Prepelica japonská by mohla byť vynikajúcim spoločníkom kozmonautov pri dlhých cestách.
FOTO – ARCHÍV
Pozemský život v kozme sa prvý raz zrodil s pomocou slovenských vedeckých nadšencov z Ústavu biochémie a genetiky živočíchov SAVZdá sa to byť neuveriteľné, ale je to tak. Život v kozme sa zrodil s prispením slovenských vedcov. Ak neveríte, prečítajte si nasledujúcu ukážku z textu, ktorý je súčasťou výstavy Veda pre ľudí, pripravenej v rámci 50. výročia založenia Slovenskej akadémie vied. Môžete ju vidieť v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Jej tvorcovia chcú okrem iného pripomenúť, že o poznatkoch a prínosoch modernej vedy možno hovoriť zrozumiteľnou rečou nehľadiac na to, že odborný jazyk vedcov je iný ako jazyk väčšiny ľudí.
Budú prepelice sprevádzať kozmonautov?
Pred tridsiatimi rokmi začalo niekoľko nadšencov z Ústavu biochémie a genetiky živočíchov SAV pokusy s prepelicami japonskými. Napadlo im, že by mohli byť dobrým „výrobcom“ živočíšnych bielkovín v uzatvorenom ekosystéme, akou je kozmická loď.
Embryonálny vývin prepelice sa prvýkrát skúmal v automatickej biologickej družici Kozmos v októbri 1979. Výsledok ukázal, že vývoj embrya aj v beztiažovom stave bol prakticky normálny. V ďalšom experimente v module Quant 2 na palube orbitálnej stanice MIR za účinnej pomoci ruského kozmonauta Solovjova sa vtedy vôbec prvýkrát v kozmickom priestore zrodil pozemský život. Mal podobu vyliahnutých prepeličích mláďat, ktoré sa v ničom neodlišovali od svojich pozemských druhov. Reagovali na zrakové a sluchové podnety, prejavovali pohybovú a hlasovú aktivitu. Nevedeli sa však orientovať v priestore a usmerňovať pohyb v beztiažovom stave, nemohli teda ani prijímať krmivo a vodu. Úlohu pestúnok na seba prevzali kozmonauti.
Iný experiment na palube stanice MIR ukázal, že dospelé prepelice, narodené na Zemi, sa za určitých podmienok vedia orientovať v priestore a prijímať krmivo, aj keď sa za týždeň nedokázali úplne adaptovať na kozmické podmienky.
Vedci pokračovali v pokusoch. Zaujala ich myšlienka umelej gravitácie. V roku 1999 pri slovensko-rusko-francúzskom lete sa na experimentoch podieľal aj prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella. Pokusy síce nedokončili, z prepeličích vajec inkubovaných v pozemských podmienkach sa vyliahli životaschopné mláďatá. Desať z nich sa v transportnom inkubátore vrátilo na Zem.
Experimentom v kozme predchádzali stovky pokusov na Zemi. Porovnávali sa v nich vplyvy normálnej, simulovanej a zvýšenej gravitácie na organizmus vyvíjajúcej sa i dospelej prepelice. Ukázalo sa, že prepelica japonská by mohla byť vynikajúcim spoločníkom kozmonautov pri dlhých cestách.
Nemí svedkovia histórie Zeme
Aj ďalšia ukážka z práce slovenských vedcov má kozmický nádych. Zem neustále ohrozujú menšie telesá z kozmu – meteority a asteroidy. Nemými svedkami dávnych katastrof sú veľké meteorické krátery na povrchu Zeme. Určovanie presných polôh a dráh asteroidov patrí od roku 1965 medzi veľmi úspešné programy observatória Astronomického ústavu SAV na Skalnatom plese.
Dôvody sledovania kozmických telies sú zrejmé. Známy kráter v Arizone (priemer 1200 m a hĺbka 174 m) vytvoril meteorit, ktorý mal priemer len asi 35 metrov. Asteroid priemeru 1 kilometer by už zničil veľké mesto. Ak by sa však zopakoval dopad telesa priemeru asi 10 km, ktorý podľa Alvarezovej hypotézy pred 65 miliónmi spôsobil vyhynutie 60 percent živočíšnych druhov vrátane dinosaurov, malo by to opäť katastrofálne následky. Pri typickej rýchlosti asteroidu 20 km/s by kinetická energia prevyšovala viac ako miliardukrát energiu uvoľnenú pri výbuchu atómovej bomby v Hirošime.
