Gingko dvojlaločné (Gingko biloba) je strom, príslušník evolučne veľmi starej skupiny. Prežil z nej ako jediný druh. Kedysi bol bežný na celej severnej pologuli, dnes už vo voľnej prírode rastie iba v severozápadnej Číne. Miestni obyvatelia ho považujú za posvätný. U nás ho možno vidieť prakticky iba v botanických záhradách a parkoch so vzácnymi či exotickými drevinami. Dorastá až do výšky 30-40 metrov. Má pozoruhodne tvarované listy s vejárovito orientovanými cievami. Práve vďaka nim si naň možno niektorí skoršie narodení čitatelia spomenú, lebo listy gingka slúžili ako „legitimácia“ v chlapčenských románoch Jaroslava Foglara. Dnes sa s gingkom väčšina ľudí stretáva najmä v podobe podporných medicínskych prípravkov, založených predovšetkým na výťažkoch z jeho listov.
Gingko možno smelo nazvať „živou fosíliou“. Trieda gínkg (Ginkoopsida) sa podľa niektorých vedcov začala vyvíjať už v prvohornom devóne pred takmer 400 miliónmi rokov. Spoľahlivo doložené sú však gingkovité stromy „až“ zo skorej druhohornej jury pred 170 miliónmi rokov, konkrétne druh Gingko yimanensis. Potom však vo fosílnom zázname existuje medzera, dlhá vyše sto miliónov rokov, na konci ktorej je treťohorný druh Gingko adiantoides. Škoda. Práve doba pred približne 100 miliónmi rokov bola zvlášť zaujímavá, keďže vtedy vstúpila na scénu väčšina rastlín, ktoré dnes vidíme okolo seba a nebolo jasné, ako ginkgá súvisia s celkovou botanickou evolúciou.
Žjan Žou z Ústavu geológie a paleontológie Čínskej akadémie vied v Nankingu a Šaolin Ženg z vládneho Ústavu geológie a minerálnych surovín v Šenjangu však v najnovšom čísle časopisu Nature oznámili objav fosílií doteraz neznámeho druhu gingka. Časovo zapadá presne do stredu medzi známe druhy z jury a treťohôr a tak vypĺňa spomenutú medzeru. Zatiaľ nepomenovaný druh pochádza spred 121 miliónov rokov zo skorej kriedy. Jeho fosílie sa našli na južnom úpätí hory Yinwosahn v dedine Toudaohezi, ktorá leží v provincii Liao-ning (severovýchodná Čína). Tvar listov gingka sa odvtedy zmenil - dnes sú vejárovité, hoci na dlhých výhonkoch a semenáčikoch sú stále vykrojené ako v druhohorách. Zaujímavé však je, že gingko z obdobia kriedy má reprodukčné štruktúry, ktoré sa viac podobajú dodnes prežívajúcemu druhu ako druhu z jury.
Gingko dvojlaločné sa teda v tomto ohľade veľmi nezmenilo od čias, keď na Zemi vrcholila éra dinosaurov.
ZDENĚK URBAN
