SME

Keď havarovala slávna vzducholoď Italia

Dňa 12. júla 1928 zachránili posledných stroskotancov zo vzducholode Italia. Letela na výpravu k severnému pólu.

(Zdroj: WIKIMEDIA / Bundesarchiv)

Nad ľadovou pokrývkou polárneho mora rachotili letecké motory. Malá vzducholoď sa prebíjala cez ostrý juhozápadný vietor, ktorý ju ustavične zrážal zo smeru a zaháňal na východ. Vracala sa od severného pólu a mala za sebou už 55 hodín letu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

To je úryvok z knihy Stroskotanci polárneho mora, v ktorej autor a priamy účastník polárnej expedície František Běhounek opísal katastrofu vzducholode Italia v Severnom ľadovom oceáne v máji 1928.

Nasledoval zápas stroskotancov o životy na ľadovej kryhe a záchrana tých, ktorí prežili. Od tohto boja o život teraz ubehlo 85 rokov.

SkryťVypnúť reklamu

Polárne výpravy

Významné vedecké objavy v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia a ich bezprostredné aplikácie v technickej oblasti akoby umocňovali ľudskú túžbu po poznaní a objavovaní nového.

Prejavilo sa to aj v intenzívnejšom uskutočňovaní polárnych výprav začiatkom 20. storočia, ktorých cieľom bolo dosiahnutie zemských zemepisných pólov. Oficiálne sa uznáva, že severný pól dosiahol ako prvý Američan Robert E. Peary v roku 1909. Južný pól dobil Nór Roald Amundsen v roku 1911.

Ani potom však výpravy neustali. Expedície neboli samoúčelné, ich súčasťou bol obvykle výskumný program, predovšetkým v oblastiach oceánografie, geografie, geológie, antropológie, meteorológie či fyziky. Preto účastníkmi expedícií boli aj vedci a vedecké tímy.

SkryťVypnúť reklamu

Ako dopravný prostriedok sa pri výpravách do Arktídy používali vzducholode. Lode sa nedali použiť kvôli hrubej ľadovej pokrývke, lietadlá mali nižšiu nosnosť a menší dolet ako vzducholode.

Do pamäti sa hlbšie zapísali a skôr sa pripomínajú tie výpravy, ktoré skončili neúspechom, dokonca tragicky. Takouto bola aj expedícia vzducholode Italia na severný pól, ktorú zorganizoval na jar v roku 1928 taliansky generál, polárny bádateľ a konštruktér vzducholodí Umberto Nobile.

Výprave predchádzala úspešná expedícia vzducholode Norge v roku 1926 (konštruktérom vzducholode bol Nobile), po skončení ktorej sa dvaja hlavní protagonisti - generál Nobile a slávny nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen dostali do rozporov kvôli miere svojich zásluh na výprave, na čo obidvaja využívali aj vtedajšia tlač.

SkryťVypnúť reklamu

Preto sa Nobile rozhodol usporiadať vlastnú výpravu - vzducholoďou Italia. Podarilo sa mu získať podporu talianskej (vtedy fašistickej) vlády, ktorá očakávala od výpravy skôr objavenie novej zeme alebo ostrovov, ktoré mohli byť progandisticky pomenované po Mussolinim.

Preto aj zloženie výpravy malo byť „čisto“ talianske. Nobilemu, ktorý uprednostňoval vedecký charakter výpravy sa napokon podarilo presadiť do výpravy dvoch cudzincov, českého (československého) fyzika Františka Běhounka a švédskeho meteorológa Finna Malmgrena.

Běhounek bol špecialista na meranie rádioaktivity v atmosfére a kozmického žiarenia. Pôvodne sa mal zúčastniť už na výprave Norge, ale nakoniec sa dostali do výpravy len jeho prístroje, pomocou ktorých sa uskutočňovali merania.

SkryťVypnúť reklamu

Vzducholoď Italia bola polovyztužená (teda s čiastočnou kostrou), patrila medzi menšie vzducholode. Napriek tomu to nebol žiadny drobec.

Mala úctyhodné parametre, na dĺžku dosahovala 106 m, maximálny priemer telesa bol 19,5 m a objem 18 500 m3. Pohon zabezpečovali tri motory, pričom cestovná rýchlosť bola okolo 75 km/hod., maximálna rýchlosť 112 km/hod. Celková hmotnosť vzducholode dosahovala takmer 21 ton, pri užitočnej záťaži 9 405 kg.

