Hlboko pod hladinou oceánov v hĺbkach väčších ako 1,5 kilometra, kde je teplota trvalo niekoľko stupňov nad nulou a neprenikne sem jediný lúč slnečného svetla, sa rozkladá ríša jedného z najtajomnejších tvorov na Zemi. Práve tu sa ukryli najväčšie druhy hlavonožcov – krakatice. Sú to mäkkýše, tak ako náš slimák záhradný, a v dávnych geologických dobách to boli práve hlavonožce, ktoré panovali vo všetkých svetových oceánoch. Tie doby sú však dávno preč a práve veľké druhy hlavonožcov sa dnes musia obávať jedného lovca. Ten sa až do týchto hĺbok vydáva za nimi a hoci sú obrovské krakatice samy obávanými predátormi, v súbojoch s vorvaňom tuponosým končia spravidla ako jeho korisť.
Pod vodou vydrží vyše hodiny
Vorvaň tuponosý, vedecky Physeter macrocephalus, je najväčším druhom ozubeného kytovca. Samce, alebo tiež býky, ako ich pomenovali veľrybári, môžu dorásť až do 19-metrovej veľkosti, no kedysi sa vyskytovali exempláre až 24 metrov dlhé. Možno, že práve tento živočích sa stal románovou predlohou známeho Moby Dicka pre Hermana Melvilla.
Vorvaň tuponosý sa živí skoro výhradne veľkými hlavonožcami, za ktorými sa potápa do hĺbky 1,5 až 2,5 km. A to na jeden nádych. Pod vodou vydrží viac ako hodinu. Pričom minimálne 20 minút mu zaberie zostup a ďalších 20 výstup na hladinu. Pravdaže aj výstup, aj zostup je plynulý, bez akýchkoľvek dekompresných prestávok. Kesónovú chorobu, známu tiež ako choroba potápačov, vorvaň nepozná.
Ako je možné, že vydrží pod vodou tak dlho? Mohlo by sa zdať, že má nesmierne objemné pľúca. No opak je pravdou. Tzv. relatívna kapacita pľúc je u vorvaňa asi 2,5 až 3 litre na 100 kg hmotnosti. U suchozemských cicavcov sa táto hodnota pohybuje niekde medzi 5 až 6 litrami na 100 kg hmotnosti. Ako dokážu tak hlboko sa potápajúce kytovce dostatočne zásobovať kyslíkom orgány a svaly? Človek dokáže pri jednom nádychu a výdychu vymeniť asi 15 až 20 percent v pľúcach obsiahnutého vzduchu. Kytovec 80 až 90 percent. Spôsobuje to vysoká elastickosť stavby jeho pľúc.
Vorvaň sa neponára s plnými pľúcami vzduchu. To by pre neho vzhľadom na obrovské tlaky v hĺbkach bolo priveľmi nebezpečné. Kyslík si „odkladá do zásoby“ podobne ako my. Viaže sa mu totiž na krvný hemoglobín, ktorého však má asi o 20 percent viac. No to ešte stále nestačí. Na rozdiel od potápajúceho sa človeka, ktorý má zásobu kyslíka uloženú prevažne v krvi a pľúcach a len veľmi malé množstvo aj vo svaloch, potápajúci sa vorvaň má vo svaloch naviazaných na svalový myoglobín skoro 50 percent kyslíka. Asi nikoho neprekvapí, že nervové receptory citlivé na zvýšenú koncentráciu oxidu uhličitého v krvi majú u kytovcov zvýšený prah tolerancie.
Dokonalý lovec
Je zrejmé, že ak vorvaň potrebuje nejaký čas na ponor a tiež zhruba taký istý na návrat k hladine, na samotný lov v hĺbkach mu ostáva štvrť, nanajvýš pol hodiny. To mu však stačí na to, aby si tento skutočne dokonalý lovec vyhliadol korisť a ulovil ju. Ako sa v týchto temnotách orientuje? Systémom podobným tomu, ktorý používajú aj delfíny – echolokáciou.
Práve vorvaň tuponosý je, čo sa týka využívania tohto dômyselného systému, na vrchole evolučného rebríčka kytovcov. Rozsah zvukov, ktoré dokáže vyprodukovať, nie je najväčší, tento rekord držia delfíny (približne od 300 Hz po 280 kHz). U vorvaňa je to asi od 200 Hz po 35 kHz, no ak sa zamyslíme nad rozsahom, aký dokážeme vnímať my, zistíme, že sme oproti kytovcom celkom hluchí a nemí (človek počuje zvuky asi od 20 Hz po 15-20 kHz ).
Kytovce vydávajú zvuky dvojakým spôsobom. Jedným je chvenie hrtanu. Takto produkujú prevažne nízkofrekvenčné zvuky súvisiace so vzájomnou komunikáciou. Zvuky s vyššími frekvenciami sa tvoria vibráciami vzduchu v niekoľkých dutinách, tzv. divertikulách, umiestnených medzi čelovou kosťou a tukovým telesom, ktoré sa nazýva melón. Melón je charakteristický pre všetky ozubené veľryby, a práve u vorvaňa je extrémne zväčšený a naplnený tekutinou, ktorej sa hovorí spermacet. Melón je akousi akustickou šošovkou, ktorá dokonale usmerňuje prúd akustických impulzov.
Odrazené zvukové vlny kytovec prijíma spodnou čeľusťou, ktorá je dutá a tiež vyplnená tukovým väzivom. Touto cestou sa zvukové vlny dostávajú až do stredného ucha. Echolokačným systémom kytovce vnímajú hlavne rozhrania hmoty svojej koristi. To znamená, že vidia najmä kostru ryby a jej plynový mechúr, ktorý pre nich doslova svieti. A to nie je všetko, čo ich geniálny radar dokáže. Okrem presnej lokalizácie koristi môže napríklad delfín zvýšiť intenzitu akustických impulzov až 50-krát. To zodpovedá akustickému tlaku okolo 50 000 či dokonca 70 000 kilopascalov, čo celkom stačí na ochromenie koristi. Akú intenzitu je takéto „supersonické delo“ schopné dosiahnuť u vorvaňa, sa môžeme len domnievať.
Jediný nepriateľ – človek
Je teda zrejmé, že vorvaň s hľadaním svojej koristi ani v temných hĺbkach oceánov nemá najmenšie problémy. Svoju korisť zabíja ozubenou spodnou čeľusťou so 40 až 50 zubmi, ktoré môžu od koreňa merať aj viac ako 30 cm. Napriek tomu ostávajú vorvaňovi často na hornej čeľusti jazvy od ostrých prísaviek na ramenách krakatíc.
Vorvaň tuponosý nemá v živočíšnej ríši jediného nepriateľa. Je obratný plavec a ani najväčšie druhy žralokov alebo kosatka dravá preňho nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo. Združuje sa často v rodinných zoskupeniach, v „háremoch“ niekoľkých samíc pod vedením jedného dospelého samca. Jeho jediným nepriateľom je – človek. Ten vorvane loví pre mäso, tuk, ale hlavne pre spermacet. Aj keď je dnešný lov v porovnaní s minulosťou už len nepatrný, neboli to protesty verejnosti ani obavy o prežitie veľkých kytovcov, čo viedlo k obmedzeniu lovu. Lov vorvaňov sa jednoducho už nevyplácal pre nedostatok koristi.
Verme, že sa tomuto impozantnému zvieraťu s najväčším mozgom v živočíšnej ríši podarí prežiť a možno niekedy v budúcnosti, keď dospeje aj vývoj nášho druhu ďalej, sa nám podarí preniknúť hlbšie do tajomstiev komunikácie a myslenia týchto vysoko inteligentných tvorov.
PETER ŠTEFÁNIK(Autor je študentom biológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave)