Architektúra na odstrel?

Začiatkom januára 2008 zbúrali v Bratislave starú, ale podľa mnohých historicky cennú továreň na káble. Na jej mieste malo vyrásť multifunkčné centrum Twin City. Akoby sa odvtedy zastavil čas: objekt i ochrana technických pamiatok zaspali.

Pred finančnou krízou prežívali stavebníci zlaté obdobie. Nové byty, kancelárske priestory, sklady či nákupné strediská rástli ako z vody. Všetko vyzeralo nádejne, a tak sa nestavalo len na zelenej lúke, ale aj na miestach, kde predtým stáli staršie objekty. Veď kto by nechcel využiť veľkú plochu neďaleko centra, ktorá už neslúži svojmu pôvodnému účelu?

Problémom však bolo, že novým palácom z betónu a skla padlo za obeť niekoľko priemyselných budov, pripomínajúcich časy, keď sa agrárne horné Uhorsko menilo na modernú krajinu. Príbeh bratislavskej káblovky tento stav dokonale ilustroval. Búranie jedného objektu továrne za druhým, oneskorený krik jeho odporcov a veľmi pomalý postup zodpovedných úradníkov boli len vyvrcholením celej kauzy.

Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia postavili na kraji mesta, za železnicou, ktorá viedla z dnešného Trnavského mýta na Starý most, továreň na káble. Mesto sa postupne rozrastalo, do svojich hraníc pričlenilo okolité dediny a z periférie sa postupne stalo širšie centrum. O sto rokov neskôr zostal z prosperujúcej fabriky len zanedbaný areál s ošarpanými budovami.

Situácia sa zásadne zmenila v roku 2006, keď továreň kúpila developerská spoločnosť HB Reavis Group. Jej predstavy, prezentované na stránke spoločnosti, boli jasné: „Kultúra, zábava, obchody, kancelárie, hotel i nadštandardné obytné apartmány. To všetko je obsiahnuté v multifunkčnom komplexe Twin City, ktorý vyrastie na hranici bratislavského Starého Mesta a Ružinova.

Celkové investičné náklady predstavujú približne šesťsto miliónov eur, čo z Twin City robí najvýraznejší developerský projekt nielen na Slovensku, ale v celom regióne strednej a východnej Európy.“ Problém bol v tom, že predtým, ako spoločnosť kúpila celý areál, nebola vykonaná pamiatková obhliadka, vďaka čomu investor dostal povolenie a postupne zbúral väčšinu objektov.

Vďaka aktivistom a Fakulte architektúry STU boli v roku 2007 na pamiatkovú ochranu navrhnuté aspoň tri objekty: výrobná hala, tzv. Feiglerova kotolňa (Alexander Feigler bol architekt, ktorý sa v Bratislave podpísal pod viacero významných stavieb) a spojovacia časť.

Happyend sa však nekonal. Hoci počas schvaľovacieho procesu nemohlo byť vydané povolenie na asanáciu budov, developera tento fakt neodradil. Začiatkom roka 2008 dal zbúrať komín a začal tvrdiť, že je narušená statika okolostojacich budov. Preto ich počas jedného januárového víkendu zbúral tiež.

Keď v tom čase robil autor tohto článku rozhovor s Jaroslavom Nikodémom–Makovickým z HB Reavis Group, projektový manažér hovoril o tom, že nariadil okamžitú asanáciu preto, aby neboli ohrozené životy a zdravie ľudí.

Na asanačné povolenie vraj firma čakala tri mesiace, a tak sa rozhodla konať. Aktivisti, ktorí sa angažovali proti búraniu, hádzali vinu najmä na developera, ktorý bol najľahším terčom. Vina bola však aj na strane ministerstva kultúry, ktoré v tom čase neurobilo nijaké kroky na záchranu industriálnych pamiatok. Naopak, krátko pred zbúraním oznámilo, že káblovka pamiatkou nebude.

Problém je však hlbší. Hoci mapovanie kultúrnych pamiatok na Slovensku sa začalo už krátko po druhej svetovej vojne, Pamiatkový úrad, ktorý vznikol v roku 1951, začal systematicky mapovať najmä sakrálne, ľudové a umelecky výnimočné objekty. O priemyselnú architektúru sa zaujímal len málokto a situácia nie je oveľa lepšia ani dnes (pozri rozhovor).

Príbeh bratislavského Kabla je poučný. Za búranie bez povolenia dostala HB Reavis pokutu milión korún, investor sa však odvolal a krajský stavebný úrad konanie nakoniec zastavil.

Podobný je aj príbeh továrne Gumon. Budovu lisovne, navrhnutú na kultúrnu pamiatku, investor zbúral počas jedného predĺženého víkendu napriek tomu, že na to nemal povolenie. Objekt z prelomu storočí bol vraj, ako inak, v havarijnom stave. Priemyselné stavby, ktoré nevydržali nápor sklobetónu, však nestoja len v Bratislave. Symptomatický bol už prípad nitrianskych mlynov, ktorých história siahala do roku 1863. Krajský pamiatkový úrad v Nitre pôvodne zakázal zbúrať štyri objekty.

Neskôr trval na zachovaní dvoch – tridsaťtrimetrového obilného sila a „chrumkárne“. Pri búracích prácach v areáli sa narušila statika sila a stavebný úrad ho preto povolil asanovať. Vedúca mestského stavebného úradu opísala pokračovanie takto:

„Pri odstraňovaní objektu sila spadla časť stavby na chrumkáreň a zdemolovala ju. Investor privolal statika, ktorý ústne nariadil okamžité odstránenie stavby, lebo by mohla ohroziť robotníkov.“ Pamiatkari sa obrátili na úrad, aby prípad prešetril. Stalo sa a investor vyviazol s minimálnou pokutou.

Pred dvomi rokmi situáciu okolo priemyselnej architektúry zhodnotila aktivistka Zora Paulíniová pre SME veľmi presne: „To, čo sa teraz deje, je iba výsledkom toho, že štátna správa ani samospráva dlhodobo nekonajú. Ak si investori dovoľujú, tak iba preto, že vidia, ako sa predošlé prípady skončili.“

Našťastie, existujú aj objekty, ktoré už investor len tak ľahko nezbúra. Príkladom je tzv. Jurkovičova tepláreň na Čulenovej ulici v Bratislave. Tej zrejme pomohlo spomínané búranie neďalekej káblovky a nasledujúca vlna odporu aktivistov, ako aj fakt, že jej autorom bol azda najznámejší slovenský architekt Dušan Jurkovič.

Čo konkrétne s budovou bude, ešte nie je celkom jasné. Zástupca spoločnosti Penta, ktorá skúpila okolité pozemky, pred časom uvažoval nad galériou moderného umenia či kultúrno-spoločenským priestorom. „Komercia, ktorá bude okolo, môže byť ťahaná týmto motorom.

Táto pamiatka môže zhodnotiť okolie," povedal. V súčasnosti je už zrekonštruovaný aj Sklad č. 7 v bratislavskom prístave, ktorý zrenovovala spoločnosť Ballymore. Spočiatku slúžil na predaj bytov, ale v súčasnosti sa v ňom už konajú rôzne spoločenské akcie.

Jedným z priemyselných architektonických skvostov je podľa pamiatkarov aj budova čističky odpadových vôd, ktorá je v tesnej blízkosti mosta Apollo. V nej plánuje Bratislavská vodárenská spoločnosť vybudovať svoje múzeum.

Hodnotné priemyselné stavby sú roztrúsené po celom Slovensku. V Trnave napríklad doteraz slúžia pôvodnému účelu automatický mlyn a vodojem od Emila Belluša. Banské mestá zachovali významné štôlne, Prešov starú budovu Solivaru, v Partizánskom či vo Svite ľudia naďalej bývajú v pôvodných „baťových“ domoch. (Problémom však začína byť, že majitelia si domy prispôsobujú na svoj obraz.)

Priemyselná architektúra je hodnotným urbánnym fenoménom. Za plánmi tovární a iných priemyselných objektov stáli často významní architekti. Okrem už spomínaných to bol napríklad Vladimír Karfík, ktorý pracoval pre bratislavskú Dynamitku i pre Baťovu firmu.

„Pre každé dielo kultúrneho dedičstva je typické (a pre industriálne obzvlášť), že po jeho opustení, sa rýchlo znehodnocuje, stáva sa neobyčajne krehkým,“ píše na stránke 4-construction.com slovenský architekt Vladimír Husák. Podľa architekta však nie je dôležitá len fyzická ochrana, ale aj „starostlivosť o komplexnú duchovnú výpovednú hodnotu“.

V obsahu pamiatkových kritérií pre industriálne pamiatky treba podľa Husáka upriamiť pozornosť na ich význam v hospodárskych a spoločenských dejinách, v dejinách technológií, v hodnotách historického obrazu krajiny a urbanizmu sídla i vlastného areálu, v hodnotách vedy a umenia, ale i v dejinách architektúry. Medzi významné hodnoty patrí ich zachovaná autenticita a atmosféra industriálneho diela.

Vhodných príkladov, ako uchovať industriálnu architektúru, je viac ako dosť. Najčastejšie uvádzaným príkladom využitia bývalých priemyselných stavieb je priemyselné mesto Lowell v americkom štáte Massachusetts, ktoré vzniklo v 19. storočí na sútoku riek Merrimack a Concord.

Výhodná poloha Lowellu prilákala priemysel a už pár desiatok rokov po jeho vzniku tu fungovali rôzne dielne, manufaktúry a továrne, produkujúce papier a textil. Pre potreby výroby bola popri riekach vybudovaná sieť kanálov.

Mesto začalo upadať s prechodom výroby do krajín s lacnejšou pracovnou silou. V sedemdesiatych rokoch si preto vedenie „amerického Manchestru“ uvedomilo, že je potrebná zmena. Do úvahy prichádzali len dve možnosti – postaviť nové moderné mesto alebo zachrániť to, čo postupne chátralo.

Mesto zvolilo druhú možnosť a urobilo dobre – ročne ho vďaka jeho múzeám a galériám, ale najmä vďaka tomu, že z neho nie je len skanzen, ale živá obec, navštevujú státisíce návštevníkov.

Trochu podobný je osud kolísky priemyselnej revolúcie – anglického Manchestru. Hoci mestu nikdy nehrozil úplný zánik (priemysel tu funguje nepretržite), obrovská nezamestnanosť v osemdesiatych rokoch vyľudnila nielen centrum mesta, ale aj množstvo priemyselných objektov.

Manchestru paradoxne pomohol atentát teroristov z IRA v roku 1996. Teroristi zrovnali so zemou jednu mestskú štvrť a potreba jej obnovy prinútila zastupiteľov konať: radnica oslovila urbanistov a architektov, aby sa pozreli na to, čo by sa dalo robiť s celým mestom. Staré továrne a kanály ožili a namiesto plánovaných sídlisk nechalo mesto obnoviť staré tehlové domy.

Za príkladmi však nemusíme chodiť len do anglosaského sveta. Stačí sa pozrieť do blízkej Viedne, kde v bývalých plynojemoch vznikla celá luxusná štvrť Gasometer s koncertnou sálou či s kinom. Podobne dobre skončila aj brnianska továreň na elektromotory Vaňkovka, v ktorej je dnes obchodno-zábavné centrum.
Či sa niečo podobné bude diať aj u nás, ešte nie je jasné.

Zvýšený záujem verejnosti o priemyselnú architektúru sme mohli zaznamenať len pred tromi rokmi. Kríza, ktorá spomalila výstavbu, spomalila aj záujem o tieto špecifické pamiatky. Na svoj osud však čakajú ďalšie stavby. Budeme vedieť, čo s nimi, keď príde ďalší stavebný boom?