Veda je plná náhodných objavov. Obzvlášť tá z minulosti, keď ľudia ešte nemali mnohé základné vedomosti a vedci neboli extrémne špecializovaní vo svojich drobných oblastiach. Asi najpopulárnejší a možno i najzásadnejší z takýchto „nečakaných" objavov je zrejme zároveň ten najznámejší.
Škótsky biológ Alexander Fleming skúmal stafylokoky. Aj keď prvú látku účinnú proti mikróbom objavil už začiatkom dvadsiatych rokov, až koncom toho istého desaťročia urobil svoj zásadný objav, ktorý prakticky zmenil ľudskú spoločnosť a dal jej nádej neumierať na mnohé bakteriálne infekcie.
V auguste v roku 1928 sa Fleming rozhodol, že potrebuje dovolenku. Našťastie, na stole svojho laboratóriá zabudol misky s bakteriálnymi kultúrami. Keď sa 3. septembra z dovolenky vrátil, našiel pleseň a okolo nej akýsi kruh bez baktérií. Tak sa zrodil penicilín.
Prvá predpoveď sa objavila už koncom štyridsiatych rokov. Aj keď ju v komunite astronómov a kozmológov nik nebral vážne, hovorila o akomsi zvláštnom žiarení, ktoré by sa rozprestieralo naprieč celým vesmírom.
Arno Penzias a Robert Woodrow Wilson chceli pôvodne sledovať rádiokomunikáciu satelitov a monitorovať ďaleké zdroje takéhoto špecifického žiarenia. Keď sa však započúvali do zachyteného signálu, stále sa im čosi nezdalo. Okolo tri a pol stupňa Kelvina nachádzali vo svojich výsledkoch anomáliu, ktorá akoby prichádzala zo všetkých smerov.
Vedci si najskôr mysleli, že problémom je ich vlastné zariadenie, prípadne nejakého rušiace zdroje v okolí ich observatória na americkom Crawford Hill. No čoskoro sa ukázalo, že to neboli ani nukleárne testy, ani hluk mesta, dokonca ani holuby z okolia ich „veľkého ucha“.
Šlo o takzvané mikrovlnové reliktné žiarenie, dovtedy hypotetický pozostatok po vzniku vesmíru. Dôkaz, ktorý síce vznikol státisíce rokov po, no napriek tomu ukazoval na veľký tresk.
V skutočnosti by sme o nejakom prvom objave anestézie nemali hovoriť. Vieme, že rôzne druhy znecitlivenia sa využívali už v staroveku, bolesť sa potláčala napríklad rôznymi kombináciami ópia a ďalších látok. No anestézia tak, ako ju dnes poznáme, má za sebou aj najmenej jeden „náhodný“ príbeh.
V roku 1844, v čase populárnych večierkov s rajským plynom – oxidom dusným – si istý americký zubár Horace Wells všimol, že keď sa jeden z jeho priateľov v opojení poranil na nohe, vôbec si svoje zranenie nevšimol. Dokonca mu neskôr povedal, že necítil žiadnu bolesť.
Wells tak začal s plynom experimentovať vo svojej zubárskej praxi a potom už logicky nasledovalo rozšírenie v celej medicíne.
Niekedy sa za veľkými objavmi ukrýva obyčajné počasie. Vlastne nedostatočné vedomosti a počasie.
Francúzsky fyzik Antoine Henri Becquerel sa koncom 19. storočia rozhodol, že bude skúmať zvláštny fenomén, ktorý si krátko predtým všimol William Röntgen. Jeho záhadné lúče X odbornú verejnosť fascinovali a Becquerel sa rozhodol zistiť, či takéto zvláštne žiarenie vytvárajú aj prirodzene fluoreskujúce minerály, ak by ich vystavil slnečnému svetlu.
Prvou zhodou náhod bolo, že Francúz sa pre svoje pokusy rozhodol v zamračenej zime rok po Röntgenovom objave. A druhou, oveľa dôležitejšou, že si za svoju pokusnú látku vybral urán.
Keď už nejaký čas vyzeralo, že počasie sa nezlepší a zamračená obloha nevyjasní, Becquerel strčil uránom obohatený kryštál do zásuvky a pokusy prerušil. Keď sa po pár dňoch vrátil, zistil, že na fotografickej platni sa objavil nejaký obrázok.
Samozrejme, nasledovalo množstvo ďalšej práce, na ktorej mali výrazný podiel aj Marie a Pierre Curieovci. No niekde tu sa zrodil objav rádioaktivity.
Na začiatku objavu, ktorý dnes bežne používame v kuchyni, stálo iné kuchynské zariadenie - chladnička.
Dnes sú chlórfluorované uhľovodíky a z nich obzvlášť neslávne známe freóny verejným nepriateľom, keďže majú nemalý podiel na vytváraní ozónovej diery. V tridsiatych rokoch to však bola žiadaná novinka vtedajšej vedy, ktorá mala pomáhať ľudstvu.
Prácou mladého chemika Roya Plunketta zo spoločnosti DuPont bolo nájsť podobné látky, ktoré by boli pre priemysel výhodnejšie. Mal svoju hypotézu - veril, že kľúčom by mohol tetrafluóroetylén.
Keď s takýmito plynmi práve nepracoval, Plunkett ich schladil a natlakoval do zásobníkov. Až raz jeden z nich otvoril a zistil, že jeho experimentálny plyn zmizol. Nahnevaný vedec podľa jednej z historiek fľašou od zlosti triasol až dovtedy, kým mu z nej vypadol zvláštny biely prášok. Našťastie ho nezahodil, a jeho kolegovia následne zistili, že je látka je odolná voči teplu i množstvu chemikálií.
Po tomto zistení nasledovala krátka epizóda s nukleárnym projektom Manhattan a v šesťdesiatych rokoch sa konečne teflón dostal na kuchynské panvice.
Hlavné zdroje: Popular Mechanics, Discovery Sci
