BRATISLAVA. Keby ste sa z tej diaľky zahľadeli smerom k Zemi, pravdepodobne by ste veľa neuvideli. Možno keby ste mali naozaj silný ďalekohľad, objavili by ste modrý bod kdesi na tmavom pozadí.
Ak by ste sa nachádzali na miestach, ktorými práve prelietavajú americké sondy Voyager, obklopoval by vás iba tmavý, nehostinný vesmír na konci slnečnej sústavy.
No aj tento vzdialený vesmír dokáže prekvapiť. Vôbec totiž nevyzerá tak, ako hovorili staré hypotézy. Namiesto uhladeného magnetického štítu slnečnú sústavu chráni akási nepravidelná zóna, ktorá pripomína penu vo vírivke.
Po kliknutí infografiku zväčšíte.
Vzdialené bubliny
Keď v septembri v roku 1977 vystrelil americký Národný úrad pre letectvo a vesmír do kozmu dvojičky Voyager, nasmeroval ich k vzdialeným planétam.
Misia sa podarila, no sondy pokračovali a pokračujú ďalej. Voyager 1 letiaci rýchlosťou viac ako 60tisíc kilometrov za hodinu je najvzdialenejším objektom, ktorý v slnečnej sústave máme.
Je dokonca ďalej ako vzdialené trpasličie planéty obiehajúce za obežnou dráhou Pluta. Voyager 1 odtiaľ posiela údaje, ktoré nemáme ako inak získať.
V roku 2007 táto sonda narazila na zvláštnu anomáliu, ktorú o rok neskôr potvrdila aj jej dvojička.
Sondy sa dostali do akýchsi magnetických bublín, ktorých šírka predstavuje vzdialenosť asi ako medzi Slnkom a Zemou. Nachádzajú sa takmer 16 miliárd kilometrov od našej planéty.
Nebezpečné žiarenie
Čudesné magnetické bubliny pravdepodobne spôsobuje rotácia Slnka. „Magnetické pole Slnka sa šíri až k hraniciam slnečnej sústavy,“ hovorí vo vyhlásení NASA Merav Opherová. „Keďže Slnko rotuje, jeho magnetické pole sa stáča a ďalej aj zmršťuje, podobne ako sukňa baletky.“
Aj počítačové simulácie potvrdili, že staré hypotézy nebudú správne. Spenené pole však nemusí byť úplne dobrou ochranou pred kozmickým žiarením.
Na Zemi nás pred ním chráni magnetosféra aj atmosféra planéty. No ak sa vyberú budúci kozmonauti napríklad na Mars, práve toto žiarenie by mohlo spôsobiť problémy.
