Nepáčime sa im. Jimmy, jeden z dvojice samcov, nervózne prechádza po výbehu. Po chvíľke vylezie na drevenú konštrukciu, kde na nás chvíľku zazerá. Zrazu z drevených preliezačiek zoskočí a vysokým oblúkom hodí trs trávy. Keby sme neuskočili, trafil by.
Siahne znovu na zem, vytrhne ďalší kus plný zeminy a výhražne zoviera ústa. S novinármi, a najmä s veľkým fotoaparátom fotografa má podobné problémy ako väčšina ľudí. „Odháňa vás,“ hovorí František Heizer, ošetrovateľ zoo Bratislava. „Fotoaparáty a takéto veci sa mu nepáčia. No je to skôr predmet, ktorý nepozná, nevie, na čo slúži.“
Šimpanzy sú naši najbližší príbuzní. Odhaduje sa, že predkovia človeka sa od predkov dnešných šimpanzov oddelili zhruba pred šiestimi miliónmi rokov, čo je na pomery zvieracej ríše len nedávno. O malý kúsok ďalej do minulosti sú vzdialení aj naši spoloční predkovia s gorilami či orangutanmi.
No pri šimpanzoch platí ešte ďalší paradox, skúmania genómu a DNA ukázali, že šimpanzy sa medzi sebou v jednej tlupe líšia viac ako ľudia z rôznych končín sveta.
Šesť miliónov rokov po
Dodnes nás s primátmi spájajú podobné mikróby, ktoré žijú v našich črevách a ktoré kopírujú spôsob, akým sa jednotlivé druhy od seba oddeľovali.
No kým ľudia medzičasom lietajú do vesmíru, pozorujú vzdialené hviezdy a naučili sa používať antibiotiká, stále sa zmenšujúci počet šimpanzov v divokej prírode vyrába iba jednoduché nástroje.
S človekom ich však spája čosi iné: rovnako ako my vedú vojny a zabíjajú pre územie, dokážu urovnávať šarvátky a hrať sa na akýchsi policajtov či podávajú ruky a vedia sa naučiť znakovú reč. Dokonca medzi zvieraťom a chovateľom.
„Nás prakticky stále sledujú,“ zdôrazňuje ošetrovateľka Viera Pavlíková a krátko sa usmeje. „Napodobňujú nás, napríklad začnú zametať spálňu. Snažia sa nástroje používať tak, ako to vidia u nás. A keď im napríklad dáme nejakú obuv, tak sa ju snažia natiahnuť na nohu.“
Neznamená to, že opice sú rovnaké ako človek. Ani že sa im vždy všetko podarí. „Niekedy si skúšajú natiahnuť dve topánky na jednu nohu. No nie je to tak, že poznajú šaty a oblečú sa,“ zdôrazňuje Heizer. „Keď je zima, jednoducho sa neoblečú.“
Rôzne kultúry
O čudesných šimpanzoch sa viedli spory už v antike. Ešte pred niekoľkými stáročiami sa verilo, že vyššie primáty sú nedokonalí, nevyvinutí ľudia. Až v 70. rokoch si vedci všimli, že aj šimpanzy sa medzi sebou zásadne líšia.
Nielen výzorom, ale skôr zvykmi a používaním jednotlivých nástrojov. A jednotlivé skupiny sa od seba mohli odlišovať až do takej miery, že odborníci začali hovoriť o akýchsi kultúrach.
Odvtedy desiatky odborných štúdií ukázali, že sa takéto správanie či odovzdávanie si vedomostí medzi našimi príbuznými líši. A to dokonca aj v prípadoch, keď dve tlupy žijú zhruba na rovnakom území, takže nemôže ísť len o tlak vonkajšieho prostredia.
Skôr sa jedna skupina naučila a odovzdávala si vedomosti o niektorých veciach, pričom jej bezprostrední susedia zase o iných.
Niektoré jedince sa napríklad pokúšali podobne ako naši dávni predkovia vymeniť stromy za zem a tam si postaviť nočné útočisko. No väčšina šimpanzov nechcela byť výnimočná. Výskumy ukázali, že šimpanzy sa rady rozhodovali rovnako ako ostatní členovia v skupine.
Ak ich vedci nechali hádzať guľôčky do boxov a získavať za to odmenu, sedem z deviatich zvierat hodilo guľôčku tam, kde to videli u ostatných opíc. Nie je to originálne, no v prírode to môže byť najlepšia stratégia na prežitie.
