Neandertálci boli veľmi úspešným druhom archaického človeka Homo sapiens, ktorý odišiel z Afriky v prvej migračnej vlne. Potom sa vydali vlastnou evolučnou cestou a na vyše tristotisíc rokov ovládli Európu, ku ktorej neskôr pridali aj časť Ázie.
Ich ríša siahala od Pyrenejského polostrova na západe až k dnešnému Uzbekistanu a Iránu na východe. Zostalo po nich množstvo artefaktov svedčiacich o ich životnom štýle (napríklad mousteriánska kultúra), stovky viac či menej kompletných kostier ukrytých v sedemdesiatich náleziskách, a tiež niekoľko záhad, ktorými sa veda zaoberá dodnes.
Napríklad stále nie je úplne jasné, prečo neandertálci vymreli, keď sa ukázali ako neprekonaní veľmajstri prežívania v ťažkých klimatických podmienkach. Ešte pred päťdesiattisíc rokmi ich na Zemi žilo okolo stotisíc. No pred dvadsaťpäťtisíc rokmi sa na Pyrenejskom polostrove, v Gibraltári či v Chorvátsku strácajú posledné stopy izolovaných jedincov.
Ani barbar, ani pomätenec
O neandertálcoch dnes vieme, že to neboli nijakí primitívi s planúcimi zrakmi a krvilačnou náturou, ako ich vykresľovali v čase objavenia prvých fosílií.
Napríklad jeden z nemeckých vedcov opísal nález z Neanderovho údolia z roku 1856 tak, že ide o fosílne pozostatky pomätenca, ktorý trpel podvýživou a ktorému spôsobila násilná povaha mnohé zranenia, sploštila mu čelo a vytvorila hrvoľ medzi očnými oblúkmi.
Iný významný vedec prišiel s hypotézou, že ide o príslušníka barbarských kmeňov zo severozápadnej Európy, ktorí svojím výzorom desili rímskych vojakov.
Dlho trvalo, kým dostal obraz neandertálcov reálnejšie obrysy. Časom vedci zistili, že títo zruční lovci a výrobcovia nástrojov nielen pomáhali matke pri pôrode a starali sa o svojich chorých, no tiež pochovávali mŕtvych do hrobov a dbali o osobnú hygienu (zubné špáradlo je neandertálsky vynález).
Dôkazom ich umu je kultúra nazvaná podľa dvoch jaskýň Le Moustier vo francúzskom Dordogne. Výraznejšie umelecké diela, napríklad maľby na stenách jaskýň, po sebe síce nezanechali, no v rámci vlastného skrášľovania si aspoň maľovali svetlú kožu tmavšími farbami.
Neandertálsky mysliteľ v Prehistorickom múzeu v Halle (Nemecko).
Už sa ani zďaleka nepodobá na opicu a vedci poopravili aj predstavy
o duševnom živote a kultúre neandertálcov. Okrem iného, prisudzuje
sa im aj vynález špáradla na zuby
Rozdielne oštepy aj jedlo
Po príčinách vymretia neandertálcov pátrali stovky vedcov. Podľa jednej z hypotéz im chýbali možnosti na inováciu. Ich oštepy mali síce precízne vybrúsené ostrie a prenikli aj tou najpevnejšou kožou, no boli príliš ťažké na to, aby sa s nimi dalo hádzať, takže vyžadovali nebezpečný boj zblízka.
Analýza nástrojov, ktoré neandertálci na území Európy používali, ukázala drobné rozdiely. Vedci z toho usúdili, že jednotlivé skupiny žili v izolácii a prichádzali tak o možnosť vymieňať si skúsenosti z výroby nástrojov; tie sa preto počas približne 250-tisíc rokov prakticky nezmenili.
Inou nevýhodou mohla byť celková vyššia energetická náročnosť neandertálskeho organizmu, paradoxne aj pre príliš veľký mozog (mozgy moderných ľudí sú v priemere menšie, ako mali neandertálci). Neandertálske deti sa síce rodili s rovnako veľkými hlavami, ako majú naše deti, no mozgy sa im rýchlejšie zväčšovali.
Mozog je žrútom energie a potrebuje viac kvalitnejšej potravy, napríklad nenasýtených mastných kyselín zo skupiny omega. Neandertálci sa nevyhýbali ani rastlinnej strave, no spoliehali sa najmä na mäso veľkých zvierat, ktoré vtedy ešte v Európe žili.
Moderní ľudia vedeli uloviť aj menšiu zver, napríklad králiky, a keďže sa naučili vyrábať aj rybárske háčiky, lovili ryby (práve tie nám dodnes poskytujú vynikajúci zdroj nenasýtených mastných kyselín).
V Bojniciach môžete navštíviť Múzeum praveku Slovenska, ktoré sa nachádza
v Prepoštskej jaskyni. Medzi mnohými exponátmi uvidíte i maketu hlavy
mamuta a figuríny neandertálcov
Prišli sme a zvíťazili
Druhá skupina argumentov sa opiera o zjavnú časovú zhodu príchodu moderných ľudí a vymierania neandertálcov. Pohľad na historické hodinky naznačuje, že koniec neandertálskych dejín musel nejako súvisieť s kolonizáciou Európy modernými ľuďmi, ktorá sa začala približne pred štyridsaťtisíc rokmi.
Hromadné hroby neznámych neandertálskych vojakov neexistujú a na priamu genocídu sa doklady nenašli. Našiel sa však iný problém. Klimatický model francúzskych, amerických a juhoafrických vedcov na čele s Williamom E. Banksom ukázal, že výkyvy klímy pred 43- až 36-tisíc rokmi by neandertálcov neohrozili, keby nemuseli postupne obmedziť svoj životný priestor ústupom pred modernými ľuďmi.
Tak prišli starí obyvatelia Európy o klimaticky najvhodnejšie Stredomorie a nakoniec prežívali už iba na juhu suchého Pyrenejského polostrova. Tam sa našim predkom nechcelo, no po ďalšej klimatickej zmene si našli cestu aj na juh.
Ak je táto logika správna, potom zmeny klímy neandertálcov ohrozili iba v súvislosti s expanziou našich predkov. Súťažili s nimi o rovnaký priestor a rovnakú potravu. Nebyť toho, starí obyvatelia kontinentu by sa zmenám dokázali prispôsobiť tak ako veľakrát predtým. Zaujímavú hypotézu predložil v knihe Príbeh rodu Homo britský antropológ Robin Dunbar.
„Ak zoberieme do úvahy, že kromaňonec pochádzal z horúčavy a vlhka afrických trópov, ktoré sú semeniskom najrôznejších chorôb, nie je tak úplne od veci uvažovať práve o chorobe ako o pravdepodobnej príčine zániku neandertálcov.“
Dunbar sa odvoláva na knihu Jareda Diamonda Osudy ľudských spoločností. Americký fyziológ v nej opísal, akú katastrofu spôsobili medzi juhoamerickými indiánskymi kmeňmi bežné detské choroby, ktoré medzi nich priniesli prisťahovalci a misionári, ktorí už mali imunitu napríklad proti osýpkam.
Štyria hlavní aktéri projektu dekódovania neandertálskeho genómu vedľa kostry
neandertálca – vpravo vpredu je Svante Pääbo, za ním Richard Green. Dokázali,
že ľudská DNA obsahuje stopy po DNA neandertálcov
Sú stále tu?
Večný hlavolam vymretia neandertálcov má možno aj iné, oveľa nečakanejšie a predovšetkým pre nás sympatickejšie riešenie. Keď zoberieme do úvahy posledné výskumy tímu známeho švédskeho genetika Svanteho Pääba z Max-Planckovho ústavu evolučnej antropológie v Lipsku, neandertálci nevymreli. Aspoň nie tak úplne.
Analýza ich genómu (kompletnej dedičnej informácie) totiž ukázala, že moderní ľudia v sebe nosia časť, aj keď malú, neandertálskej DNA. Ide síce iba o jedno až štyri percentá genómu, no aj tak to bolo veľké prekvapenie, ktoré mnohí vedci vnímajú ako jeden z najvýznamnejších vedeckých výsledkov v biológii v uplynulom roku.
Ak neberieme do úvahy genetické inžinierstvo, gény sa nedajú preniesť inak ako pohlavnou cestou. Nateraz to vyzerá tak, že sme s neandertálcami splynuli v akejsi zvláštnej genetickej kombinácii dvoch ľudských druhov.
Tú by sme vlastne mali vylúčiť, ak je jednou zo základných charakteristík druhu možnosť kríženia iba v rámci tohto druhu. A ak sú moderní ľudia jeden druh a neandertálci boli druhý – čo potom?
Všetko sa ešte komplikuje. Nedávno sa zjavil človek z jaskyne Denisova v pohorí Altaj na Sibíri. Dostal zatiaľ meno Denisovan, a má zrejme ambície stať sa ďalším ľudským druhom.
Ukázala to analýza jeho DNA, ktorú urobil – kto iný ako tím Svanteho Pääba. Genetická výbava Denisovana, vlastne mladučkej Denisovanky (našiel sa iba zvyšok malíčka päť- až sedemročnej dievčiny), nebola ani ľudská, ani neandertálska.
Zaujímavé, ako rýchlo sa časy menia a ako rýchlo sa zmenila aj úloha Svanteho Pääba. Nie je to tak dávno, čo jeho vlastné genetické analýzy ukazovali, že človek a neandertálec nemajú okrem dávneho spoločného predka už nič, čo by ich spájalo. Nieto, aby sa ešte krížili. Pääbo tak vykopal vojnovú sekeru v spore s inými významnými vedcami, ktorí tvrdili: museli sme sa krížiť.
Predstavy o tom, ako vyzerali neandertálci, sa menili podľa toho, čo odhalil výskum.
Začiatkom 20. storočia prevažovala predstava, že boli celí chlpatí a podobali sa
skôr na opice, ako je vidieť aj na legendárnom obraze Zdeňka Buriana
Martin a Pääbo: Nekrížili sme sa
Názor o blízkej príbuznosti človeka a neandertálca v antropológii dlho prevládal. Mnohí z nás, ak by siahli do domácej knižnice, by tam našli knižku o vývoji človeka, v ktorej sa neandertálec pasuje za nášho priameho predka.
Tento názor podkopal až švajčiarsky antropológ Robert Martin, keď v roku 1995 použil na analýzu neandertálskych kostí počítačovú tomografiu.
Martinova rekonštrukcia zvyškov lebky troj- či štvorročného neandertálskeho chlapca z jaskyne v Gibraltári ukázala také zásadné rozdiely oproti ľudskej, že Martin a veľa vedcov spolu s ním vylúčili akékoľvek genetické prelínanie.
Koncom 20. storočia Martinove závery podporil práve Svante Pääbo a kolektív jeho spolupracovníkov. Ako prví genetici na svete zverejnili v roku 1997 analýzu neandertálskej mitochondriálnej DNA.
Rozbor mutácií, ktoré v nej prebehli, ukázal, že s neandertálcami sme síce mali spoločného predka, ten však naposledy žil niekedy pred šesťstotisíc až tristotisíc rokmi. A potom si už každý druh začal písať svoj evolučný príbeh sám. Takže sme skôr vzdialení bratranci.
Mitochondrie, kde sa vyrába energia na činnosť bunky, sú pre genetikov študujúcich pravekú DNA zaujímavým objektom. Po prvé tým, že v bunke sú stovky až tisíce mitochondrií, lepšie sa teda rekonštruuje niekoľko desiatok génov, ktoré v sebe ukrývajú. Zaujímavá je aj skutočnosť, že mitochondrie sa dedia iba po materinskej línii.
Vo svojom názore sa Pääbo ešte utvrdil v roku 2008, keď jeho tím zverejnil kompletnú analýzu mtDNA z tridsaťosemtisíc rokov starej stehennej kosti dospelého neandertálca z Chorvátska. Analýzu mtDNA opakovali tridsaťpäťkrát, aby si boli istí, že výsledky svedčiace proti kríženiu s anatomicky moderným človekom sú správne.
Chlapec z Lagar Velho
No nie všetci sa stotožnili s Martinom a Pääbom. V roku 1999 informoval známy americký antropológ Erik Trinkaus, že v Portugalsku jeho kolegovia našli pozoruhodnú fosíliu pravekého dieťaťa.
Kostra mala veľa znakov typických pre neandertálca, no lebka vrátane zubov zas ako keby patrila kromaňoncovi (s výnimkou jedného dôležitého detailu v tyle, ktorý naopak svedčil pre neandertálsky pôvod). Nález dostal názov chlapec z Lagar Velho.
Uhlíková metóda stanovila vek fosílie na dvadsaťpäťtisíc rokov, čo znamenalo, že bolo dosť času na kríženie, keďže moderní ľudia začali prenikať do tejto oblasti niekedy v období pred 30- až 28-tisíc rokmi.
V roku 2002, keď v Británii vyšla populárna archeologická publikácia Vpísané do kostí (ako ľudské pozostatky odhaľujú tajomstvá mŕtvych), nález z Lagar Velho autori komentovali takto: „Jasným záverom z predložených dôkazov je tvrdenie, že dieťa je hybridom neandertálca a anatomicky moderného človeka.
Je to moderné dieťa s geneticky zdedenými rysmi neandertálcov, čo znamená, že poslední neandertálci na Pyrenejskom polostrove (a nepochybne aj v iných častiach Európy) prispeli do genofondu ďalších populácií.“
Mnohí archeológovia Pääbovi jednoducho nikdy neuverili. Zmiešané znaky mal totiž aj ďalší nález, ktorý sa dostal do rúk Erika Trinkausa. Pochádza z Rumunska, z Pestera Muierii (Starenina jaskyňa), vek určili na tridsaťtisíc rokov. Trinkaus už pred piatimi rokmi konštatoval, že ten, kto lebku kedysi vlastnil, nemohol byť ani človek, ani neandertálec.
V prestížnom časopise, vydávanom Americkou akadémiou vied, napísal: „Tieto údaje rozširujú mozaikovitý charakter skorých moderných Európanov a ukazujú komplexnú dynamiku rozmnožovacích zákonitostí ľudí, ktorí sa šírili západným smerom naprieč kontinentom. Tvrdenie o jednoznačnom vytlačení neandertálcov (modernými ľuďmi) je teraz neudržateľné.“
Momentálne antropológovia a genetici dospeli k situácii, keď je vojnová sekera, zdá sa, zakopaná. Otázka znie, ako dlho im to vydrží. Vo výskume ľudskej histórie sa situácia na bojisku mení každým okamihom.