SME

Sopka - kolíska života i smrti

Mohutná erupcia islandskej sopky Eyjafjallajokull, ktorá vyslala k oblohe obrovský sopečný popolový mrak, zasiahla do životov ľudí na celom svete.

(Zdroj: SITA/AP)

Vzdušný priestor nad západnou Európou sa uzavrel.

Je pochopiteľné, keď človek uväznený na letisku uvažuje nad sopečnou činnosťou ako nad akýmsi archaickým prírodným javom z prvopočiatkov Zeme, ktorý prináša len nepríjemnosti. Ale je to skutočne tak?

Čo je vulkán? Pozoruhodné vysvetlenie podal ešte v rokoch 1703 - 1709 významný anglický teológ Wesley, ktorý tvrdil, že vulkány sa na Zemi objavili ako výsledok trestu za spáchanie prvotného hriechu a predtým vôbec neexistovali. Súčasná veda však o vulkánoch hovorí niečo celkom iné.

Podľa geológa a vulkanológa Vlastimila Konečného sú vulkány priam nevyhnutné pre vývoj Zeme a života na nej, zohrali dôležitú úlohu už pri jej zrode.

Od počiatočných období vývoja Zeme, teda už pred štyrmi miliardami rokov vynášali roztavené hmoty zemského plášťa na povrch, kde sa rozlievali v podobe žeravých bazaltových oceánov, tieto chladli a postupne sa vytvárala pevná zemská kôra a kontinenty, na ktorých žijeme.

Súčasne sa vplyvom vulkanickej činnosti uvoľňovali obrovské množstvá plynov a vodných pár, z ktorých vznikala atmosféra a hydrosféra, čiže vody oceánov, morí a riek.

Neskoršie bola atmosféra činnosťou baktérií obohatená o kyslík, ktorý umožnil vývoj vyšších živočíchov, pre ktorých je kyslík nevyhnutnou podmienkou ich existencie.

Na dne oceánov vo veľkých hĺbkach a v temnote v súvislosti s vulkanickou činnosťou vyvierajú horúce pramene, tu v prostredí bez kyslíka žijú kolónie jednoduchých baktérií bez bunkového jadra, o ktorých sa predpokladá, že predstavujú vstup života na našu planétu, vysvetľuje Konečný.

Život pod sopkou

Starogrécky boh ohňa Vulkán vyslal niekoľko dní pred osudným 24. augustom roku 79 nášho letopočtu obyvateľom prekvitajúcich miest Pompeje a Herkulaneum varovný signál. Zem sa otriasala, z hlbín bolo počuť dunenie, domáce zvieratá splašene pobehovali okolo príbytkov, vo vzduchu bolo cítiť výpary unikajúcich plynov.

Ráno 24. augusta sa sopka naplno prebudila. Ľudia z okolitých miest a mestečiek videli, že z krátera vystupuje mohutný stĺpec čierneho dymu. Sopečný popol unášaný vetrom zasypal Pompeje až desaťmetrovou vrstvou. Prenikal aj cez dvere a okná, takže ľudia darmo hľadali záchranu vo svojich príbytkoch.

Doteraz bolo objavených asi 2500 mŕtvych Pompejčanov. Obyvatelia Herkulánea zahynuli iným spôsobom. Zavalili ich masy žeravého sopečného materiálu a bahna.

Tí, ktorí sa zachránili, sa po skončení katastrofy pokúšali vrátiť domov, ale nenašli ich. Preto založili nové mesto.

Varovanie boha ohňa

Jednu z najtragickejších erupcií v dejinách ľudstva desivo detailne opisuje Plínius Mladší v dvoch listoch, adresovaných historikovi Tacitovi.

