SME

Profesor Šáro: Žijeme vôbec v atómovom veku?

Hľadanie nových chemických prvkov je dobrodružstvo, ale aj beh na dlhé trate. Naše znalosti o najmenších čiastočkách hmoty sú ešte stále slabé; jadrovú fúziu vieme vysvetliť, no zatiaľ nie ovládnuť, konštatuje v exkluzívnom rozhovore pre SME jadrový fyzik

Proesor Štefan Šáro (vľavo) a profesor Sigurd Hofmann.Proesor Štefan Šáro (vľavo) a profesor Sigurd Hofmann. (Zdroj: GSI, G. Otto)

Hľadanie nových chemických prvkov je dobrodružstvo, ale aj beh na dlhé trate. Naše znalosti o najmenších čiastočkách hmoty sú ešte stále slabé; jadrovú fúziu vieme vysvetliť, no zatiaľ nie ovládnuť, a s gravitáciou alebo tmavou hmotou či energiou sme na tom ešte horšie, konštatuje v exkluzívnom rozhovore pre SME jadrový fyzik profesor ŠTEFAN ŠÁRO, ktorý sa spolu s medzinárodným tímom v nemeckom Darmstadte podieľal na objave niekoľkých nových prvkov Mendelejevovej periodickej tabuľky.

Z Dubny do Darmstadtu

Pán profesor, ako sa začala vaša práca v Ústave pre výskum ťažkých iónov v Darmstadte, ktorý je najúspešnejším pracoviskom pri vytváraní nových chemických prvkov?

„Ešte predtým som v rokoch 1985 - 89 pracoval v Spojenom ústave jadrového výskumu v ruskej Dubne, tam sa začala aj naša spolupráca najprv s akademikom Flerovom a potom s profesorom Oganessianom, ktorá pokračuje dodnes. Trvalé miesto v Darmstadte ako hosťujúci vedec som dostal v roku 1990. Tam sme boli po niekoľko rokov s vedúcim tímu profesorom Sigurdom Hofmannom jediní, kto vyvíjal a vylepšoval technické zariadenie.
Z domáceho pracoviska mi výrazne pomohol pri technických riešeniach Ing. Rudolf Janík.
Neskôr pribudli aj niekoľkí nemeckí kolegovia, dvaja kolegovia z Dubny a jeden z fínskeho Jyväskylä. Vývoj technického zariadenia pokročil natoľko, že sme mohli začať s experimentmi."

Rudoaja.jpg

Štefan Šáro (v popredí) a Rudolf Janík pri kontrole elektroniky počas objavovania 112. prvku.
FOTO - ARCHÍV PROFESORA ŠÁRA

V čom tieto experimenty spočívali?

„Na tenkú fóliu sme dali vákuovo napariť terčový materiál, ktorý sa potom v urýchľovači bombarduje veľkou intenzitou urýchlených iónov - teda nabitých jadier určitého vybraného prvku. No pravdepodobnosť, že sa urýchlený ión spojí s atómovým jadrom v terčíku, bola veľmi malá. Napríklad pre nový atóm prvku 111, ktorý sme sa pokúšali vytvoriť v roku 1994, bolo treba vystreliť na terč také množstvo atómov, ktoré má číselné vyjadrenie desať na osemnástu, kým sa nám podarilo zaregistrovať prvý atóm nového prvku."

Čo predchádzalo objavu prvku 112

Našli ste prvok 111, neskôr pomenovaný podľa Wilhelma Conrada Roentgena, roentgenium. To bol veľký úspech. Čo nasledovalo?

„Chceli sme ísť ďalej. No trvalo ďalšie dva roky, kým sme vylepšili technické parametre zariadení natoľko, že sme mohli pristúpiť k ťažším jadrám. Pri nich klesá pravdepodobnosť syntézy, čiže spojenia jadier, niekoľkonásobne, preto musí byť technika niekoľkonásobne citlivejšia. V roku 1996 sme začali a vo februári sa nám podarilo vytvoriť jedno atómové jadro nového prvku 112.
Tento doteraz najťažší známy prvok vznikol bombardovaním oloveného terča, naneseného na tenkú fóliu, elektricky nabitými jadrami atómov vo forme ionizovaných atómov zinku. Patrí do skupiny superťažkých a veľmi nestabilných prvkov, ktoré sa začínajú premieňať na ľahšie jadrá rýchlo po vytvorení. V tomto prípade trvala premena iba okolo jednej milisekundy. Keďže krátkožijúce jadro je rádioaktívne, pri jeho premene na ľahšie jadro z neho unikne častica alfa. Proces postupnej premeny na stále ľahšie jadro má niekoľko krokov, ktoré treba do detailu zaznamenať. Slúžia na to špeciálne elektronické systémy a počítačové programy. Vďaka nim sme mohli jednoznačne dokázať, že jadro, ktoré vyslalo impulzy, vzniklo zlúčením zinku a olova: zinok má v jadre 30 protónov, olovo ich má 82, teda spolu akurát 112."

