Copyright: Project Syndicate, august 2001
mať rovnaké základné ľudské práva ako on. Cieľom projektu je primäť OSN k tomu, aby prijala deklaráciu o právach ľudoopov, ktoré by zakázali výskumy a experimenty na týchto našich genetických príbuzných.
Podporovatelia projektu poukazujú na podobnú psychológiu ľudoopov a ľudí: ľudoopy sú si podľa nich vedomí svojej existencie. Dôsledkom vedomia samého seba potom v zajatí trpia podobne, ako by sme v takej situácii trpeli my, ľudia.
Šimpanzy na štúdium
Nejde o odťažitú diskusiu. Len v Spojených štátoch sa pre biomedicínske účely chová v zajatí okolo šestnásťtisíc šimpanzov, ktoré sú predmetom štúdia niekoľkých vážnych chorôb. Snáď najvýznamnejším príkladom je hepatitída. Výskum na šimpanzoch priviedol vedcov k vakcíne proti žltačke typu B. Riziku nákazy týmto vírusom je vystavená takmer polovica populácie našej planéty. Okrem toho zohrali šimpanzy rozhodujúcu úlohu aj pri štúdiu hepatitídy typu C.
Hepatitída je však len špičkou ľadovca. Ďalším príkladom je AIDS, pretože šimpanz je jediným živočíšnym druhom okrem človeka, ktorý sa môže vírusom HIV nakaziť. Šimpanzy pomáhajú vedcom hľadať spôsoby liečby mnohých ďalších chorôb, napríklad tzv. choroby šialených kráv, malárie či cystickej fibrózy. Vďaka svojej príbuznosti s človekom sú tzv. veľké opice vhodné pre výskum chorôb, ktoré trápia ľudstvo. Môže však ich príbuznosť s nami byť z etického hľadiska ospravedlnením biolekárskych experimentov?
Znaková reč
Pre hovorí napríklad fakt, že uvažovanie ľudoopov je podobné nášmu, pretože niektoré z týchto zvierat sa naučili znakovú reč. Ale počas tridsiatich rokov nepretržitých výskumov komunikačných schopností šimpanzov a opíc bonobo bolo predložených iba málo presvedčivých dôkazov o tom, že by sa ich reč mohla blížiť reči ľudskej. Vo všetkých konkrétnych štúdiách sa slovník zvieraťa rozvíjal veľmi pomaly a nikdy neprekročil viac ako niekoľko stoviek znakov (čo je pre zdravé dvojročné dieťa otázkou dvoch týždňov). Prejavy šimpanzov sa málokedy skladajú z viac ako jedného alebo dvoch znakov - o gramatike či syntaxe ich dišputy teda nemôže byť ani reči.
Posledná štúdia, ktorá predpokladá existenciu akejsi ľudoopej gramatiky, sa venuje šimpanzovi bonobo menom Kanzi, ktorého jazykové schopnosti údajne prevyšujú schopnosti zvierat z predchádzajúcich výskumov znakovej reči u opíc. Rozhodujúcou skúškou Kanziho chápania vetnej štruktúry mala byť jeho reakcia na pokyn v zmysle „priniesol by si, prosím, tú slamu“. Napriek tomu, že správny význam tu sprostredkúva znalosť gramatiky, možno túto vetu pochopiť aj z kontextu (samozrejme, za predpokladu, že Kanzi rozumie slovám „vziať“ a „slama“): Kanzi môže priniesť slamu; slama nemôže priniesť Kanziho.
Vedomie samého seba?
Druhý rad dôkazov vedomia seba samého u ľudoopov sa zaštiťuje tzv. zrkadlovými testmi. Vedci najskôr zviera uspia a potom mu farbivom bez chuti a zápachu namaľujú na čelo alebo ucho nápadnú škvrnu. Po prebudení pred neho postavia zrkadlo. Ak sa potom zviera podľa vedcov dotkne škvrny častejšie pred zrkadlom ako mimo neho, poznalo, že farebná škvrna je na jeho tvári.
Dnes už sa všeobecne verí, že šimpanzy, bonobo a orangutany vedia, že v zrkadle vidia samy seba. Väčšina ostatných skúmaných živočíchov (ryby, psy, mačky, slony a papagáje) na svoj obraz v zrkadle buď vôbec nereagovala, alebo naň reagovali, ako by to bolo iné zviera. Problém testov zameraných na rozpoznávanie vlastného obrazu v zrkadle nie je v jeho výsledkoch - nemôžeme pochybovať o tom, že niektoré ľudoopy sa v zrkadle skutočne poznajú, ale v ich interpretácii.
Rozpoznávanie seba samého sa tu stavia na roveň vedomia seba samého. Niektorí ľudia sa v zrkadle nepoznajú (napríklad nevidiaci), ale nikto pritom netvrdí, že o sebe nevedia. Vedomie seba samého majú narušené napríklad autistické deti. Napriek tomu aj autisti majú rozvinutú schopnosť rozoznávať sa v zrkadle rovnako ako normálne deti. Testy rozoznávania seba samého v zrkadle teda môžu vypovedať o tom, ako zvieratá vnímajú svoje telo, ale nehovoria celkom nič o ich vedomí seba samého.
Test kognitívnej perspektívy
Posledný súbor dôkazov o vedomí seba samého u veľkých opíc pochádza z testovania tzv. „kognitívnej perspektívy“. Šimpanz vidí, že vychovávateľ dáva potravu do jednej zo štyroch misiek. Šimpanz o miskách vie, ale nevie, ktorú z nich vychovávateľ naplnil. Druhý vychovávateľ, ktorý videl, kam sa jedlo dostalo, ukáže na plnú misku. Tretí vychovávateľ, ktorý nevidel prvého vychovávateľa, keď plnil misku, ukáže na inú misku. Šimpanz (alebo dieťa), ktorý si je vedomý toho, že ostatní okolo neho majú myslenie, ľahko zhodnotí, že jeden vychovávateľ vie, kde je potrava, a druhý nie. Preto aby dostal jedlo, vyberie si tú misku, na ktorú ukázal ten vychovávateľ, ktorý vie, kde jedlo naozaj je.
Šimpanzy si nakoniec vždy úspešne vybrali misku s jedlom, ale potrebovali na to stovky výcvikových skúseností, kým sa s istotou a dôsledne rozhodli správne. Toto dlhé učenie tak skôr nasvedčuje tomu, že šimpanzy sa učia viac-menej rovnako ako iné zvieratá, a nedokazuje, že zviera vníma svojich školiteľov ako inteligentné bytosti.
V celkom nedávnych pokusoch dostali šimpanzy možnosť voľby požiadať o jedlo od osoby, ktorá pred sebou videla rôzne druhy jedla, a od druhého človeka, ktorý mal zaviazané oči. Na prekvapenie vedcov šimpanzy spočiatku rovnako často pristupovali i k osobe, ktorá jedlo vidieť nemohla. Po nazbieraní dostatočného množstva skúseností sa šimpanzy naučili žiadať o jedlo len toho vychovávateľa, ktorý nemal na očiach pásku. Neprejavili teda žiadne spontánne pochopenie toho, že človek, ktorý nevidí, im nemôže dať najesť.
Len jedno, ale dôležité percento
Je toho málo, čo by nasvedčovalo tomu, že si ľudoopy uvedomujú myslenie druhých, tobôž svoje vlastné myslenie. Hoci sú nám ľudoopy vzdialené iba na jediné percento DNA, ich psychológia je na míle odlišná. Nedisponujú naším vedomím samého seba, a preto by nemali disponovať ani našimi právami.
Copyright: Project Syndicate, august 2001
Autor: CLIVE D. L. WYNNE (Autor prednáša psychológiu na Západoaustrálskej univerzite)