„Opis je natoľko presný a výstižný, že prešiel do vulkanologickej terminológie ako označenie erupcie plíniovského typu," hovorí vulkanológ Vlastimil Konečný zo Štátneho ústavu geológie Dionýza Štúra v Bratislave.
Žiť v susedstve sopky znamená žiť v strachu. Obavy o holý život sa stanú jeho súčasťou hlboko zakorenenou v podvedomí. Najmä keď historické záznamy a poznatky vulkanológov potvrdzujú, že činné sopky môžu vybuchnúť aj bez varovania.

Napriek tomu sa ľudia od nepamäti usídľujú v bezprostrednej blízkosti vulkánov.

Vulkanické regióny majú všade na svete najhustejšie osídlenie. Napríklad Neapol. Prečo sa ľudia tlačia pod Vezuvom, keď je to jedna z najnebezpečnejších sopiek v Európe a nikto nedokáže predpovedať, kedy bude ďalšia erupcia? Lebo je tam úrodná pôda. A mohli by sme menovať ďalšie.

Na svahoch Etny, ktorá môže tiež kedykoľvek vybuchnúť, sa tiahnu vinice do veľkých výšok. Na Sicílii je sopka Stromboli, ktorá každých tridsať až štyridsať minút už dvetisíc rokov rytmicky, nepretržite chrlí kusy žeravej lávy.

Výbuch nehrozí

„Veľká časť obyvateľov Slovenska možno ani netuší, že žije v bezprostrednej blízkosti alebo dokonca priamo na sopkách a sopečných útvaroch.

Vihorlatské, Slánske a Zemplínske vrchy na východnom Slovensku sú dôkazom, že aj v tejto časti európskej pevniny sa odohrávali rovnako dramatické deje ako dnes na Islande," argumentuje ďalší odborník v oblasti vulkanológie Branislav Žec zo spoločnosti GEO Slovakia v Košiciach.

V januári 2002 zaznamenali obyvatelia v dedinách pod Vihorlatom na východnom Slovensku mierne otrasy zeme. Medzi ľuďmi sa začali šíriť pochybnosti zmiešané s obavami. Čo keď sa vyhasnutá sopka opäť prebúdza?

Vulkanológovia majú jednoznačnú odpoveď. Ani Vihorlat, ani iné sopky na Slovensku sa zo svojho milióny rokov trvajúceho spánku len tak ľahko neprebudia.

„Keď je Vihorlat v mrakoch, naozaj sa zdá, akoby sopka opäť fajčila, akoby vulkán znovu ožil. Je to impozantný pohľad. Našťastie nič také nehrozí," usmieva sa vulkanológ.

Podľa exaktných rádiometrických meraní sa vulkanická aktivita na východnom Slovensku skončila približne pred deviatimi až desiatimi miliónmi rokov. Vulkány však majú podstatne nižšiu životnosť. Dokážu sa prebrať zo spánku po pár desaťročiach, storočiach, ale po niekoľkých miliónoch rokov od poslednej aktivity sú už definitívne vyhasnuté.

„Občasné otrasy vznikajú na tektonických zlomoch, s vulkanizmom nemajú nič spoločné. Opätovná erupcia Vihorlatu či ďalších vyhasnutých sopiek na Slovensku nie je ani len teoreticky možná. Ale nikdy nehovor nikdy," dodáva Branislav Žec.

Symbol Zemplína

Vyhasnutá sopka Vihorlat sa stala symbolom Zemplína. Je len jednou zo šiestich veľkých vulkanických štruktúr, ktoré tvoria Vihorlatské vrchy. Majestátne sa vypína nad ostatnými kopcami celého pohoria. Dá sa rozoznať z diaľky podľa zrezaného vrcholu. Pravda, keď nie je zahalený do mrakov.

„Vihorlat leží uprostred Vihorlatských vrchov, má aj odlišné charakteristiky ako ostatné štruktúry. V strede má vytlačenú protrúziu, teda akýsi štopeľ, ktorý tvorí vrcholovú kótu. Vedľajšie vulkanické štruktúry majú krásne krátery, aj keď už miliónmi rokov silne erodované," hovorí Branislav Žec.

Spolu so Sninským kameňom a jazerom Morské oko patrí k dominantám celého sopečného útvaru.

„My sme si to lepšie zariadili ako ľudia na Islande. Do krátera na Morskom oku sme si napustili vodu a tým pádom nám žiadna erupcia nehrozí," žartuje Michalovčan Marián Ivan.

Bežný turista sa však k svedkovi pradávnej vulkanickej aktivity na našom území bez povolenia nedostane. Kóta Vihorlat totiž leží vo vojenskom priestore.

Zato zo Sninského kameňa za ideálnych podmienok dovidieť až na končiare Vysokých Tatier. A národná prírodná rezervácia Morské oko je ako rajská záhrada plná vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Vzniklo umelým prehradením kruhovitej depresie koncom 19. storočia. Jeho hĺbka dosahuje až 25 metrov.

„Sopečná činnosť má aj svoje pozitíva. Práve ona vyformovala kus krásnej, chvalabohu, doteraz neobjavenej, a tým pádom nezdevastovanej prírody. Ale na druhej strane tak trochu zabudnutej. Keby také niečo mali v Čechách, je to na prvých stranách turistických bedekerov," myslí si Ivan.

Rodený Trebišovčan v prebudenie sopky, v blízkosti ktorej žije 25 rokov, neverí. O otrasoch zeme v obciach pod Vihorlatom sa dozvedel z médií: „Médiá dokážu všetko poriadne nafúknuť. Aj okolo erupcie na Islande, podobne ako okolo globálneho otepľovania či freónov v ovzduší, sa podľa mňa robí veľké haló. Väčšinou na tom niekto zbohatne..."

Rehabilitujú sopky?

Paradoxne, sopečná činnosť prináša ľuďom nielen smrť a útrapy, ale aj úžitok.

Vo Vihorlatských vrchoch funguje niekoľko kameňolomov, v ktorých sa ťaží andezit - skvelý stavebný materiál, ktorý sa dá napríklad pri výstavbe ciest a železničných tratí len ťažko nahradiť.

V Slánskych vrchoch neďaleko Dubníka bolo vzácne nálezisko výnimočne kvalitného opálu, podobné je už len v Austrálii. Údajne z neho vyrábali šperky, ktorými sa pýšila aj Kleopatra, vládkyňa starovekého Egypta.

V Zlatej Bani ťažili zlato. Vďaka vulkanickej činnosti sa na svahoch Zemplínskych vrchov darí špeciálnym odrodám viniča.

„Tokajské víno je dopestované na kyslých vulkanických pôdach, dozrieva v sudoch v tufových pivniciach. Nebyť vulkanickej činnosti, víno z tejto oblasti by nemalo jedinečnú chuť, ktorá ho preslávila po celom svete. Aj ďalšie vinohrady v okolí Sobraniec, Tibavy a Vinného sú na svahoch sopiek či iných sopečných útvarov. A to ešte nehovorím o turistických atrakciách, ktoré by bez sopečnej činnosti nikdy nevznikli," dodáva Branislav Žec.

Aj preto volajú vulkanológovia po rehabilitácii sopiek.

„Vulkány poskytli človeku prvotný kamenný materiál - obsidián, teda vulkanické sklo. Zhotovoval si z neho zbrane, ktorými hájil svoj život v divej prírode. Neskoršie, keď zvládol náročnejšie technológie, mu vulkány poskytli kovy, bez ktorých by ďalší rozvoj civilizácie nebol vôbec možný. Vulkány ponúkli človeku aj drahé kovy, aby mohol zhodnotiť a porovnať svoje výrobky v rámci ich výmeny. Nehovoriac o tom, že aj diamanty sú vynášané k povrchu z hlbokých úrovní pri vulkanických erupciách. Na území Slovenska vďaka sopečnej činnosti vznikli ložiská zlata a striebra viazané na centrálne časti vulkánov, ktoré už v predkolumbovskom období zabezpečili slávu a rozkvet banských miest Banská Štiavnica a Kremnica. Stačí to na to, aby vulkány boli dostatočne rehabilitované? Myslím si, že áno," presviedča Vlastimil Konečný.

Geológia pre laikov

Vihorlatské sopky sú pre Branislava Žeca srdcovou záležitosťou. Kopce a doliny nad Zemplínskou šíravou má prelezené krížom-krážom.

„Z pohľadu geológa sú výnimočné tým, že sa nachádzajú na hranici vonkajších a vnútorných Karpát. Bradlové pásmo, ktoré tvorí hranicu medzi nimi, podchádza priamo pod jednotlivými vulkanickými štruktúrami Vihorlatských vrchov. Majú zaujímavý oblúkovitý tvar, ktorý korešponduje s karpatským oblúkom. Vulkanické štruktúry na Vihorlate sú zaujímavé svojou stavbou. Sú to väčšinou andezitové stratovulkány, ktoré boli formované pred 15 až 10 miliónmi rokov. Vskutku výnimočné sú rašeliniská s pôvodnou faunou a flórou, ktoré sa zachovali len vďaka tomu, že sú vo vojenskom priestore."

Geológ a vulkanológ je spoluautorom dvojjazyčnej geologicko-náučnej mapy Vihorlatské vrchy. Doteraz boli na Slovensku vydané len dve. Tá druhá populárno-vedecky opisuje ďalšie pohorie sopečného pôvodu - Cerovú vrchovinu pri Fiľakove.

Skvelý materiál dokáže dokonale zorientovať turistov vo Vihorlatských vrchoch, je vítanou pomôckou žiakov a študentov.

Pilotný projekt na výrobu geologicko-náučných máp zadalo v roku 2000 ministerstvo životného prostredia. Branislav Žec pracoval na príprave niekoľko rokov.

„Táto činnosť bola pre nás v porovnaní s prísne odbornou prácou doslova čerešničkou na torte. Museli sme pretransformovať prísne odborné podklady do populárnejšej podoby. Snažili sme sa s tímom spolupracovníkov čo najviac priblížiť odbornú geológiu tohto malebného kúta laickej verejnosti. Aby pochopili stavbu vulkanických pohorí, proces ich vzniku, ale zároveň aby mali prehľad nielen o geológii, ale aj o ich jedinečnosti či už v oblasti fauny, flóry, historických pamiatok. Geologicko-náučné mapy spolu s geoparkami sú vo vyspelých krajinách, na rozdiel od Slovenska, bežné a dopĺňajú široké spektrum turizmu. Sú vlastne propagáciou geológie ako vedeckého odboru a zároveň prispievajú k rozvoju turistického ruchu," hovorí vulkanológ.

Z jaskyne do kozmu

„V mytológii starých civilizácií, ktoré s nimi prichádzali do styku, zaujímali vulkány popredné miesto medzi hrozivými bohmi a na ich uzmierenie boli často vykonávané potrebné ľudské obete. Takto sa to praktizovalo v kultúrach starých Aztékov, Mayov, Inkov, ale aj niektorých afrických kmeňov," hovorí geológ a vulkanológ Vlastimil Konečný.

Napriek zjavnej nebezpečnosti vulkánov sú doklady o blízkom súžití vulkánov a našich vzdialených predkov - hominidov druhu Australopithecus, ktorých stopy sa zachovali vo vrstve čerstvého sopečného popola na svahu sopky Laetoli v oblasti Východoafrickej priekopovej prepadliny.

Vek popola napadaného počas erupcie bol rádiometrickou metódou datovania stanovený na 3,7 milióna rokov. Stopy muža, ženy a dieťaťa sú súčasne najstarším dokladom vzpriamenej chôdze nášho predka.

„Oblasť riftovej doliny alebo prepadliny s početným činnými vulkánmi pri východnom okraji afrického kontinentu bola podľa posledných výskumov aj pravlasťou rodu homo sapiens, ktorého sme aj my priamymi potomkami," uviedol Konečný.