Skaza vzducholode

Vzducholoď Italia vyrazila z Milána v polovici apríla v roku. 1928. Z preletu nad územím vtedajšieho Československa sú zachované fotografické zábery vzducholde nad Moravou.

Vzducholoď pristála na základni na Západných Špicbergoch v zátoke Kingsbay (Kráľovská zátoka), kde sa uskutočnili posledné predštartové prípravy. Tu kotvila aj podporná loď výpravy, Citta di Milano. Dňa 23. mája 1928 vyrazila Italia so 16 člennou posádkou smerom na severný pól.

SkryťVypnúť reklamu

Pôvodný Nobileho plán vysadiť na severnom póle časť posádky na niekoľko dní, sa neuskutočnil pre nepriaznivé počasie. Vzducholoď preto ponad severný pól „len“ preletela.

František Běhounek sa tak stal prvým Čechom, ktorý dosiahol severný pól. Pri spiatočnej ceste Italia stroskotala severovýchodne od Špicbergov, len niekoľko hodín letu od základne v Kingsbay.

V nepriaznivom počasí vzducholoď stratila výšku a po náraze na ľadové kryhy došlo k odtrhnutiu zadného motora, poškodeniu veliteľskej kabíny a napokon k odtrhnutiu kabíny od vzducholode.

Na ľade sa ocitlo deväť členov posádky, vrátane zraneného veliteľa výpravy Nobileho a Běhounka. Ostatných členov posádky odniesla odľahčená vzducholoď do nenávratna. Nikdy sa nenašli po nich žiadne stopy, ani zvyšky vzducholode.

SkryťVypnúť reklamu

Statoční a obetaví záchrancovia

Predstava o pomalej smrti v ľadovej pustatine bez jedla a v mraze sa začala meniť na nádej. Na ľade sa ocitla spolu so stroskotancami aj časť zásob a nejaké vybavenie, ako stan, krátkovlnná vysielačka a iné, čo nakoniec umožnilo stroskotancom prežiť niekoľko týždňov na ľadovej kryhe.

Práve vysielačka zohrala pre záchranu stroskotancov kľúčovú úlohu. Zaujímavosťou je, že vysielačka sa na palubu dostala takpovediac „načierno“.

Prepašoval ju tam, napriek výslovnému zákazu, rádiotelegrafista výpravy Biagi („bola by to zbytočná záťaž“, šetrilo sa s každým gramom). Tiesňové volanie SOS v pásme krátkych vĺn na vlnovej dĺžke 33 m zachytil mladý ruský rádioamatér Nikolaj Šmidt, ktorý následne kontaktoval a informoval sovietske úrady a tie ďalej príslušné talianske miesta.

SkryťVypnúť reklamu

Tým sa odštartovala na tú dobu nevídaná záchranná akcia. Zapojilo sa do nej niekoľko štátov, okrem Talianska aj Švédsko, Nórsko, Sovietsky zväz, Francúzsko, Fínsko a Dánsko.

Na akcii sa zúčastnilo asi 1500 mužov, 22 lietadiel a 18 lodí. Akcie jednotlivých štátov boli však izolované, neboli vzájomne koordinované a preto boli často neefektívne, niekedy až zmätočné.

Každý štát chcel zachrániť stroskotancov ako prvý a tým získať medzinárodnú slávu a uznanie.

Na lokalizáciu stroskotancov boli použité lietadlá, ktoré monitorovali rozľahlý jednotvárny priestor ľadovej pokrývky. Treba si uvedomiť, že vtedajšie technické prostriedky neumožňovali s dostatočnou presnosťou určiť polohu stroskotancov. Aj najmenšia nepresnosť, alebo odchýlka spôsobovala chybu aj niekoľko desiatok kilometrov. Navyše poloha stroskotancov sa neustále menila v dôsledku pohybu ľadovej kryhy.

SkryťVypnúť reklamu

O dramatické a vypäté situácie preto nebola núdza. Sklamanie, keď stroskotanci uvideli v diaľke pátrajúce lietadlo, ktoré však ich nezbadalo, alebo nadšenie pri prvom, už úspešnom prelete lietadla nad ich hlavami.

Pri ďalších letoch boli zhadzované zásoby a vybavenie, časť z nich sa však znehodnotila nárazom na ľad, alebo pádom do vody. Odvahou a statočnosťou sa vyznamenali najmä švédski letci. Švéd Lundborg pristál s malým lietadlom s lyžami neďaleko stanu a odviezol zraneného Nobileho na základňu.

Zdalo sa, že takto sa postupne zachránia všetci obyvatelia ľadovej kryhy. Situácia sa ale zdramatizovala: pri druhom prílete Lundborgovo lietadlo havarovalo a pribudol ďalší stroskotanec.

Od začiatku sa k stroskotancom prebíjali dva sovietske ľadoborce: Krasin (jeden z najsilnejších ľadoborcov na svete) a Malygin. Krasin nakoniec 12. júla pristál len niekoľko metrov od stanu, v ktorom stroskotanci strávili sedem ťažkých týždňov a vzal obyvateľov ľadovej kryhy na palubu.

SkryťVypnúť reklamu

Predtým sa ešte dostal k skupine, ktorá sa skôr oddelila a pokúsila sa dostať na pevnú zem peši. Ruskí záchrancovia však z pôvodne trojčlennej skupiny našli len dvoch. Švéd Malmgren sa záchrany nedočkal. Za dodnes nevyjasnených okolností a pochybností počas pochodu zahynul.

Posledná obeť – Roald Amundsen

Správa o katastrofe vzducholode Italia vzrušila vtedy celý svet. Roald Amundsen, napriek nie práve priateľským vzťahom s Nobilem z predchádzajúcej spoločnej výpravy vzducholoďou Norge, hoci mal už vtedy 60 rokov, neváhal a sám podnikol kroky na záchranu ľudí z Italie.

Osud sa k Amundsenovi obrátil chrbtom. Hydroplán francúzskeho námorníctva typu Latham-47 s päťčlennou posádkou a Amundsenom na palube sa počas letu z Nórska do oblasti Špicbergov stratil.

SkryťVypnúť reklamu

Po čase sa našli zvyšky lietadla, ale Amundsenovo telo sa doteraz nepodarilo nájsť. Nórsko tak prišlo o svojho obľúbenca a hrdinu, ktorý nad všetko povýšil záchranu životov iných v ohrození a sám za svoju šľachetnosť zaplatil životom.

Nóri sa nevzdali nádeje na objavenie Amundsenovho tela a dodnes robia pokusy o jeho objavenie.

Osud vzducholode inšpiroval už v nasledujúcom roku vznik filmu.

Načítavam video...

Po všetkom

Generál Nobile sa doma dočkal odsúdenia. Prisudzovala sa mu hlavná zodpovednosť za nezdar výpravy. Vyčítalo sa mu, okrem iného, že ako prvý opustil výpravu, čím porušil pravidlo, že veliteľ v takýchto prípadoch odchádza posledný.

Stratil generálsku hodnosť, bol prepustený z armády a vyštvali ho z krajiny. Nejaký čas pôsobil ako odborník na konštrukciu vzducholodí v Moskve, zúčastnil sa ešte na polárnych plavbách ľadoborcom Malygin. Neskôr žil v USA.

SkryťVypnúť reklamu

Po vojne bol rehabilitovaný a prednášal aerodynamiku na univerzite v Neapoli. Zomrel vo vysokom veku v roku 1978.

František Běhounek, ako uznávaný odborník v oblasti jadrovej fyziky, rádiológie, merania rádioaktivity a kozmického žiarenia, pokračoval doma v Československu vo výskumnej práci a venoval sa pedagogickej činnosti.

Pôsobil na Univerzite Karlovej a Českom vysokom učení technickom v Prahe, dosiahol titul vysokoškolského profesora, stal sa členom korešpondentom ČSAV. Zaoberal sa aplikáciou rádiologických metód ožarovaním pri onkologických ochoreniach.

Významná je aj jeho literárna činnosť, je autorom viacerých románov a poviedok a vedecko-popularizačných prác. Běhounek zomrel v roku 1973.

Výsledky meraní, ktoré získal Běhoumek počas Nobileho výpravy vzducholoďou Italia, boli nakoniec jediné vedecké výsledky, ktoré výprava dosiahla. Běhounkova polárna kombinéza, ktorú mal na sebe počas pobytu na ľadovej kryhe, je exponátom Národného Technického múzea v Prahe.

SkryťVypnúť reklamu

Autor sa zaoberá históriou a popularizáciou vedy.

Autor: Slavomír Beňo

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu