Prierez kameňa z Yellowstonu. FOTO - ARCHÍV
icky aktívna, na čo upozorňujú početné horúce pramene a gejzíry. Je to obrovská kaldera, kráterovitá panva so zrútenými a zerodovanými vulkanickými štruktúrami. Pod ňou sa v zemskom plášti skrýva horúca škvrna, stúpajúci chochol horúcej horniny, ktorý roztápa zemskú kôru a vytvára v nej veľké komory roztavenej lávy. Tá občas prerazí nahor a vytvorí vulkán.
Geológovia Ilya Bindeman a John Valley z University of Wisconsin v Madisone (USA) teraz novými mineralogickými a geochemickými metódami analýzy zirkónových a kremenných kryštálov z celej yellowstonskej oblasti presnejšie zrekonštruovali históriu tamojšieho vulkanizmu. K veľkým výbuchom došlo pred 2 miliónmi, pred 1,3 milióna a pred 600 000 rokmi. Táto posledná kaldera zaberá plochu vyše 2000 km štvorcových. Pri vtedajšom výbuchu bolo vymrštených do atmosféry zhruba 1000 km kubických popola. Výsledný spad pokryl vyše polovice plochy dnešných USA, v samom Yellowstone to bola jednometrová vrstva. (Pre porovnanie: známy výbuch Mount St. Helens vyslal do atmosféry asi 2 km kubické popola.)
Odvtedy k veľkému výbuchu nedošlo, iba k menšiemu pred asi 70 000 rokmi. Základný zdroj vulkanizmu už slabne, stále je však mohutný. Veľké vulkanické výbuchy v yellowstonskej oblasti sú zjavne periodické – k ďalšiemu by malo dôjsť do 100 000 rokov. Taký prísun popola do atmosféry, ktorého časť v nej podľa modelov zostáva roky, odrážajúc slnečné svetlo a tak ochladzujúc planétu, zaiste výrazne ovplyvňuje globálnu klímu. Unikátom yellowstonských vulkanických hornín je to, že dochádza k ich opätovanému roztaveniu a recyklovaniu. Bindeman a Valley svoje pozoruhodné výsledky uverejnili v sérii článkov v časopise Geology z augusta 2000, časopisu Earth and Planetary Science Letters z júla 2001 a časopisu Journal of Petrology z augusta 2001. (5D)