Pred 400 rokmi predstavil toskánsky učenec Galileo Galilei benátskym kupcom svoj nový vynález. Predviedol im, že ďalekohľad môže byť užitočný nástroj. A svojim súčasníkom dokázal, že vesmír okolo nás skoro vôbec nepoznali.
Je pekný letný deň. Ruch benátskeho prístavu dolieha až k jednej z mestských veží. Mesto pulzuje životom, kupci predávajú svoj tovar a zlodeji a prostitútky už spia. Ale práve na tej veži, kde sa zišlo niekoľko členov mestskej honorácie, zástupcovia obchodníkov i zákona s asi štyridsaťročným profesorom z Padovy, sa zrodili dejiny modernej astronómie. A možno aj vedy.
Benátska honorácia
Na benátskej veži stál obľúbenec toskánskeho vojvodu Cosima II. Medicejského, rodák z Pisy a syn známeho hudobníka Galileo Galilei. V ruke držal čudnú trubicu, nástroj, ktorý si pred čosi viac ako rokom patentoval holandský optik Hans Lippershey. To zvláštne zariadenie, ktoré pripomínalo valec so sklíčkami na koncoch, bolo zložené zo spojky a rozptylky. Galileo Galilei vtedy niesol svoj nový ďalekohľad. A chystal sa ho predviesť dôležitým občanom mesta Benátky.
Podľa legendy ďalekohľad najskôr obrátil smerom k prístavu a podal ho ohromeným Benátčanom. Tí pomaly, jeden po druhom uvideli, ako sú lode v prístave zrazu osemkrát bližšie.
Kupci vycítili príležitosť. Tento zvláštny prístroj mohol pomôcť pri obchodných cestách nielen na mori, ale dal sa použiť ako výborný obchodný artikel. Vojaci zase uvažovali, ako im zariadenie povyhráva bitky. Galilei však už vtedy nemyslel na veci prízemné a pozemské. Svoj ďalekohľad Chcel obrátiť smerom k oblohe.
Bol to človek, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov nedoštudoval na univerzite v Pise a ktorý prednášal vo Florencii i v Padove. Človek, ktorý si slávu vo vedeckých kruhoch získal prácami na poli mechaniky i zostrojením výpočtových pomôcok. Človek, ktorému o niekoľko desaťročí hrozilo upálenie na hranici. Písal sa 25. august 1609 a Galileo Galilei práve stále pri zrode modernej astronómie.
Sidereus Nuncius
„Najjasnejšiemu Cosimovi II. Medicejskému, štvrtému veľkovojvodovi toskánskemu. Najúžasnejšiu a najláskavejšiu službu vykonali tí, ktorí sa ubránili závisti prameniacej zo skutkov tých najvýznačnejších ľudí a zabránili tak zabudnutiu i zničeniu mien, ktoré si zaslúžia nesmrteľnosť."
Takýmito slovami sa začína Sidereus Nuncius, Galileiov Hviezdny posol, prelomové dielo z marca 1610. Čosi viac ako pol roka po verejnej prezentácii svojho ďalekohľadu Galilei publikoval spis, ktorý zhŕňal výsledky jeho pozorovaní. Dokázali, že starý ptolemaiovský model sveta s nehybnou Zemou v strede kozmu je nezmyselný.
Nebol to totiž Kopernik, ktorý z heliocentrizmu urobil skutočnú vedeckú teóriu. Kopernik síce vrátil do renesančného sveta myšlienku Slnka, okolo ktorého sa všetko točí, no podľa všetkého sa až do svojej smrti zaprisahával, že jeho model je čisto matematický. A teda čírou hypotézou, ktorá sa na skutočný svet nevzťahuje, ten preto môže vyzerať úplne inak.
Zdalo sa, že dokonca aj vyzerá, pretože zhoda výpočtov s pozorovaniami na základe Kopernikovho modelu bola nepresnejšia než tá, akú dosahoval Tycho Brahe na základe svojho kombinovaného modelu. V ňom bola v strede vesmíru Zem, okolo ktorej obiehalo Slnko. Ostatné planéty už obiehali okolo našej hviezdy. Galilei však povedal nie - skutočný svet naozaj vyzerá nejako tak, ako ho v spise O kruhových pohyboch nebeských telies predstavil Mikuláš z poľskej Torune. Aj keď Galilei celý život veril, že planéty obiehajú po kruhových dráhach.
Dôkaz, že sa mýlia
Hviezdny posol ohromil vtedajších vedcov. Galilei v ňom spísal veci, ktoré uvidel do marca 1610 a rozdelil ich na tri časti. V prvej opisuje, že aj na Mesiaci musia byť hory a údolia, pretože to naznačuje tvar mesačného tieňa. Už tu protirečil tradičnej kozmológii. Aristoteles totiž tvrdil, že keď je Mesiac nebeské teleso, a preto dokonalejšie ako Zem, musí byť aj dokonale guľaté.
V druhej časti sa Galilei zaoberal hviezdami. Zistil, že oblaky na nočnej hviezdnej oblohe sú zhluky hviezd, ktoré sa nachádzajú tak blízko seba, že voľným okom ich nedokážeme rozpoznať. Toskánsky vedec však zistil, že presne takejto povahy je aj Mliečna cesta.
Najznámejším Galileiovým objavom sa však stala tretia časť spisu. Opisuje v nej medicejské hviezdy, štyri telesá, ktoré krúžili okolo Jupitera. Galileo Galilei našiel jeho štyri mesiace a znovu spochybnil dogmu o nehybnej Zemi, okolo ktorej musí obiehať všetko ostatné. Podal predsa presvedčivý dôkaz, že aspoň v jedom prípade telesá krúžia aj okolo iného nebeského telesa. Vďaka tomuto nálezu sa stal čestným profesorom a až do konca života poberal rentu tisíc florénov.
To mu však nestačilo. Pohodlný život váženého vedca Galileiho nevyhovoval a rozhodol sa pokračovať v pozorovaniach. Už o pár mesiacov uvidel, že Venuša, rovnako ako náš Mesiac, má fázy - no zároveň žiari zdanlivo rovnakou intenzitou. Ak by však vesmír vyzeral tak, ako si ho vo svojom Almageste predstavoval Ptolemaios, Venuša by vyzerala inak. Tieto dôkazy ešte neznamenali, že pravdu má Kopernik, znamenali však, že Ptolemaios - a tradičná predstava usporiadania sveta - sa mýlia.
Tieto zistenia mali nielen vedecké, ale najmä svetonázorové a náboženské dôsledky. Dôsledky, ktoré Galileiho skoro stáli život, no rodiacu sa modernú vedu už zastaviť nemohli.
Ďalej ako ďaleko
„Naše zmysly (sú) bezmocné v rozlišovaní veľkých vzdialeností od oveľa väčších, hoci tie posledné mnohotisíckrát prevyšujú tamtie. A potom, pýtam sa ťa, hlúpy človeče: Môžeš si pomocou svojej fantázie predstaviť veľkosť vesmíru, o ktorom povieš, že je priveľmi rozsiahly?" napísal Galilei vo svojom najslávnejšom diele Diálogy o dvoch hlavných systémoch sveta. Tvrdenia z tejto knihy ho v roku 1633 znovu priviedli pred inkvizičnú súd, napriek tomu, že spis zverejnili so súhlasom náboženských cenzorov.
Galilei vraj mohol skončiť na hranici rovnako ako Giordano Bruno. Aj keď asi pre iné dôvody, ako boli tvrdenia z jeho najslávnejšieho diela. Otec modernej vedy však svoje výroky odvolal - slávne „A predsa sa točí" na procese pravdepodobne nepovedal - a ako trest dostal domáce väzenie. Na javy v priveľmi rozsiahlom vesmíre sa však už pozerali ďalší. Aj cez ďalekohľad.
V Galileiovej dobe napríklad Kepler či Christiaan Huygens, neskôr Isaac Newton a William Herschel. Ľudia stavali stále väčšie a väčšie ďalekohľady.
Niektoré boli klasické, iné zrkadlové. Astronómom to však nestačilo, začali do vesmíru hľadieť prístrojmi, ktoré zachytávajú rôzne druhy žiarenia. Dnes máme obrovské rádioteleskopy, ďalekohľady zachytávajúce mikrovlné, infračervené či röntgenové žiarenie. Mnohé z týchto prístrojov posielame do kozmu.
Zrkadlá najväčších ďalekohľadov majú viac ako desať metrov, Spitzerov vesmírny ďalekohľad hľadá vo vesmíre planétu podobnú Zemi; pomáha mu v tom teleskop Kepler.
Na začiatku však stál toskánsky vedec z Pisy Galileo Galilei.