Samice majú bábiky
Šimpanzy vo výbehu sa medzičasom upokojili a prestali si nás všímať. Rozliezli sa do rôznych miest, zväčša do tieňa, aby sa ukryli pred páliacim slnkom. Ak ich hrubá srsť chráni pred zimou, v prípade priamych lúčov skôr prekáža. Samice sa začali venovať vzájomnému čisteniu.
„Najviac sa človeku snaží podobať Dora,“ ukazuje na dvadsaťpäťročnú samicu Pavlíková. Hovoria o nej, že máva nálady. Chvíľku je milá, komunikatívna, inokedy zákerná. „Je strašne škodoradostná. Keď niekto ide a potkne sa, zasmeje sa. Urobí jej radosť, ak človek spadne.“
Šimpanzy sa však na ľudí podobajú aj v čomsi ďalšom. Hrajú sa podobne ako naše deti.
Pozorovanie z Ugandy ukázalo, že istá samica si z kúska dreva urobila čosi ako bábiku. Nosila ju stále so sebou, kolísala ju, správala sa k nej podobne, ako sa k bábikám správajú malé dievčatá. A podobné prípady sa v prírode vyskytovali častejšie práve medzi samicami.
„Možno to je spojené s materstvom, starostlivosťou o mláďatá,“ vysvetľuje zoologička Silvia Pirošková. „Samice sú napokon vždy trpezlivejšie.“
Neplatí to však len pri možnej príprave na materstvo. Vedci si napríklad všimli, že vo voľnej prírode používali samice rôzne palice ako nástroj až desaťkrát častejšie než samce. Antropológovia však zdôrazňujú, že na vyvodzovanie nejakých záverov z podobných výskumov je priskoro.
Takmer rovnakí
Odhaduje sa, že človek sa postavil a začal chodiť vzpriamene niekedy pred približne štyrmi miliónmi rokov. Naši príbuzní australopitékovia sa však vtedy viac podobali opiciam než dnešným uhladeným biznismenom. Aj keď čosi mali už z oboch svetov.
Systematické používanie nástrojov sa však objavilo ešte o čosi neskôr spolu s väčším mozgom či využívaním ohňa, a niekedy vtedy sa oddelilo aj to, čo dnes nazývame rodom Homo.
Aj keď všetkých našich priamych predkov stále nepoznáme a dnes už vieme, že sme vlastne zmiešaninou neandertálcov, denisovanov či takzvaných moderných ľudí, práve šimpanzy a ľudoopy nám ukazujú, že vždy sme nemuseli byť výnimoční. A že niektoré naše schopnosti nie sú až také unikátne, ako si ľudia po stáročia mysleli.
„Stalo sa nám, že tá naša Dorota držala fľašu s vodou a striehla zo skaly, kedy pôjdeme okolo,“ smeje sa Pavlíková pri otázke, kedy sa šimpanzy na človeka podobajú najviac. „A tešila sa, keď na nás vyliala vodu a boli sme mokrí. To nikde nevidela, napadlo jej to samej.“
Kto je najmúdrejší?
Ktoré zviera je zo všetkých najmúdrejšie? Ak chcete odpovedať na takúto otázku, zrejme budete mať ťažkosti.
Za najinteligentnejšie živočíchy sa po človeku zvyčajne považujú naši blízki príbuzní primáty či delfíny. Problémom je, že v prírode nielenže nedokážeme inteligenciu poriadne zmerať, my vlastne ani dobre nevieme, čo to „byť inteligentným" vlastne je.
Ak je to schopnosť prispôsobiť sa a prežiť, môže byť extrémne inteligentným aj hmyz. No ak je to schopnosť sebauvedomenia, učenia sa či reagovania na meniace sa podmienky, pravdepodobne to dokážu len niektoré zvieratá. Šimpanzy či gorily sa napríklad vedia naučiť znakovú reč a komunikovať prostredníctvom nej s chovateľmi.
Nový výskum tiež ukázal, že už paviány vedia rozlíšiť slovo od náhodného zhluku písmen - aj keď obsahu napísaného textu nerozumejú. To však naznačuje, že naše predpoklady pre isté mentálne činnosti sú evolučne veľmi staré.
Delfíny zase vedia klamať a podvádzať svojich ošetrovateľov, obzvlášť ak ide o jedlo. Prinajmenšom niektoré skupiny využívajú na identifikáciu jedincov konkrétne, špecifické zvuky - akúsi delfíniu obdobu mien. Vedia sa spolčovať, krátkodobé spojenectvá zrádzať či trestať neposlušné jedince. A to aj dosť brutálnym spôsobom.
Sú preto inteligentnejšie opice alebo morské cicavce? Kým im poriadne neporozumieme, na takúto otázku sa odpovedať nedá.
Tomáš Prokopčák
Hlavný zdroj: Science
