SME

Kedysi planéte vládli krokodíly, ale zradili ich nohy

Druhohorám mohli vládnuť krokodíly. Dinosaury ich predbehli. Doslova – vďaka lepšiemu členku.

(Zdroj: Victor Leshyk/NPS/Wikimedia/CC)
Postosuchus

Obdobie: Stredný a neskorý trias.

Veľkosť: 4 až 5 m

Špecialita: Vzpriamená chôdza, nohy zarovno s trupom, polmetrová lebka.

Výskyt fosílií: Dnešné USA.

Odkedy sa ryby rozhodli chodiť po súši, príroda pomaly vymýšľala, ako ich zdvihnúť zo zeme na nejaké slušné nohy.

S pupkom, ktorý sa vláči po zemi, sú len problémy. Vám sa dnes ľahko hovorí, pripažiť, prinožiť a je to. Prírode to trvalo od devónu po trias, skoro sto miliónov rokov.

Dýchavičné jašterice

Keď sa pozriete na dnešnú jaštericu, ani by vám nenapadlo, že je treba niečo vylepšovať. Vrtká je ako šľak, aj keď má rozčapené nohy.

Na pohodlný útek drobného tvora do trávy to stačí. Na lov to stačí tiež, ak sa lovom myslí dlhé vylihovanie na slnku a potom rázny útok, keď sa niečo pohne v okolí. Ale keby ste sa s jaštericou pustili do pretekov, jej by došiel dych skôr ako vám, hoci ste beh naposledy skúšali za autobusom na strednej škole.

Jašterica zelená
Zdroj: Wikimedia

Tento jav sa volá Carrierovo obmedzenie – stavovec, ktorý pri pohybe skrúca telo do strán, zle dýcha. Telom si stíska raz jeden pľúcny lalok, raz druhý, ale ani jeden poriadne.

V pľúcach mu teda ostáva odkysličený vzduch. Preto sa jašterica musí každú chvíľu zastaviť a poriadne sa vydýchať. Ak vám chutia jašterice, práve ste našli zadýchanú desiatu.

Rozumná stratégia krokodílov

V prvohorách nebol problém polihovať a čakať na potravu. Bolo veľa plytkých morí, lagún a močiarov. Z obrích obojživelníkov (temnospondylov) sa stali lovci podobní dnešnému krokodílovi.

Je to veľmi rozumná stratégia – lovec neminie skoro žiadnu energiu, tým pádom nemusí žrať tak často, a keď už vydá energiu na pár ráznych pohybov, nie je jej toľko, aby ho prípadný neúspech totálne vyčerpal.

Ibaže v prvej ére druhohôr to už nestačilo. Kontinenty sa spojili do obrovského superkontinentu Pangea. Vo vnútrozemí bolo veľmi sucho a teplo, čo prialo plazom.

Vyhriate plazy sú mrštné a kto ich chcel jesť, musel mať čosi navrch. Po permsko-triasovom vymieraní bolo pusto, a teda bol čas na divoké experimenty.

Dvojnohý krokodílov bratranec

A tak sa stalo, že v druhej polovici triasu sa všetko triaslo pred týmto.

Zoznámte sa, to je Postosuchus, temer päť metrov dlhý prabratranec dnešného krokodíla. Lebka merala pol metra a aby ju uniesol, bola odľahčená viacerými otvormi.

Zuby sa pevne usadili v čeľustiach, mali zúbkovaný okraj a tie najväčšie (čo sa našli) merali cez 7 centimetrov. Slúžili ako háky, aby sa korisť nevyšmykla Postosuchovi z papule.

postosuchus_r820_res.jpg
Zdroj: Wikimedia

Ak sa vám táto ohava javí ako jasný predok tyranosaura, mýlite sa, ale vôbec sa za to nehanbite. Mysleli si to aj paleontológovia, keď vyhrabali pár Postosuchových kostí a až v 80. rokoch minulého storočia sa našli pekné kostry v Texase.

Na rozdiel od dnešného krokodíla, toto veru nebol ležiak z bačoriny, ale aktívny pobehaj.

Utekali pred ním všetky veľké triasové stavovce. V tom čase to boli aj naši predkovia, synapsidy, ktorým zhasínala sláva – suchá Pangea nebola naklonená nápadu vyvinúť si potné žľazy a močiť tekutinu.

Lepšie sa darilo archosaurom, teda skupine plazov, z ktorých vznikli krokodíly, dinosaury a pterosaury. S vylučovaním telesných tekutín narábali oveľa opatrnejšie. Napríklad, necikali.

Achilovka krokodílotvarých

Do tendra prírody na poriadne nohy sa teda ako prví prihlásili predkovia dnešných krokodílov.

O druhohorách však hovoríme ako o veku dinosaurov. Kde sa stala chyba, keď to prakrokodíly mali takto pekne našliapnuté?

archoankle.gif
Zdroj: ucmp.berkeley.edu

V našľapovaní. Krokodíly majú podnes krurotarzálny členok (vľavo), v ktorom sú členková (A) a pätová kosť (C) spojené cez guľovitý kĺb.

To umožňovalo väčšiu mobilitu členka pri otáčaní, ale menšiu oporu a rýchlosť pri behaní. Lepšie sa osvedčil mezotarzálny členok (vpravo), ktorý bol primitívnejší – kosti boli spojené priamo – ale stabilnejší. Taký mali budúce dinosaury.

Kým žil Postosuchus, raným dinosaurom slúžili lepšie nohy na to, aby pred ním utekali. Šancu dostali až na konci triasu, keď došlo k triasovo-jurskému vymieraniu. Áno, po permsko-triasovom vymieraní prišlo ďalšie.

Pravek už bol taký, neprešlo ani pár desiatok miliónov rokov a už sa vymieralo zas. Postosuchus neprežil a šancu dostali dinosaury. Chytili sa jej a celú juru a kriedu ju už nepustili.

Krokodíly sa napokon vrátili tam, odkiaľ ich poznáme dnes – do bačorín, tokov a potokov. Tam, keďže mali evolučne navrch, požrali všetky veľké obojživelníky a potom zaradili evolučnú spiatočku.

Také vymoženosti ako štvorkomorové srdce, nábeh na teplokrvnosť a vztýčené končatiny už nepotrebovali. Dnes majú srdce trojkomorové, krv studenú a len tie menšie druhy si v ohrození dokážu zabehať tak, ako kedysi.

Možno i na vás teraz padá smútok – taká pekná príležitosť, no stačí jeden evolučný krok vedľa a je po vládcoch triasu. Možno i krokodíly podnes ronia slzy pri tejto spomienke.

Na druhej strane, prežiť dvestodvadsaťpäť miliónov rokov na tejto nemilosrdnej planéte v prakticky nezmenenej podobe rozhodne nie je neúspech.

Nabudúce si povieme niečo o naozaj neperspektívnych evolučných nápadoch – o plazích delfínoch, ichtyosauroch.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu