SME

Aký bude koniec vesmíru a Zeme?

Pustá planéta pokrytá soľou. Tak opisuje zánik existencie jediný scenár, ktorý vedci vypracovali.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ - NASA)

Tím amerických a japonských astronómov publikoval štúdiu, v ktorej podstatne skrátil perspektívu jestvovania času, a teda aj celého vesmíru.

Kozmologický čas sa v americko-japonskom podaní stal veľmi vzácnym tovarom. Nijaká nekonečnosť, nijaké bilióny rokov, dokonca aj s miliardami by sme vraj mali zaobchádzať opatrne.

„Čas sa pravdepodobne neskončí počas nášho života, ale existuje päťdesiatpercentná šanca, že zanikne v priebehu 3,7 miliardy rokov,“ povedal pre AFP Raphael Bousso, vedúci tímu z Kalifornskej univerzity v Berkeley.

Nahliadli do multiverza

Výpočet Boussovho tímu vyplýva z dostatočne divokej teórie multiverza (nekonečne mnohých vzájomne prenikajúcich vesmírov); multiverzum sa zjavuje napríklad pri jednom z výkladov kvantovej mechaniky.

Takýto postup ukázal na možnosť, že kozmického času zostáva oveľa menej než vyplývalo z doterajších klasických predstáv založených na pomalom chladnutí rozpínajúceho sa kozmu.

„No ak by sa aj ukázalo, že naše výpočty sú zlé a prečo sú zlé, pomohlo by to lepšie pochopiť kozmos,“ napísal Bousso.

V porovnaní s doterajšími scenármi zániku vesmíru znie nová správa o konci času dosť výstredne, možno až bláznivo, takže si nevyhnutne získala dostatočne veľký mediálny ohlas. Má to svoju logiku, lebo koniec (nášho) vesmíru je predsa len oveľa menej preskúmaný ako jeho začiatok a predstavivosti sa medze nekladú.

Tým skôr, že prežívame obdobie prehodnocovania klasickej kozmológie a do módy sa vrátili napríklad aj úvahy a diskusie o antropickom princípe, ktorý sa pýta, či je tu vesmír pre nás, inteligentných pozorovateľov. Samozrejme, to úzko súvisí s otázkami vzťahu vedy a viery.

Záujemcom o veľmi solídne tuzemské podanie tejto problematiky možno odporučiť rozsiahlu esej slovenského astronóma (t. č. na dôchodku) Igora Kapišinského v knihe Hmota, život, inteligencia, vznik, ktorú zostavil Dušan Magdolen a vydala Veda v roku 2008.

Čo vieme o Big Bangu

Pokiaľ ide o samotný vznik kozmu, ako ho vďaka vedcom poznáme, čiže Big Bang, možno o ňom povedať veľa: napríklad kedy sa odohral, akými fázami prešiel, alebo kedy sa vzápätí po ňom zrodili základné fyzikálne sily ovládajúce prírodu.

Čiže aj to, kedy sa z nich vyčlenila gravitácia a spôsobila zmätok, ktorý trvá doteraz. Zmätok spočíva v tom, že na opis sveta potrebujeme dve teórie, ktoré si vzájomne odporujú: relativitu a kvantovú mechaniku, ktoré ani dlhoročné enormné úsilie fyzikov a matematikov nedokázalo spojiť.

Na druhej strane o kozme vieme veľmi málo. Môžeme sa iba dohadovať, čo bolo pred Big Bangom, čo by sme našli v čiernej diere, či je červia diera vchodom do iného vesmíru, alebo či raz bude možné cestovať k vzdialeným hviezdam tak, že si ich k sebe „pritiahneme“ pomocou deformácie časopriestoru.

Môžeme si taktiež dňom i nocou lámať hlavu nad exotickou tmavou hmotou a tmavou energiou, ktoré nevidno napriek tomu, že ide o zložky, ktoré vo vesmíre z akéhosi záhadného dôvodu prevažujú nad tým, čo vidíme. Ako je to možné? Žijeme azda naozaj v čiernej diere, ako predpokladá iný výskum?

Jeden kozmos alebo viac?

Všetko je to dostatočne bláznivé. A ako sa presvedčiť, či existuje jeden, alebo viac kozmov, keď nepoznáme ani rozmery, ani tvar toho nášho? Keď nevieme, či naozaj všade vládnu rovnaké fyzikálne zákony, ako sme si donedávna mysleli?

Neujala sa ani lákavá hypotéza tvaru vesmíru ako futbalovej lopty, no zostala po nej aspoň nádherná knižka britskej kozmologičky Jane Levinovej Ako vesmír prišiel k svojim škvrnám.

Zistíme z nej, prečo je pre niektorých ľudí vesmír stále najväčšou intelektuálnou výzvou, oveľa väčšou ako pre iných zhromažďovanie jácht a haciend alebo aspoň členstiev v dozorných radách štátnych podnikov.

Medzerami v poznaní kozmu musia byť nevyhnutne poznačené aj úvahy o jeho konci. Zato scenáre konca Zeme, ktoré sa v médiách v súvislosti s prácou tímu z Berkeley tiež zmieňovali, už stoja na pevnejšej pôde.

Napríklad doterajšie poznatky ukazujú, že keby sa čas skutočne skončil o nejakých päť-šesť miliárd rokov, bude už Zem aj natoľko pohltená žiarou zo zväčšujúceho sa Slnka, ktoré sa medzičasom stane červeným obrom.

Bez účasti človeka

Keď zoberieme do rúk klasickú knihu Život a smrť planéty Zem, ktorú napísali dvaja americkí profesori - geológ Peter Ward a astronóm Donald Brownlee - zistíme, že život na Zemi pravdepodobne aj tak zanikne dávno pred slnečným kolapsom.

Ward a Brownlee vo svojich prognózach minimalizovali činnosť človeka, no aj tak im vyšiel mrazivý scenár: najskôr planétu napriek terajšiemu „otepľovaciemu“ úsiliu ľudí prikryje sneh a ľad (nezabúdajme, že žijeme v medziľadovej dobe), a potom, ako sa bude zvyšovať svietivý výkon Slnka, sa Zem pomaly, ale isto začne dusiť.

Miznutie vody bude očami chémie vyzerať asi takto. Vyššie teploty zvýšia vyparovanie vody. Para zosilní skleníkový efekt, čo zvýši priemerné teploty dokonca aj pri minimálnom atmosférickom obsahu oxidu uhličitého. Voda bude zamŕzať iba v horných vrstvách atmosféry, zo Zeme začne unikať vodík. Dusík bude reagovať s voľným kyslíkom a posledné vodné plochy sa premenia na kyselinu dusičnú.

Najlepšie roky v druhohorách

Menej vody prinesie nárast koncentrácie solí. Keď nastanú teploty, pri ktorých nemôže existovať kvapalná voda, zahynú posledné živé organizmy aj baktérie ukryté pod povrchom pólov.

To sa môže stať približne o tri miliardy rokov, takže zemská biosféra je už teraz za polovicou svojej existencie. Najlepšie roky podľa všetkého prežila niekedy v druhohorách, keď žili cicavce ešte v norách.

Zem sa premení na rovnú vyschnutú placku posypanú vrstvou morskej soli a s mrakmi kyslíka vznášajúcimi sa nad ňou. To bude jediný väčší rozdiel oproti stavu, ktorý na Zemi panoval pri vzniku života pred približne 3,7 miliardy rokov.

Celkovo prebehne akýsi zrkadlový proces vývoja na Zemi, ako keď pustíte filmový pás zachycujúci zrod života naspäť: na začiatku bude pustá Zem.

Do tejto fázy sa Zem môže dostať ešte skôr, keď sa zastavia životodarné pohyby tektonických dosák (ich prejavom je napríklad pohyb kontinentov). V dôsledku miznutia oceánov sa môže tektonika zastaviť o 750 miliónov až 1,2 miliardy rokov, prípadne ešte o dvesto miliónov rokov skôr.

Bude totiž postupne dochádzať zdroj geotermálnej energie, lebo doskovú tektoniku nepoháňa Slnko, ale rádioaktívny rozpad v zemskom vnútri, ktorému začne „dochádzať para“.

Prestanú narastať hory a pohoria, začne ich obhrýzať erózia. Nakoniec sa zarovnajú až na úroveň morskej hladiny. Rieky a vietor roznesú pôdu do morí a oceánov, čo ich znovu zodvihne a celá Zem bude opäť zaliata oceánom.

Tentoraz však bude veľmi plytký, zahubí všetok pozemský život. Zostávajúce morské živočíchy budú mať málo živín, ktoré do oceánov prúdia zo súše, lebo tá už nebude existovať.

Výsledkom tohto vývoja bude opäť pustá planéta pokrytá soľou. Iný scenár zatiaľ poruke nie je.

Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu