Grimasy makakov pri „vrkaní“ (vľavo) a „hrozivom volaní“ (vpravo). Oba tieto zvukové prejavy zaychycujú oscilogramy (hore) a spektrogramy (dole). Na zvislých osiach oscilogramov sú volty, spektrogramov kilohertze, na vodorovných osiach oboch zvukov je čas v milisekundách. FOTO – NATURE
Spomedzi primátov si akosi automaticky najviac všímame ľudoopy – šimpanzy, gorily a orangutany (prípadne ešte gibony). Má to logiku, veď ľudoopy sú nám v živočíšnej ríši po všetkých stránkach najpríbuznejšie. Slávny hollywoodsky režisér Frank Capra raz povedal, že ľudia sa najviac zaujímajú zasa o ľudí. Možno ho doplniť, že hneď po ľuďoch o tých tvorov, ktorí sa im javia najviac ľudskí. Tomuto kritériu však spomedzi primátov nevyhovujú iba ľudoopy.
Laboratórne i terénne výskumy prinášajú občas až šokujúce poznatky o mentalite a rafinovanosti správania „jednoduchých“ opíc. Najčastejšie sa to týka paviánov, mačiakov, ale najmä makakov. V Japonsku napríklad jedna dnes už dávno mŕtva samička tamojšieho druhu makaka po vojne „vynašla“ umývanie potravy vo vode, a od nej to pochytili ostatné makaky v skupine. Dnes sa medzi makakmi táto zručnosť ďalej šíri učením, teda kultúrne.
Ľudia sa často usilujú zvýrazniť účinok slov kombináciou zvukových a vizuálnych signálov. Výrok sprevádzajú grimasou. Už Charles Darwin napísal knihu o tom, že mnohé cicavce, nielen primáty, svoje vokalizácie niekedy dopĺňajú význačným postojom, alebo takisto grimasami. Vynikajú v tom zvlášť makaky rézus (Macaca mulatta), ktoré spolu komunikujú prepracovaným systémom výrazov tváre a zvukových prejavov. Vedcom však nebolo jasné, či makaky tieto signály interpretujú jednotne.
Odpoveď získali Asif Ghazanfar a Nikos Logothetis z Max-Planck-Institut für Biologische Kybernetik v Tübingene. Ako napísali v najnovšom čísle časopisu Nature, využili na to monitorovanie „preferenčného pohľadu“, ktoré dobre slúži pri výskume schopností ľudských novorodencov: záznam, kam sa jedinec najviac pozerá pri určitom zvukovom podnete.
Ghazanfar s Logothetisom sa sústredili na dva najčastejšie zvukové prejavy makakov v divočine i v zajatí. Jednak išlo o tzv. „vrkanie“, dlhé tónové signály, produkované pri združovaní, jednak o „hrozivé volania“, produkované počas antagonistických stretnutí. Testované makaky sedeli pred dvoma displejmi umiestnenými vedľa seba. Vedci im prehrávali neozvučené digitálne nahrávky, na ktorých iné makaky vydávali spomenuté zvukové prejavy. Vzadu uprostred medzi displejmi umiestnili za plentu reproduktor, z ktorého makaky začuli vždy buď „vrkanie“, alebo „hrozivé volanie“. Zvuk bol zosynchronizovaný s „nemými“ obrazmi. Všetkých jedenásť testovaných makakov sa pri začutí niektorého zvukového prejavu skutočne pozrelo oveľa častejšie na „správnu“ grimasu, zobrazenú na ľavom či pravom displeji. Dlhšie sa pritom pozerali na „vrkanie“ ako na „hrozivé volanie“.
Makaky teda dôsledne priraďujú zvukové prejavy blížnych k príslušným grimasám, tak ako to robia ľudskí novorodenci. Je to prvé preukázanie integrácie „zvuku a obrazu“ vo zvieracom komunikačnom hlasovom systéme. Táto schopnosť makakov môže predstavovať evolučného predchodcu ľudskej schopnosti súčasne združovať viaceré typy signálov, čo je nevyhnutné pre správne vnímanie reči.
ZDENĚK URBAN
