Čo je vlastne Zem? Ohromujúca neočakávanosť, najčudesnejšia štruktúra v celom známom vesmíre, najväčšia zo všetkých kozmologických vedeckých šarád, vzpierajúca sa našim pokusom o jej plné pochopenie. „Iba teraz si začíname uvedomovať, aká je zvláštna a skvelá, ako vyráža dych, keď čo najmilostivejšie pláva okolo objektu Slnka, obklopená modrou bublinou atmosféry, vyrábajúc a dýchajúc svoj vlastný kyslík…“.
Pred dvadsiatimi rokmi takto písal o Zemi americký lekár a imunológ Lewis Thomas, vedec s dušou básnika. K týmto a podobným myšlienkam ho raz inšpirovalo počúvanie Deviatej symfónie Gustáva Mahlera neskoro v noci.
Nás tiež nedávno niečo (takmer) inšpirovalo na rozmýšľanie. Nebola to ani Mahlerova hudba, ani hĺbka nášho vlastného umu. Bola to len správička o blížiacom sa asteroide, ktorý vraj nárazom biliónov kilogramov kozmickej hmoty rozžeraví modrý ochranný obal Zeme do červena. A potom, rozptýlený na miliardy úlomkov, pod mrazivým závojom tmy postupne a dôkladne zničí všetko živé. Táto chmúrna predstava, situovaná do roku 2019, sa však rýchlo ukázala ako kačička, splodená spoločnými silami vedcov a novinárov. Vďaka však aj za ňu. Predsa len je dobré aspoň na chvíľu sa zamyslieť, či je život na tejto planéte naozaj taký samozrejmý, ako ho vnímame z bezpečia našich domov.
A samotná Zem? Nejaký smiešny asteroidík ju sotva mohol vyrušiť z jej dôstojného pokoja. Tušila, že uponáhľaní a nervózni ľudia sa opäť raz poriadne „sekli“. A ak by aj mali výnimočne pravdu, nič to. Už si zvykla, že na jej povrch dopadajú všelijaké zvláštne veci, a nielen z večne nepokojného kozmu. Predstavitelia druhu Homo sapiens sapiens majú naozaj nevyčerpateľnú fantáziu, pokiaľ ide o to, ako poškodiť samých seba a svoju planétu. Možno aj preto, že tak zriedka počúvajú Mahlera a málokedy otvoria eseje Lewisa Thomasa.
(ač)