Na Slovensku je okolo šesťtisíc jaskýň, najdlhšia na svete má viac ako 600 kilometrov. Ako vznikajú, ktoré prevažujú a v ktorých je najkrajšia výzdoba, vysvetľuje v rozhovore pre SME.sk jaskyniar a fotograf Pavol Kočiš.
Naši predkovia kedysi bývali v jaskyniach, vy sa do nich vďaka svojmu hobby vraciate. Čo všetko vlastne môžeme označiť za jaskyňu?
Každý podzemný priestor, ktorý vytvorila príroda, pričom musí mať dĺžku aspoň tri metre. Jaskyňa teda vzniká bez akéhokoľvek zásahu človeka. Upozorňujem, že nie v každej jaskyni je taká nádherná výzdoba, akú ľudia bežne poznajú z tých sprístupnených a turisticky známych. Mnohé vyzerajú tak, že pod zemou nájdete len povedzme dvadsaťmetrovú chodbu bez výzdoby, kde sa človek nemôže ani riadne postaviť.
Predpokladám, že jaskyne sú výsledkom procesu, ktorý trvá milióny rokov.
Presne tak. Treba však dodať, že ten proces sa nikdy nezastavil a beží aj dnes. Jaskyne totiž neustále vznikajú aj zanikajú. Na Slovensku je ich aktuálne okolo šesťtisíc.
Ktoré prevažujú - vápencové alebo ľadové?
Určite vápencové, tých je deväťdesiatdeväť percent. Koniec koncov aj na to, aby vznikla ľadová jaskyňa, museli najskôr vzniknúť dutiny, ktoré sa vytvorili klasickým spôsobom.
To je aký?
Vápenec je živočíšneho pôvodu. Pred miliónmi rokov sa totiž na dne mora postupne usadzovali ulitníky, vďaka čomu z nich vznikla obrovská a hrubočizná vrstva. Chemickými procesmi a mechanickým tlakom zo spomínaných ulitníkov pomaly vznikala hornina, ktorú dnes nazývame vápenec.
Geologickým vrásnením sa hornina dostávala vyššie a vyššie, vďaka čomu vznikali pohoria, ktorých geologické zloženie tvorí hlavne uhličitan vápenatý. Ten je zase ľahko rozpustný, čiže nahlodateľný dažďovou a snehovou vodou.
Najkrajšia výzdoba je v tropických vápencových jaskyniach
Čo sa deje pri reakcii vody s vápencom?
Vysvetlím to veľmi zjednodušene - dážďová voda sa počas pádu z mrakov na zem mieša s oxidom uhličitým, ktorý je vo vzduchu. Tým vzniká veľmi, ale naozaj veľmi zriedená kyselina uhličitá. Tá sa cez pôdu, póry a pukliny dostáva na podzemný vápenec, s ktorým chemicky reaguje, pričom vzniknutá zmiešanina pomaly odteká alebo sa v prázdnom priestore po kúskoch odparuje.
Ak takto voda do trhlín a prasklín v zemi vteká státisíce rokov, postupne sa zväčšujú a pod zemou vytvárajú dutiny, chodby, sály, siene, kvaple a podobne, pričom výsledok tohto procesu nazývame jaskyňou.
Aký je rozdiel medzi stalagmitmi a stalaktitmi?
Tie prvé sú kvaple, rastúce zospodu, druhé zvrchu, teda visiace.
Čo ak sa spoja?
Vzniknú stalagnáty. Existujú však aj mnohé iné druhy výzdoby jaskýň - závoje, závesy, kríčkovité tvary, aragonity, pizolity a množstvo ďalších.
V ktorých jaskyniach vzniká krajšia výzdoba - vo vápencových alebo ľadových?
Najkrajšia je, a tomu zrejme neuveríte, v tropických vápencových jaskyniach. Je v nich relatívne teplo, a tak rast kvapľov prebieha rýchlejšie ako v ľadových. V teplej, čiže tropickej zóne sa totiž rozpúšťa oveľa viac vápenca vďaka častým dažďom a množstvu rastlín, ktoré dodávajú do vody viac kyseliny uhličitej. V ľadovej jaskyni je chlad, voda sa neodparuje, ale zamrzne, a výzdoba sa tak ani nestíha poriadne vytvoriť.
Najdlhšia jaskyňa má viac ako 600 kilometrov
Čím sú špecifické ľadové jaskyne?
Tým, že ich je vo svete veľmi málo, ani nie jedno percento z celkového počtu. A tiež trebárs prúdením vzduchu, teda dýchaním. Ľadová jaskyňa totiž v zime bez problémov nasaje ľadový vzduch, ale v lete sa už do nej teplý vzduch nedostane. Na Slovensku sú známe tri - Dobšinská a Demänovská, sprístupnené aj pre verejnosť, plus čiastočne sprístupnená Silická ľadnica, do ktorej vás sprievodca nevezme. Vedie tam síce odbočka z turistického chodníka a možno v nej vidieť ľadový kužeľ, ale mimo značenia tam neodporúčam nikomu ísť, lebo je to nebezpečné.
V jaskyniach vidieť aj jazierka a potoky, ľudia do nich radi hádžu mince pre šťastie. Ide o vodu z povrchu, alebo vyvierajúcu spopod jaskyne?
To je voda, ktorá steká z povrchu, pričom existujú aktívne jaskyne, kde voda stále tečie, ale aj fosílne, v ktorých vodná hladina klesla. Tým sa de facto zastavuje aj tvorba ďalšej jaskyne, a tak pomaly odumiera. Jazierka v takej jaskyni tvorí voda zozbieraná z kvapľov.
Ktorá jaskyňa u nás je najväčšia?
Demänovský jaskynný systém má na dĺžku až 35 kilometrov, podľa mňa je u nás zároveň aj najkrajší. Tvorí ho súbor poprepájaných jaskýň, okrem iných aj Demänovská ľadová jaskyňa, Demänovská jaskyňa mieru, Pustá jaskyňa, Vyvieranie a viaceré ďalšie. Nájdete tam prakticky všetko, čo má v turisticky zaujímavej jaskyni byť - veľké priestory, solídnu výzdobu, aktívny tok aj množstvo ďalších vecí.
A vo svete?
Najdlhšia je Mammoth Cave v USA. Má dĺžku viac ako 600 kilometrov a ide naozaj o solídnu spleť divokých chodieb. Najviac jaskýň aj jaskyniarov v Európe má zase Francúzsko, nádherné jaskynné systémy však nájdete aj v Španielsku a Taliansku.
Zánik každej jaskyne je nezvratný proces
Kedy sa dá hovoriť o jaskynnom systéme?
Ak človek fyzicky dokáže prejsť z jednej jaskyne do druhej. Pozor, nestačí, ak do nej dokáže pretiecť voda, musí ísť o človeka. Voda je však dobrý navigátor, ktorý vás správne nasmeruje.
Ako zistíte, či v jaskyni číslo tri ide o ten istý tok ako v jaskyni číslo jedna?
Hydrologicky sú tieto veci u nás dávno preskúmané, pričom možností na zisťovanie je pomerne veľa. Napríklad stačí vodu zafarbiť a sledovať, či rovnaká vytečie aj v inej jaskyni.
Na začiatku ste spomínali, že jaskyne nielen vznikajú, ale aj zanikajú.
Časom sa v každej jaskyni udeje to, že jej sály postupne zvetrajú a celý systém sa zrúti. Inými slovami každá jaskyňa raz zanikne, v tomto ide o nezvratný proces, či ide o Dobšinskú ľadovú alebo akúkoľvek inú jaskyňu.
Čiže ak som bol počas základnej školy napríklad v Belianskej jaskyni a prídem do nej dnes, nájdem ju už vo „vizuálne" inom stave?
Samozrejme, akurát pre oko to nie je príliš viditeľné, lebo ubehol príliš krátky časový úsek. To, o čom hovorím, trvá desaťtisíce rokov.
Už vidím titulok tohto rozhovoru: Dobšinská ľadová jaskyňa zanikne
To áno, ale napíšte tam aj to, že naši prapravnuci sa toho určite nedožijú, a ako náhrada za ňu zase vzniknú iné jaskyne. (smiech)
Rizikom je pád voľných kameňov a voda
Nemôže sa stať, že vojdete do neprebádanej jaskyne a zavalí vás tam?
Ani nie, lebo jaskyne sú naozaj pomerne stabilné. Vymyla ich voda, čim je stabilita oveľa väčšia ako napríklad v baniach, kde sa strieľalo, vďaka čomu sa otrasmi narušila statika. Nehovorím, že v jaskyni nemôže zo stropu nič spadnúť, ale tipujem, že sa tak deje možno raz za tisíc rokov. Toto za riziko nepovažujeme, problém je skôr v inom.