V dosahu dnešných ďalekohľadov je okolo 250 000 asteroidov. Do konca roku 2002 malo 30 asteroidov meno, vzťahujúce sa ku Slovensku (jeden z nich sa volá napríklad Milanštefánik). Aj to je ocenenie doterajšej práce slovenských astronómov a ich prínosu k poznaniu prípadného nebezpečenstva, hroziaceho z kozmu.
Na záver krátkeho výletu za nemými svedkami histórie Zeme ešte niekoľko zaujímavostí. Najznámejším meteorickým kráterom je Barringerov kráter v Arizone, nazývaný tiež Canyon Diablo. Najväčším nájdeným meteoritom je Hoba (Namíbia, nález 1928) – blok železo-niklového meteoritu hmotnosti 55 000 kg. Najväčšou dobre doloženou zrážkou Zeme s vesmírnym telesom bola Tunguzská katastrofa z 30. júna 1908 nad strednou Sibírou v povodí riečky Podkamennaja Tunguzka.
Ako vidíme na mapke, mucha tse-tse je v Afrike veľmi rozšírená. FOTO – ARCHÍV
Slovenskí vedci a spavá choroba
Muchy tse-tse (Glossina sp.) v Afrike prenášajú spavú chorobu. Len v roku 1999 lekári zistili asi 45000 nových prípadov tejto nebezpečnej choroby, to však odzrkadľuje len asi 5–7 percent skutočného stavu. Oveľa viac je ohrozený dobytok, nakazený smrteľnou chorobou nagana.
Na jednej z najnovších koncepcií boja proti škodlivému hmyzu sa v spolupráci s poprednými svetovými ústavmi podieľa aj Ústav zoológie SAV. Metóda sterilného hmyzu (SIT – Sterile Insect Technique) je založená na poznatku, že ak sa samičky škodcu spária s neplodnými (sterilizovanými) samčekmi, nemôžu produkovať potomstvo. Preto sa vedci snažia, aby títo umelo vytvorení sterilní samčekovia vo voľnej prírode prečíslili svojich plodných konkurentov. Muchy tse-tse sa skúmajú v špecializovaných „chovných ústavoch“. Jeden z nich vzniká na Slovensku na základe zmluvy o spolupráci medzi Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA – International Atomic Energy Agency) vo Viedni a Ústavom zoológie SAV. Hlavnou myšlienkou projektu je vybudovanie akejsi záložnej kolónie, ktorá bude chovať bodavky tse-tse pre produkčné prevádzky v Afrike. Podľa informácie riaditeľa ústavu dr. Milana Labudu, DrSc., práve v týchto dňoch do Bratislavy dorazilo klimatizačné zariadenie zakúpené v USA. Nejaký čas potrvá jeho montáž a testovanie, takže chov múch by mohol začať koncom leta.
V našich klimatických podmienkach bodavka tse-tse nedokáže prežiť a nemôže ohroziť človeka alebo zvieratá. Aj tak však nemá šancu uniknúť – v chovných zariadeniach prežije svoj život v bezpečne uzavretých klietkach. Pre milovníkov upírích hororov napriek tomu máme jednu dobrú správu: muchu tse-tse chovatelia kŕmia hovädzou krvou.
Iným významným medzinárodným projektom Ústavu zoológie SAV je spolupráca s výskumnými pracoviskami USA, Mexika a Guatemaly, od ktorých v máji v rámci projektu Moscamed ústav získal chovné vrtivky mediteránne (Cerattis capitata). Tá istá metóda SIT by mala pomôcť aj proti týmto najhorším škodcom tropických a subtropických oblastí. Vrtivky kladú vajíčka do vyše 400 druhov poľnohospodárskych plodín, v ktorých sa vyvíjajú ich larvy. Ohrozujú tak obchodné kontakty rozvojového a vyspelého sveta, lebo rozvinuté krajiny sa dovozu nakazených plodín pochopiteľne bránia.
Tri príklady sú len ukážkou z pestrej práce SAV v poslednom období. Koho zaujíma napríklad, čo je to magnetický ježko, ako vedci z Parazitologického ústavu SAV skúmajú kliešte alebo červy, prípadne aké následky má dlhodobé pôsobenie škodlivých toxických látok v prostredí na psychiku detí, nezostane mu iné ako navštíviť výstavu.
(ač)