V skalných sopečných bralách a jaskyniach nachádzal praveký človek bezpečný úkryt pred dravou zverou okolitej savany a je vysoko pravdepodobné, že tu získal aj poznatky o užitočnosti ohňa vznikajúceho pri požiaroch savany v dôsledku pohybu lávových prúdov.

„Táto znalosť využívania ohňa nesporne patrí medzi najväčšie vynálezy ľudského rodu, ktorým sa vymanil spod priameho vplyvu prírody a postupne sa dostal na súčasnú úroveň kozmických letov, konštrukcie počítačov a riešenie teórie Big bangu, vzniku vesmíru," hovorí Konečný.

Vulkanické procesy boli svojou nebezpečnosťou a nevypočítateľnosťou v gréckej mytológii prisudzované správaniu bohov, uväznených často za trest v útrobách sopky.

„Spomeňme napríklad boha Vulkána, ktorý pod rovnomennou sopkou koval zbrane pre gréckych hrdinov a jeho prácu sprevádzalo hlboké dunenie. Alebo chromého Hefaista, boha ohňa, a zo všetkých najhoršieho Tyfona, ktorý keď sa rozzúril, lietali z Etny žeravé kamene a hrnuli sa lávové prúdy. Boli tu však aj výnimočné osobnosti staroveku, Aristoteles, Seneca, Lucilius Mladší, Plínius Starší, Lukrécius a ďalší, ktorí napriek prevládajúcej ideológii vysvetľovali správanie vulkánov prírodnými procesmi."

Vulkanická činnosť je podľa špecialistu rýdzo prírodný jav, ktorý má svoje zákonitosti. „Formovala našu Zem a nepriamo aj človeka. Aj preto si zaslúži triezvy pohľad."

Erupcia sa skončila, zabudnite

Posledných 30 rokov európsky kontinent nebol výrazne ohrozovaný produktmi vulkanickej aktivity. Podľa vulkanológa Branislava Žeca sa najintenzívnejší vulkanizmus odohrával v oblasti Sicílie, kde je stále činná sopka Etna.

Neboli to však až také silné erupcie, ktoré by sa svojimi erupčnými mračnami a najmä jemným produktom - vulkanickým popolom, dostali až do stratosféry a nebezpečne ohrozovali európsky kontinent.

Taktiež permanentné erupcie na ostrove Stromboli (Eolské alebo Liparské ostrovy) severne od Sicílie patria k turisticky zaujímavým, ale neobmedzujúcim dopravu na kontinente.

Až erupcia na Islande vyvolala paniku. „Monitoring jednotlivých aktívnych vulkánov dokáže predvídať vulkanickú erupciu, ale časovo veľmi tesne pred ňou. Sú známe skúsenosti z rôznych častí sveta, kedy vulkanológovia zachránili nespočetne veľa ľudských životov. Napríklad erupcia vulkánu Pinatubo na Filipínach v roku 1991 bola silne deštrukčná. Vulkanológovia však erupciu predpovedali a tak dokázali miestne úrady a vojsko evakuovať množstvo ľudí z blízkej a vzdialenej oblasti vulkánu. Zahynulo len okolo 300 ľudí," uviedol Žec.

Vulkanológ upozorňuje, že na Islande je v porovnaní so sopkou Eyjafjallajökull ešte niekoľko nebezpečnejších vulkanických štruktúr: „Je ich tam viac ako 30 najznámejších a nespočetne ďalších menej známych."

Branislav Žec oceňuje, že o erupčných aktivitách sa verejne diskutuje. „Erupcie na iných, vzdialených kontinentoch berieme väčšinou ako atrakciu. Až keď sopka bezprostredne ovplyvní náš život, zaujímame sa o tento prírodný jav. Mám však obavy, že len čo sopka prestane chrliť popol a všetko sa dostane do bežných koľají, rýchlo na Island zabudneme. Až kým nevybuchne ďalšia sopka."

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu