedného vreca s tými, ktorí predávajú ukradnuté databázy alebo ničia systémy, je totiž rovnaké, ako nerozlišovať medzi dílerom heroínu a gymnazistom rekreačne fajčiacim marihuanu.
Náš život sa čoraz rýchlejšie posúva do sveta, ktorému práve títo „recidivisti“ rozumejú oveľa lepšie ako politici. Ak ich chvíľu počúvate, rýchlo zistíte, aká je pravda o bezpečnosti počítačových databáz, v ktorých štát uchováva vaše osobné údaje, a aké nástroje používajú zamestnávatelia na sledovanie vašej osobnej korešpondencie. Alebo si vypočujete, ako sa dá zneužiť vaša platobná karta, ktorú banka vyhlasuje za bezpečnú, a ako slovenskí mobilní operátori ušetrili na technológiách na šifrovanie hovorov.
Keby sme hackerov počúvali, kým sú ochotní rozprávať, nemuseli by svoje varovania zdôrazňovať činmi.