V čom?
V pádoch voľných kameňov pri preliezaní šachtami. Tie môžu padnúť pri nevhodnom pohybe lanom, prípadne tým, že ich zhodí niekto nad vami. Ďalším veľkým rizikom je voda. Tá totiž preteká jaskyňou v konkrétnej výške, ale keď zaprší alebo sa topí sneh, hladina stúpne. Teoreticky môže stúpnuť až po strop.
V Rumunsku som napríklad liezol jaskyňou, ktorou sa dá prejsť len raz za desať rokov. V konkrétnom čase v nej totiž vyschne úzky prielez, ktorému hovoríme sifón. Obvykle je celý ponorený vo vode, a tak treba čakať na vhodné suché leto.
Aká teplota býva vo vápencových jaskyniach?
Stabilne okolo osem až deväť stupňov. Toľko má aj tamojšia voda, ale, samozrejme, v jaskyniach vo vyšších horských polohách je chladnejšie.
Po vode sa presúvate pešo alebo člnmi?
Ako kedy, člny však berieme málokedy, lebo sú ťažké a človeku sa ich obvykle nechce vláčiť, tobôž nie do podzemia. Zväčša sa brodíme po vlastných, vysoké čižmy sú predsa len ľahšie. (smiech) Niekedy však ani to nestačí, musíme si riadne zaplávať. Vtedy používame neoprén, aby sme sa nepodchladili. Napríklad kým riadne odtečená studená voda z vodovodu má okolo jedenásť stupňov, tá v jaskyni je ešte chladnejšia. Meral som to.
Päťdesiatcentimetrový prielez je luxus
Čo ak sa udeje niečo nepredvídateľné a treba si zavolať pomoc?
Našim kamarátom v Rumunsku sa raz stalo, že sa nečakane oteplilo, prišiel odmäk a topenie snehu. Keď šli prielezom dole, všetko bolo v poriadku, kým však vyšli, už bol zatopený. Museli tam prečkať dva alebo tri dni, potom voda klesla a mohli ísť domov.
Klaustrofobici by si asi mali nájsť iné koníčky, nie?
No, to určite áno, päťdesiatcentimetrový prielez je tam často luxusom. Úzky priestor, čo je úplne bežná vec, znamená, že si musíte dať prilbu dole z hlavy, inak vôbec neprejdete. Keď teda objavujeme nové chodby, najskôr tam vždy vlezie ten najmenší a najtenší z nás.
Ako tak na vás pozerám, ste to vy.
Ale kdeže, sú aj tenší. (smiech)
S mojou postavou sa asi jaskyniarom nestanem.
Čoby nie, medzi nami sú aj väčšie chlapiny. Keď sa niekde šťúply jaskyniar zasekne, aspoň ho tí mocnejší vytiahnu von.
Stalo sa vám to?
Raz, ale také niečo sa deje málokedy, navyše ak sa aj niekde preplazíte a uviaznete tam, nemusíte sa báť, že vás to zavalí, lebo skala nad vami je dosť pevná. Vtedy jednoducho zhoďte zo seba všetky popruhy, sedačky, teda všetko prebytočné, a skúste sa preplaziť naspäť.
Nemať strach je nebezpečné
Mali ste niekedy strach o život?
Je nebezpečné nemať strach. Treba ho vždy, lebo je garanciou, že nebudete príliš riskovať. Podstatné je nepodľahnúť panike v prípade problémov a všetko riešiť s chladnou hlavou. Keď je pod vami šesťdesiatmetrová priepasť, nesmiete sa zľaknúť a niečo podceniť ani vtedy, keď na vás kolegovia kričia, aby ste si pohli. Visíte na lane ako taký pavúk, a keď spravíte chybu, nemusí to dopadnúť dobre.
Raz sme s kolegom prekopali ústie do malej priepastičky, pričom sme objavili ďalšie pokračovanie jaskyne. Keďže som tenší ako on a zdalo sa mi, že šachta je dosť široká, napchal som sa tam. Smola spočívala v tom, že sme ju nevyčistili na plný profil. Bola zvislá, vplazil som sa do nej, a keď som už bol vnútri takmer celý, uvoľnil sa jeden kameň a vzpriečil ma tam. Nemohol som pokračovať ani hore, ani dole, kolega sa ma snažil vytiahnuť za ruku, ale pri svojej sile mi ju skoro odtrhol. Skúšal som to na obe strany, postupne sa mi podarilo zliezť nižšie a dostať sa do malej siene, v ktorej zrejme žiadny človek nikdy nebol. Následne som si uvoľnil cestu, popozeral som, čo som chcel a vrátil sa. Nebolo to príjemné, kolega mi pomôcť nemohol, takže vlastne sme mali šťastie, ale ten pohľad do neprebádaných častí stál za to.
Z toho vyplýva, že nie je dobré, ak človek lezie do jaskyne sám, a niekedy nepomôže, ani keď sú dvaja.
Do neznámej jaskyne sa nikto nikdy nevyberie sám, bol by blázon. Ideálne však je, ak ste traja. V prípade, že sa stane niečo vážne, jeden ostane pri zranenom, druhý beží po pomoc.
Logické, pod zemou vám mobil nepomôže.
Ak sa robia vážnejšie jaskynné akcie a tábory, normálne si so sebou ťaháme akési „pevné linky". Natiahne sa kábel a aparát máme pri sebe, pričom druhý je pri vstupe do jaskyne. Iná možnosť telefonického spojenia aj tak neexistuje.
Ďalšou možnosťou je, že si dohodnete presný čas, ktorý strávite pod zemou. Ak sa dovtedy nevrátite, ten, čo ostal vonku, rovno volá jaskynnú záchrannú službu. Tá u nás funguje celkom solídne, ide o jednu zo zložiek klasickej Horskej záchrannej služby.
Nájdeme dierku, kopeme, prejdeme chodbu a zase kopeme
Hovoríte, že prekonávate aj zvislé úseky. V čom je rozdiel medzi horolezcom a jaskyniarom? Iba v tom, že ten prvý lozí nad zemou a druhý pod ňou?
My lano používame len na to, aby sme nejako prekonali vertikály, kým horolezec zase skôr na istenie v stene. Najhlbšie sa dá na Slovensku dostať do hĺbky 495 metrov v jaskynnom systéme Hipmanove jaskyne v Nízkych Tatrách, vo svete až do jaskyne hlbokej viac ako dvetisíc metrov v systéme Krubera - Voronja v Abcházsku.
Súťažia jaskyniari medzi sebou, kto objaví viac nových podzemných priestorov?
Čo sme rybári, aby sme súťažili, kto má aký úlovok? Jaskyniarstvo je klasická tímová záležitosť. Niekde poctivo kopete dvakrát po sebe, po vás niekto iný trikrát, aby tam nakoniec prišiel ktosi tretí, raz kopol a objavil novú jaskyňu.
Ako viete, kde máte hľadať?
Slovensko je rozdelené na viaceré pohoria, pričom ich jednotlivé časti majú na starosti oblastné jaskyniarske skupiny. Jaskyniarstvo je totiž organizované tak, že existuje Slovenská speleologická spoločnosť, zastrešujúca všetkých jaskyniarov. Tí samotní sa však združujú v jednotlivých kluboch, pričom každý z nich má svoj rajón. Ten dobre pozná, a teda vie aj označiť vhodné miesta. Informácie sa navyše dedia z generácie na generáciu, a ak k tomu máte poctivé mapy, nájsť dobrú lokalitu nie je až taký problém.
Práca jaskyniara zväčša nespočíva v tom, že hľadá nový otvor na povrchu zeme, tak by už asi nič nenašiel. Je to o tom, že človek vie o konkrétnej jaskyni, a len sa snaží nájsť jej pokračovanie. Vidí totiž niečo zrútené, zasypané sedimentmi, ktoré tam za tisíce rokov nanosila voda, kosti zvierat a všetko možné. Sedimenty môžu byť mäkšie, tvrdšie, a podľa toho, ale aj podľa rôznych geologických puklín a štruktúry pohoria sa dá predpokladať, či sa niekde oplatí kopať. Určite sa to nedeje tak, že prídeme do hory, odhrnieme listy zo zeme a začneme kopať. (smiech)
Džob, spočívajúci v kopaní v lese, vám už vyfúkli mafiáni.
(smiech) To je pravda. Vezmite si ale taký Slovenský kras - staré vápencové pohorie, kde kedysi existoval obrovský jaskynný systém. Dnešné priepasti sú už len jeho zvyšky, ostatné časti sa buď zrútili alebo zaniesli tak, že nikto nevie, kde to pokračuje. My sa snažíme nájsť fragmenty, možno malú dierku na povrchu, a keď sa to podarí, tak kopeme, až sa objaví chodba. Tú celú prejdeme, potom zase kopeme, a tak stále dokola.
Neničí sa kopaním prirodzená štruktúra jaskýň?
Určite nie. To, čo je zaujímavé a krásne vyzdobené, je už zväčša sprístupnené verejnosti. My obvykle nachádzame len chodby bez výzdoby, ktoré väčšinu ľudí nezaujímajú.
Žien je medzi nami málo
Patríte k najlepším fotografom jaskýň u nás. Čím vás tak berú tie chladné priestory?
Všetkým možným. Takmer každá jaskyňa je totiž jeden obrovský prírodný ateliér, ktorý by bola škoda nevyužiť.
V tom ateliéri je však tma ako v rohu.
A práve vďake nej si spravím na fotke presne takú atmosféru, na akú mám chuť. Tma je teda skôr výhoda ako negatívum. Turistom sprístupnené jaskyne sú už umelo nasvietené, a môžete ich odfotiť len také, aké sú. Ja radšej chodím do úplnej tmy, pretože tam už všetko závisí len na mne - ako si nastavím svetlá, ako určím kompozíciu, aký bude celkový výsledok.
Povinnou výbavou sú teda externé blesky?
Presne tak. Sú relatívne ľahké a teda najlepšie prenositeľné. Keďže sa so všetkým, čo máte, treba občas plaziť, inokedy brodiť alebo plávať, čím menší náklad, tým lepšie. V Rumunsku sme raz strávili v neoprénoch vo vode až osem hodín, pričom ťahať so sebou fotoaparát v nepremokavom balení nie je sranda.
Fotografie neskôr upravujete?
Robím len minimálne, základné úpravy. Určite to nie sú žiadne koláže ani nič podobné v duchu „niečo pekné odfotím a vložím do inej fotografie".
Ako sa v tme hľadá vhodná kompozícia?
Zle, pretože v hľadáčiku dokopy nič nevidíte. Preto dáte pokyn kamarátovi, aby vám osvetlil ten alebo onen roh, rýchlo si nastavíte kompozíciu a môžete fotiť. Ono si veľmi dobre rozmyslíte, čo naozaj cvaknete, lebo tie veľké blesky si z bateriek pri každom zábere potiahnú svoje. Nemôžete si teda spraviť z každého fleku sto fotografií, z ktorých doma vyberiete tu najlepšiu.
Predpokladám, že živočíchov tam veľa nestretnete.
To teda nie, je ich málo a najrozšírenejším je netopier. A aj ten tam chodí len spať. Okrem neho sa tam ale vyskytujú aj relatívne vzácne chrobáčiky, to už je však otázka na iného odborníka.
Ukončiť to môžeme otázkou, mierenou na rodovú rovnosť. Koľko žien je medzi našimi jaskyniarmi?
Veľmi málo, možno menej ako desať percent z približne 800 registrovaných jaskyniarov. V Rumunsku je ich takmer päťdesiat percent. Čo z toho vyplýva?
Že ich málo motivujete.
Vidíte? Niečo musíme vymyslieť.
Rozhovor bol autorizovaný, Pavol Kočiš v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu - kliknite.
Prečítajte si aj iné rozhovory s ľuďmi, ktorí majú netradičnú prácu alebo hobby:
Extrémny lyžiar Rasťo Križan lyžuje tam, kde iným vlasy dupkom stavajú
Dean Potter chodí po lane nad deväťstometrovou priepasťou bez istenia
Miro Mihálik rozpráva o rope tak, že rozumejú aj tí, čo neznášajú chémiu
Branislav Tomka zo salaša tvrdí, že kto pije žinčicu, znesie viac slivovice
Vedec zo SAV Dušan Bruncko miluje fyziku a v CERNe je ako doma
Astronóm Vojtech Rušin vraví, že zo Slnka raz bude železný šrot
Anna Sýkorová sa venuje vysokému IQ a tvrdí, že také majú aj teroristi
Amatérsky astronóm Roman Piffl vraví, že za vesmírom nie je nič
Martin Marušic sa venuje skutočnému tunelovaniu a prezrádza, ako na to
