Členovia objaviteľského tímu Berhane Asfaw a Henry Gilbert pri skúmaní nálezov zo stredného toku Hawaša.
Lokality na strednom toku rieky Hawaš v Etiópii v Afarskom regionálnom štáte už v minulosti poskytli viaceré kľúčové poznatky o pôvode človeka. Nový nález pri dedine Herto však znamená definitívne potvrdenie afrického pôvodu Homo sapiens. Vedci tam našli a spoľahlivo určili doteraz najstaršie známe fosílne zvyšky predkov moderného človeka, staré 160-tisíc rokov.
Výskumy tímu amerických, etiópskych, japonských a francúzskych vedcov vedú Tim White z University of California v Berkeley a Berhane Asfaw z Rift Valley Research Service v Addis Abebe. Napísali o nich v dvoch článkoch v najnovšom čísle časopisu Nature.
Tri lebky
Čo vlastne vedci našli? Takmer kompletné kranium (lebku bez sánky) dospelého ľudského jedinca s veľmi opotrebovaným chrupom. Ďalej viaceré kosti vrchnej časti lebky iného dospelého jedinca. A napokon roztrieštenú lebku dieťaťa. Popri nich sa na lokalite, vzdialenej 230 km severovýchodne od etiópskej metropoly, našli kúsky lebiek a izolované zuby siedmich ďalších ľudských jedincov.
Trvalo niekoľko rokov, kým ich bádatelia vyslobodili z pieskovcového sedimentu, očistili, reštaurovali a zanalyzovali. Detskú lebku Berhane Asfaw zrekonštruoval z vyše 200 zlomkov ako trojrozmernú anatomickú skladačku. Vychádzal z anatomických detailov, napríklad odtlačkov jednotlivých ciev. Súbežne vedci skúmali aj iné fosílie a artefakty z lokality.
Geológovia a geochronológovia sa medzitým usilovali čo najpresnejšie určiť vek nálezov. Výsledok, získaný najmä na báze izotopovej argónovej analýzy, bol pozoruhodný: 160-tisíc rokov!
Ľudia od jazera
Naši dávni hertoskí predkovia žili na pobreží plytkého sladkovodného jazera, obývaného množstvom sumcovitých rýb, krokodílov a hrochov. Väčšinu územia Európy vtedy pokrýval ľad, keďže sa k vyvrcholeniu blížila jedna z dôb ľadových. Dnes tvorí okolie Herto polopúšť.
Všetky nájdené ľudské fosílie patria jednému druhu hominidov (hominidi - človek a jeho predkovia od čias evolučného rozchodu s predkami šimpanzov). Našli sa v okruhu 200 metrov v rovnakej geologickej vrstve: stuhnutý piesok bol kedysi brehom rieky. Vedľa fosílií ležali početné kamenné artefakty a modifikované kosti zvierat. Vzájomný vzťah majiteľov troch lebiek je nejasný. Nepochovali ich však zámerne, lebo iné časti kostier sa nenašli.
Nájdené kamenné nástroje skúmal nedávno zosnulý známy berkeleyský prehistorik J. Desmond Clark. Určil ich ako pozoruhodnú zmes, dokladajúcu prechod od tzv. acheuléenskej industrie, v ktorej dominovali pästné kliny, k industrii strednej doby kamennej s typickými štiepanými hrotmi a škrabkami. Podľa súvisiacich zvieracích fosílií mali ľudia z Herto radi hrošie mäso. Nevedno však, či hrochy lovili, alebo sa len priživovali na ich mršinách.
Kanibalský rituál?
Na kostiach vrchnej lebky druhého dospelého jedinca vedci odhalili paralelné zárezy po obvode lebky. Umiestnením aj orientáciou sa líšia od značiek, vznikajúcich pri čistení kostí od mäsa kamennými nástrojmi. Preto ich nepovažujú za dôkazy kanibalizmu, ale za ukážku pravekých pohrebných zvyklostí.
Zvlášť pozoruhodná je v tejto súvislosti detská lebka. Na nej sa zárezy veľmi ostrým kamenným odštiepkom našli hlboko v kútikoch a štrbinách spodiny lebečnej. Zadná časť spodiny bola odlomená a hrany vyhladené. To isté platí o bokoch lebky. Vyzerá to, ako keby po odstránení mäsa mnohokrát opakovane putovala z ruky do ruky.
Podobné obmeny kostí antropológovia objavili v spoločnostiach domorodcov, ktoré chránia a uctievajú lebky predkov. Vyše 600 tisíc rokov stará lebka z Bodo (takisto na strednom toku Hawaša) síce nesie stopy zárezov po odstraňovaní tkaniva, no nie po vyhladení. Hertoské lebky zjavne obmenili iné hominidy, keď boli ešte čerstvé, predtým ako skameneli. Mäso a mozog zomretých však pozostalí mohli konzumovať v rámci kanibalského rituálu, tak ako napríklad niektoré kmene na Novej Guinei.
Chýbajúci článok je na svete
Na hertoských lebkách je najzaujímavejšia ich anatómia. Predstavujú totiž príslovečný chýbajúci článok medzi staršími formami praľudí v Afrike, odvodenými z Homo erectus, a doteraz najstaršími jednoznačne vyprofilovanými Homo sapiens z ústia rieky Klasies v južnej Afrike, iných etiópskych lokalít a izraelských jaskýň Skhúl a Quafzeh.
Nálezy z Herto dopĺňajú súvislý rad, zrejme už definitívne potvrdzujúci, že náš druh sa vyvinul v Afrike. Dospelá lebka z Herto je veľmi robustná. Má mozgovú kapacitu 1450 ccm (priemer moderných ľudí je 1350–1400 ccm). Hoci kľúčové znaky tváre a mozgovej klenby jasne ukazujú na Homo sapiens, vyskytujú sa aj rozdiely. White s kolegami preto hertoské nálezy priradili novému poddruhu primitívneho Homo sapiens. Pomenovali ho idaltu, čo v afarčine znamená „starý“. Prvá lebka Homo sapiens idaltu z Herto patrila mužovi.
Von z Afriky
Populační genetici už v 80-tych rokoch zistili, že rozdiely dedičného materiálu jednotlivých afrických etník sú väčšie ako medzi Afričanmi vcelku a zvyškom ľudstva. Takto sa zrodila teória „von z Afriky“. Homo sapiens podľa nej v rámci tretej veľkej ľudskej migrácie pred asi 100 000 rokmi vyrazili z Afriky do Eurázie. Postupne inde vo svete nahradili staršie etniká, potomkov prvých dvoch veľkých migrácií Homo erectus z Afriky pred zhruba 1,7 milióna rokov a 600 tisíc rokmi. Podľa anatomických a genetických dôkazov sa pri tom staršie populácie s novopríchodzími výraznejšie nepremiešali. Staršie zmizli zo scény či už priamym vyvraždením, alebo postupným vymretím po tom, čo boli vytlačení do okrajových nehostinných území.
Hertoské nálezy rozhodujúcim spôsobom podporujú teóriu „von z Afriky“. Naopak diskreditujú jej súperku - tzv. multiregionálnu teóriu. Tá tvrdí, že znaky Homo sapiens sa postupne vyvinuli starším etnikám v rôznych oblastiach sveta, takže moderné ľudstvo je ich konglomerát, a nie produkt pomerne nedávnej „bleskovej vojny“ z Afriky.
Vek hertoských nálezov zhruba zodpovedá dobe, keď podľa genetikov vznikol Homo sapiens. V tomto zmysle sme teda naozaj všetci Afričania! My Európania v sebe z pôvodných ľudských obyvateľov Európy, neandertálcov, nesieme iba minimálne biologické dedičstvo, ak vôbec nejaké. Fosílie z Herto sú anatomicky zreteľne ne-neandertálske a napriek všetkým rozdielom sa veľmi podobajú moderným Homo sapiens. To, že neandertálci boli iným ľudským druhom, napokon vyplýva zo všetkých analýz DNA vyťaženej jednak z ich fosílnych kostí, jednak z kostí takmer súdobých kromaňoncov (európskych pravekých príslušníkov Homo sapiens). Naša príbuznosť s neandertálcami je dávnejšieho dáta a viaže sa k spoločným africkým predkom spred najmenej pol milióna rokov.
