Vďaka tomu, nasledujúc legendárne Voyagery, podrobne zmapovala najväčšiu planétu slnečnej sústavy, jej atmosféru, magnetosféru a okolie. Na cestu sa vydala pred dvadsiatimi rokmi, 18. októbra 1989.
Nedávno sme si pripomenuli 400 rokov od chvíle, keď Galileo Galilei zamieril na oblohu ďalekohľad a objavil štyri najväčšie mesiace Jupitera - Io, Europu, Ganymedes a Kalisto. Teraz si pripomíname dvadsiate výročie štartu sondy NASA, pomenovanej po renesančnom vedcovi. Vtedy to bola najdokonalejšia, najdrahšia a najzložitejšia automatická sonda, ktorá mala slúžiť na výskum telies Slnečnej sústavy.
Čakala na svoju šancu
Cieľom expedície bolo zistiť o plynnom obrovi a jeho satelitoch oveľa viac, ako mohol so svojím jednoduchým prístrojom Galileo a ako dokázali aj sondy Voyager 1 a 2, ktoré sa k Jupiteru tiež dostali (napríklad Voayger 1 objavil pri planéte prstenec).
Američania plánovali vyslanie sondy na obežnú dráhu Jupitera od polovice sedemdesiatych rokov uplynulého storočia. Expedíciu zdržali mnohé technické problémy vrátane havárie raketoplánu Challenger v roku 1986. Sonda preto musela čakať na svoju šancu ďalšie tri roky.
Nakoniec ju do kozmu vyniesol raketoplán Atlantis. Ešte predtým však museli zodpovední pracovníci NASA absolvovať súdne konanie, v ktorom obhájili neškodnosť rádioizotopových batérií, použitých na pohon sondy.
Obsahovali totiž 25 kg rádio?aktívneho plutónia, ktoré mohlo podľa ochrancov životného prostredia pri prípadnej havárii ohroziť život na Zemi. Súd túto možnosť vylúčil.
Vyniesol ju Atlantis
Plánovaný štart Atlantisu (12. októbra) ohrozovalo okrem príliš horlivých ochranárov aj zemetrasenie v San Franciscu, blížiaci sa hurikán Hugo i technické problémy spojené najmä s umiestnením sondy na raketopláne. Atlantis sa nakoniec predsa len vzniesol a so šesťdňovým oneskorením úspešne vypustil Galilea na dlhú cestu.
Sonda letela k Jupiteru po technicky veľmi zložitej dráhe, pričom sa dvakrát vrátila k Zemi. Ešte pred záverečným priblížením k Jupiteru a vypustením prieskumného modulu, ktorý dopadol do atmosféry plynného obra, stihla sonda spolu s Hubblovým teleskopom sledovať pád kométy Shoemaker-Levy 9 v roku 1994.
Po ďalších presných manévroch vedci z letového centra JPL/NASA zaznamenali v októbri prvý vstup Galiela do magnetosféry Jupitera (ten má magnetické pole desaťkrát silnejšie ako Zem). Od 8. decembra 1995 mal Jupiter na obežnej dráhe prvú umelú družicu. Stal sa tak po Mesiaci, Marse a Venuši iba štvrtým telesom Slnečnej sústavy, ktoré sledovali pozemské prístroje z obežnej dráhy dlhší čas.
Dvakrát predĺžená misia
Pôvodnú misiu Galilea na obežnej dráhe Jupitera dvakrát predĺžili, takže namiesto plánovaných jedenástich trvala dovedna 93 mesiacov. Sonda zistila o Jupiteri a jeho mesiacoch veľa pozoruhodných vecí.
Vulkanicky najaktívnejšie teleso Slnečnej sústavy – mesiac Io - pripomína podmienky, ktoré kedysi dávno vládli na mladej Zemi. Na najmenšom mesiaci, Europe, sonda nepriamo potvrdila existenciu kvapalného oceánu pod zamrznutým povrchom. Upevnila tak jeho popredné miesto na zozname kandidátov, kde sa predpokladá existencia života. Vedcom na Zemi jej prístroje taktiež oznámili, že Ganymedes má vlastné magnetické pole, a spolu s Europou a Kalistom tesne nad povrchom aj vlastnú veľmi riedku atmosféru.
Sonda po prvý raz pozorovala oblaky amoniaku pri inej planéte, preskúmala zložité podmienky v ionizovanej atmosfére a zistila, že prstence sú z prachu, zvíreného po dopade meteoritov na povrch mesiacov, pričom najvzdialenejší prstenec je dvojitý.
Galileo neúnavne krúžil na obežnej dráhe takmer osem rokov. Pri poslednom oblete ešte meral veľkosť a množstvo častíc v priesvitnom prstenci planéty, študoval vnútorné časti magnetosféry a priblížil sa k mesiacu Amalthea. V septembri 2003 zanikol v Jupiterovej atmosfére.
