BRATISLAVA. Je to jedna z najväčších záhad súčasnej vedy. Nachádza sa v jadrách bunky, je absolútne kľúčový pre život a riadi procesy, ktoré sa v organizmoch odohrávajú.
No dnes vieme iba to, že ani nie dve percentá genetického materiálu človeka sa priamo podieľajú na našom živote. A vôbec netušíme, na čo slúži veľká väčšina nášho genómu.
Časť z neho však pochádza od pradávnych vírusov, ktoré sa pred miliónmi rokov stali súčasťou aj našej DNA. Vedci zistili, že takéto „vírusy“ ešte z čias dinosaurov máme spoločné aj s ostatnými cicavcami: počnúc myšami a delfínmi či slonmi končiac.
V jedinej bunke
Medzinárodný tím vedcov sa rozhodol preskúmať genómy takmer štyridsiatky rôznych cicavcov. Pomocou matematických nástrojov následne zistil, že do genómu našich predkov sa kedysi dávno dostali vírusy, ktoré máme dnes všetci spoločné. Presnejšie, tvoria podstatnú časť samotného genómu.
- Výskum 38 druhov cicavcov ukázal, že máme spoločné gény, ktoré pochádzajú od dávnych vírusov.
- Takéto vírusy sa šíria naprieč DNA. Nakazia však cudzie jedince.
Niektoré skupiny vírusov pritom stratili schopnosť šíriť sa medzi bunkami. Celý ich životný cyklus sa tak odohrával v rámci jedinej bunky, kde sa ich genetický materiál rozširoval. Výsledkom je, že v bunkách hostiteľa počet génov vírusu vzrástol aj tridsaťnásobne.
Paradoxne to však nemalo veľký vplyv na fungovanie samotnej bunky, v zložitejších organizmoch to bolo dokonca výhodné. Vedci totiž zdôrazňujú, že napríklad proteín, ktorý pomáha vývoju placenty, v skutočnosti pochádza práve z vírusov.
„Toto je príbeh epidémie, ktorá sa odohráva v genóme každého zvieraťa,“ hovorí pre BBC zoológ Robert Belshaw, spoluautor štúdie v magazíne PNAS. „Príbeh, ktorý odštartoval pred sto miliónmi rokov a ktorý pokračuje dodnes.“
Kritická voľba
Nový výskum naznačuje, že s DNA to môže byť ešte zložitejšie, než sme si donedávna mysleli. Iná štúdia napríklad ukázala, že základné princípy v DNA fungujú bez ohľadu na to, či je kyselina „prirodzená“, alebo ju vedci upravia, možno dokonca vyrobia v laboratóriu.
Aktuálny výskum zase hovorí, že samotná DNA môže fungovať aj ako prostredie, v ktorom prebiehajú ďalšie procesy - dokonca evolúcia.
„Predpokladáme napríklad, že vírusy stáli pred voľbou,“ dodáva Belshaw v tlačovom vyhlásení mimovládnej organizácie Wellcome Trust, ktorá spolu s britskou Kráľovskou spoločnosťou výskum podporovala.
„Museli sa rozhodnúť, či si zachovajú svoju vírusovú podstatu a budú sa šíriť medzi zvieratami a druhmi, alebo sa naviažu na jeden genóm a šíriť sa budú v ňom.“
Čo v sebe nosíme
DNA je zvláštna skladačka. Stále ju poriadne nepoznáme.
BRATISLAVA. Je to zvláštne, no vedci odhadujú, že len zhruba jeden a pol percenta našej DNA nesie gény, ktoré priamo kódujú bielkoviny nutné pre náš život.
Veľká väčšina genómu tak spadá do dvoch kategórií: jednu polovicu tvorí takzvaná odpadová DNA, o ktorej stále netušíme, na čo vlastne slúži. Tou druhou sú podľa BBC rôzne zavlečené gény, ktoré do nášho genetického materiálu počas miliónov rokov evolúcie priniesli vírusy a parazity.
Niektorí z týchto „prišelcov“ bunkám či neskôr zložitejším organizmom pomohli. Podobne ako v prípade mitochondrií či chloroplastov, dávnych sym〜biontov, ktorí sú dnes súčasťou buniek eukaryotických organizmov. V prípade mitochondrií teda aj človeka.
Tomáš Prokopčák