To bolo vo februári 1996. Ale IUPAC, Medzinárodná únia čistej a aplikovanej chémie, uznala existenciu nového prvku, ktorý rozšíri Mendelejevovu tabuľku, až v júni 2009. Prečo?

„IUPAC je neoblomná stráž správnosti periodickej tabuľky. Takže logicky jej jeden pokus nemohol stačiť, a bolo treba nezávisle ho overiť. My sme v roku 2000 urobili ďalší experiment a vyrobili sme druhý atóm 112-teho prvku. To sme už považovali za dostatočný dôkaz, že sa nemýlime, a že skutočne máme v rukách nový prvok. No stále chýbalo nezávislé potvrdenie. O dva roky náš experiment zopakoval tím v japonskom výskumnom centre RFIKEN a získal tie isté výsledky.
Neskoršie experimenty, ktoré prebehli aj v známom fyzikálnom laboratóriu v Berkeley v Kalifornii, však neboli úspešné.
Možno im chýbalo technické zázemie, možno nedokázali dať dokopy tím s potrebnou vytrvalosťou. To iba potvrdilo fakt, že sa už skutočne pohybujeme na hraniciach technických možností tzv. studenej fúzie.
Japonci s jej použitím ešte potom vytvorili 113. prvok, keď „strieľali" iónmi zinku, no nie na jadrá olova, ale na susedný ešte ťažší prvok, bizmut. No museli ožarovať terčík nepretržite vyše pol roka."

Viete si predstaviť taký experiment v Darmstadte?

„Nie, pretože to by sme museli mať prakticky trištvrte roka urýchľovač v GSI iba na jeden experiment. Japonci za celý rok urobili dva rozpadové reťazce 113. prvku, no teraz ťažko povedať, kedy a či vôbec niekedy niekto ich výskum potvrdí. Bolo by treba buď obetovať taký dlhý čas na výskum ako to urobili v RIKEN-e, alebo desaťnásobne zvýšiť intenzitu zväzku a schopnosť terča prijať takú vysokú intenzitu. Možno potom by sa dal za mesiac až dva syntetizovať nový prvok. Dá sa to urobiť, ale vyžadovalo by to veľmi vysoké náklady na vývoj potrebnej techniky, na úrovni niekoľko desiatok miliónov eur."

DCP04029.jpg

Profesor Šáro (uprostred) a profesor Sigurd Hofmann vpravo vedľa v kolektíve pri objavovaní druhého atómu 112. prvku v roku 2000.
FOTO - ARCHÍV ŠTEFANA ŠÁRA

Hranice objavovania zatiaľ nevidíme, no prekračujeme ich ťažko

Takže tu niekde sú hranice objavovania nových chemických prvkov? Ďalej sa ísť nedá?

„Dá, treba však nájsť nové metódy. Profesor Oganessian prišiel v Dubne na nápad, že treba použiť inú kombináciu terčíka a projektilu. Všetky výsledky, o ktorých sme hovorili, boli založené na bombardovaní atómového jadra olova, ktorému hovoríme dvakrát magické. Máme na mysli skutočnosť, že toto jadro je vysoko stabilné, pretože má pevne uzatvorené protónové aj neutrónové vrstvy. Oganessian navrhol namiesto tzv. studenej fúzie, keď sa do oloveného alebo bizmutového terčíka strieľalo ťažšími iónmi, postup obrátiť a používať tzv. horúcu fúziu, čiže najťažšie dostupné terčové jadrá bombardovať ľahším dvakrát magickým jadrom, vápnikom 48. To je vysoko stabilný projektil, ktorý bombarduje menej stabilné jadro, a tento postup sa ukázal napriek názoru skeptikov veľmi úspešný. Oganessianov tím, s ktorým mám možnosť spolupracovať, sa touto metódou dostal až po prvok s protónovým číslom 118. No tam opäť narazili na hranicu, kde je pravdepodobnosť zlúčenia jadier taká mizivá ako predtým. Došli totiž všetky možné kombinácie vápnika 48 s transuránmi ako je plutónium, amerícium, berkeleium či curium; ťažšie jadrá žijú už tak krátko, že sa nedarí vytvoriť terč. Nik nemá také zariadenie, aby tieto experimenty v rozumnom čase trvania zopakoval - chýba technika, čas aj peniaze. Profesor Oganessian, ktorý sa medzičasom stal akademikom ruskej Akadémie vied, má rovnako ako ja 75 rokov, no dúfajme, že sa dočká potvrdenia experimentov, lebo IUPAC, ako vieme, je nemilosrdná a bez potvrdenia na inom zariadení nové prvky neuzná."

A nové stabilné prvky v prírode už neexistujú?

„Podľa nie tak dávnych teoretických výpočtov mal žiť prvok 114 miliardy rokov, teda asi ako urán a tórium. Všetky laboratória sa vrhli na jeho hľadanie."

Ako sa hľadá nový prvok?

„Analýzou vzoriek z hlbokých podzemných vôd, ktoré sú bohaté na najrôznejšie ťažké prvky, či drvením meteoritov - chondritov, no detektory nezaznamenali ani najmenšiu stopu očakávaného dlhožijúceho prvku 114. Potom začali teoretici výpočty korigovať, takže teraz odhadujú, že najstabilnejší prvok s uzatvorenými vrstvami by mohol žiť už nie miliardy, ale možno tisícky rokov. Experimentálne sa snažíme dostať k centru stability prvku 114, no nedá sa. V Darmstadte sa teraz chystáme syntetizovať prvok 120, ale pravdepodobnosť úspechu je veľmi neistá. Museli sme upustiť od dvakrát magického projektilu, máme iné kombinácie, no pravdepodobnosť úspešnosti týchto kombinácií nepoznáme. Nezostáva než skúšať jednu za druhou.
Dnes už vieme, že v mori nestability najťažších prvkov neexistuje nijaký vytúžený stabilný vrch či ostrov so stabilnými obyvateľmi, skôr by to mohla byť iba nejaká mierne zvýšená oblasť. Takže predstava, že vyrobíme nové chemické prvky, ktoré by sa dali prakticky využiť, je neistá, lebo momentálne nik nevie, kde ležia hranice stability. V každom prípade však robíme základný výskum, ktorý rozširuje naše poznanie, a to, čo zistíme na ceste k ostrovom stability, použijeme na získanie nových znalostí o atómových jadrách."

CIMG0113.JPG

V Darmstadte sa teraz chystáme syntetizovať prvok 120, ale pravdepodobnosť úspechu je veľmi neistá.
FOTO SME - MICHAL AČ

Jadro nám stále uniká

Ešte stále nevieme o atómových jadrách dosť? Veď atómový vek nastal pred vyše polstoročím.

„V skutočnosti sú naše znalosti o vlastnostiach atómových jadier slabé. Nevieme napríklad matematicky uspokojivo naformulovať ani vlastnosti najľahších jadier, ako je hélium, pretože ich teoretický opis je nedostačujúci. Napríklad keď v experimente zistíme dobu rozpadu jedného jadra, už keď ideme o jediné jadro vedľa, zistíme radovo úplne iné hodnoty. Pritom podľa našich teoretických znalostí by také nemali byť. Keďže pri experimentoch narážame na parametre, ktoré sme ešte teoreticky dostatočne nepochopili, sme ďaleko od toho, aby sme mohli predpovedať vlastnosti jadier okrem tých základných. Treba ešte veľmi veľa teoretickej a experimentálnej práce na to, aby sme mohli vyhlásiť, že atómové jadro dosť dobre poznáme."

A čo by bolo treba urobiť, aby sme ovládli jadrovú fúziu? Už roky sa o nej hovorí ako o čistom zdroji energie, no zatiaľ stále zostáva najlepším a najdostupnejším energetickým zdrojom štiepenie jadra.

„Fyzikálne je problém jadrovej fúzie vyriešený. Dokonca ja ako mladý vedecký výskumník v Ústave jadrového výskumu v Řeži pri Prahe som začínal svoju kariéru budovaním malého fúzneho reaktora. Už vtedy sa myslelo, že ovládnutie energie hviezd, ako sa hovorilo, je na spadnutie. Odvtedy utieklo 50 rokov, a stále to vyzerá tak, že veľkoobjemové využitie, dodávanie takto vyrobenej energie do siete je vzdialené 30 až 50 rokov. Problém totiž už nie je vo fyzike, ale v technológii.
Predstavte si, že máte zariadenie nie väčšie ako táto miestnosť, v ktorom sa uvoľňuje energie stoviek až tisícok megawattov, lenže v prúde neutrónov, ktoré sú veľmi prenikavé. Neutróny odnášajú 80 percent uvoľnenej energie, čiže musíte ich zabrzdiť v nejakom obale, z ktorého potom vytvorené teplo odvediete. Keďže obrovský prúd neutrónov pretvára štruktúru látky, obrovským problémom je technologicky zvládnuť konštrukciu reaktora tak, aby vydržal aspoň niekoľko rokov. Ďalší problém je, že materiál obalu musí byť naprosto čistý, aby v ňom tok neutrónov neaktivoval rádioaktivitu. Aj to je veľký problém."

Podarí sa to vôbec niekedy?

„Podarí, len je to neuveriteľne náročné. Súbežne s Medzinárodným experimentálnym termojadrovým reaktorom (ITER) vo francúzskom Cadarache sa stavia v Japonsku veľké výskumné centrum, kde pomocou extrémne veľkých tokov neutrónov budú skúšať, aké materiály by boli vhodné. Reaktor v Cadarache sa buduje bez znalosti toho, ako to v Japonsku dopadne. No keby sa čakalo, zas by to znamenalo dlhý odklad."

Mám 75, no stále študujem

Čo vás na jadrovej fyzike priťahuje?

„Nemám rád ubíjajúcu stereotypnú robotu. Vo vede musíte neustále vymýšľať, hľadať, byť stále v strehu a učiť sa. Takže ja v 75-rokoch stále študujem nové veci, lebo vývoj ide tak rýchlo dopredu, že bez toho experimentálnu jadrovú fyziku robiť nemôžete.
Prináša to vnútorné uspokojenie a duševnú voľnosť, pri ktorej ešte aj zbohatnete. Samozrejme myslím vnútorne, nie materiálne. No ale keď máte kde bývať a máte dostatočne vysoký plat na to, aby ste nemuseli hladovať, môžete rozmýšľať o tom, aké nové poznatky priniesť a obohatiť seba a súčasne spoločnosť.
Niekedy si človek musí položiť otázku, na čo je základný výskum dobrý, či z neho naozaj niečo bude. Na druhej strane je zjavné, že veľmi veľa užitočných vecí vzniklo ako vedľajší produkt základného výskumu. Praktické využitie niekedy trvá desaťročia, čo je práve prípad jadrovej fúzie, no niekedy je veľmi rýchle, čo je prípad vzniku jadrovej energetiky po druhej svetovej vojne."

Ste prívržencom rozvoja jadrovej energetiky aj dnes, keď sa okrem kritizovaných fosílnych palív, ktoré produkujú oxid uhličitý, objavuje množstvo alternatívnych zdrojov?

„Ak si odmyslím fanatických zelených, už aj ich triezvo uvažujúci kolegovia začínajú pripúšťať, že v súčasnej etape vývoja celosvetovej spoločnosti jadrová energetika nemá konkurencieschopnú alternatívu; je totiž základným zdrojom energie, ktorý minimálne zaťažuje prostredie. Mnohé odborné expertízy dokazujú, že tzv. obnoviteľné zdroje energie, ako veterné a slnečné elektrárne, nie sú schopné stať sa v blízkej budúcnosti nosným pilierom energetiky. Spaľovanie fosílnych palív zas vytvára skleníkový efekt a naviac aj inak zaťažuje životné prostredie.
Prevádzková spoľahlivosť jadrových elektrární je veľmi vysoká a stále sa zvyšuje. Problém likvidácie rádioaktívneho odpadu nie je kritický, ak dokážeme zabezpečiť jeho dokonalú ochranu pred zneužitím teroristami, špekulantmi a militantmi. Tu ešte vidím určité nedocenenie problému, ktorý vznikol napríklad pri rozpade Sovietskeho zväzu."

Feynman bol fajn, ale Einstein je Einstein

Všimol som si, že pred pracovňou máte snímku amerického fyzika Richarda Feynmana. Kto je vaším obľúbeným vedcom, ktorý vám najviac dal?

„Keďže teraz mám viac voľného času, venujem sa viac astrofyzike a fyzikálnej kozmológii. Takže sa dostávam aj hlbšie k Einsteinovej teórii relativity. Einstein sa dostal k poznatkom, ktoré sám vydedukoval, iba vďaka svojmu nezávislému mysleniu, nemal k dispozícii nijaký experiment, a načisto prevrátil naše predstavy o svete. Odvtedy sa udiali mnohé významné objavy, no pokiaľ ide o tvorivosť a originalitu myslenia, tam je Einstein skutočne bez konkurencie."

CIMG0114.JPG

Einstein spojil priestor a čas, hmotu a energiu, no nik nevedel spojiť do jednej teórie relativitu a kvantovú fyziku.
FOTO SME - MICHAL AČ

Mnohí hovoria o tom, že Einstein zaostal, lebo nepochopil kvantovú mechaniku.

„Áno, kvantovej teórii neveril, a mal na to svoje dôvody. Einstein spojil priestor a čas, hmotu a energiu, no nik nevedel spojiť do jednej teórie relativitu a kvantovú fyziku. V prírode existujú štyri základné sily; tri sú zmapované a poznáme všelijaké často exotické častice, ktoré ich prenášajú. No s pochopením gravitácie sme sa nepohli ani o milimeter. Predpokladáme, že možno existuje nejaký gravitón, no ešte sme ho neobjavili, a neobjavili sme ani gravitačné vlny, ktoré vyplývajú z Einsteinovej teórie. O niekoľko rokov vyletia do vesmíru tri satelity v trojuholníku so stranou päť miliónov kilometrov, aby sa pokúsili vlny zachytiť, ak majú takúto obrovskú vlnovú dĺžku. A ak nie? Nevieme. Je to skutočne nesmierny paradox: gravitáciu máme všade, ovplyvňuje všetko, čo robíme, no jej postate vôbec nerozumieme. Dá sa povedať, že toto je najväčšia fyzikálna záhada."

Paralelné vesmíry a vyššia moc? Prečo nie?

Väčšia ako trebárs možnosť existencie paralelných vesmírov?

„My veríme, že pred 13,7 miliardami rokov sa udial Big Bang, veľký tresk, ako ho ironicky nazval Fred Hoyle. Do vzdialenosti 13,7 miliárd svetelných rokov máme v princípe možnosť sledovať vesmír, no čo je ďalej, nevieme. Vieme o čiernych dierach, ktoré vznikajú po zrútení určitého typu hviezd a z ktorých neunikne ani fotón, no netušíme, v akej forme je hmota vnútri čiernej diery. Pritom sú to hmotnosti miliárd našich sĺnk.
Ďalšia záhada je tmavá hmota. My vo vesmíre vidíme asi 4 percentá hmoty, no vyše 20 percent tej, ktorá má evidentne gravitačný vplyv, nevidíme. A okrem toho máme ešte ďalšiu záhadu, a tou je tmavá energia. Vesmír sa rozpína, expanzia sa urýchľuje, a my nevieme, prečo. Hmota, ktorú vidíme, nedáva na to odpoveď. To sú veci nad naše súčasné technické možnosti a chápanie. Zrejme aj v budúcnosti zostanú problémy, ktoré asi nikdy nepochopíme.
Nuž, do tohto sa zmestí všetko, aj úvahy o paralelných vesmíroch či jedenástich rozmeroch. Podľa môjho názoru sa tam nezmestí vyššia bytosť v jednoduchom ľudovom ponímaní neba. Faktom však je, že vesmír je taký rozmanitý a my o ňom tak málo vieme, že každý môže rozvíjať svoje teórie a predstavy aj o nejakej vyššej moci.
Ale aj keď opustíme veľké priestory a pozrieme sa na najmenšie čiastočky hmoty, zostáva tam záhad dosť. Okrem atómového jadra, o ktorom sme už hovorili, je to napríklad jedna z najznámejších častíc hmoty - elektrón. Nepoznáme jeho rozmer, ani to, či má nejakú vnútornú štruktúru. Vieme iba toľko, že jeho polomer je viac ako 1000-krát menší ako polomer protónu."

V Nemecku sa bude oslavovať. A u nás?

Vráťme sa ešte na záver na Zem. Ako oslávite oficiálny zrod nového prvku?

„Objav nového chemického prvku je veľmi významná vec bez ohľadu na to, ako dlho žije. Predpokladám, že na jeseň dostaneme od IUPAC schválenie názvu nového prvku 112, ktorý navrhneme, ale ktorý ešte neprezradím. Potom bude v Darmstadte veľká slávnosť, kde budú okrem členov riešiteľského kolektívu aj mnohí významní vedci a aj politici. Nedá mi nepovedať, že Nemci, ale nielen oni, sa naučili, že vedu treba propagovať, že treba o jej výsledkoch informovať verejnosť aj politikov; u nás to prakticky nevidíme. Vo všeobecnosti u nás veda nemá takú podporu, akú by si zaslúžila."

Prečo je to tak?

„Máme strašne úzku elitu - vedeckú aj spoločenskú - a ešte je prefiltrovaná karieristami, ktorým ide iba o vlastný prospech. Bude ešte dlho trvať, kým sa to zmení, možno nie iba jednu, ale až dve generácie. Ani na Západe, kde mali viac času, neodhalili hodnoty vedy hneď, ale až po dlhom vývoji. Len neviem, či my teraz máme toľko času.
Čo ma však naopak teší, to sú moji mnohí mladí kolegovia, ktorí dokonale ovládajú programovanie. Musia spoľahlivo spracovať stovky gigabajtov informácií, musia mať dobrý fyzikálny základ a robiť bezchybné programy. Bez nich by sme vlastne ani nemali čo interpretovať a trúfam si povedať, že bez týchto nadaných mladých ľudí by sa fyzika a veda vôbec nemohli ďalej rozvíjať. Aj v CERN-e máme niekoľko našich mladíkov, ktorí okrem fyziky dokonale ovládajú programovanie. Pri experimente vždy musí byť prítomný aspoň jeden takýto expert, aby zabránil akejkoľvek chybe, alebo keď už sa stane, aby ju vedel rýchlo vyriešiť. Ja by som na toto už nemal."

portret.jpgProfesor RNDr. Štefan ŠÁRO, DrSc. (* 10. 12. 1933)

je experimentálnym jadrovým fyzikom. Vedie oddelenie jadrovej fyziky na Katedre fyziky a biofyziky Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti je najvýznamnejším slovenským experimentálnym jadrovým fyzikom a zúčastňuje sa na experimentoch vo svetových laboratóriách, zameraných na výskum vlastností najťažších atómových jadier. K jeho úspechom patrí spoluúčasť na objavení troch nových chemických prvkov a doteraz najťažšieho atómového jadra, ktorého existencia bola nezávisle potvrdená v inom laboratóriu. Tieto objavy vyvolali ohlas na celom svete.

Stál pri zrode slovenskej jadrovej fyziky, patrí medzi zakladateľov Katedry jadrovej fyziky FMFI UK a bol zodpovedným riešiteľom mnohých úspešných domácich aj medzinárodných výskumných úloh. V 90. rokoch uplynulého storočia sa zúčastnil na experimentoch v Ústave pre výskum ťažkých iónov (GSI) v nemeckom Darmstadte, kde sa ako platný člen medzinárodného vedeckého tímu spolupodieľal na vytvorení troch nových chemických prvkov s protónovými číslami 110., 111. a 112.

V roku 1998 pracoval na experimente v Laboratóriu jadrových reakcií Spojeného jadrového ústavu v Dubne (Rusko), v ktorom overili možnosť vytvorenia doteraz najťažšieho atómového jadrá 112. prvku a prispeli aj k syntéze nového 114. prvku. Okrem Š. Šáru na tomto experimente pracovali aj dvaja jeho doktorandi.
Vedecká, technická a časová náročnosť uvedených experimentov je na hraniciach súčasných technických možností. Popri vedeckej činnosti sa profesor Šáro v plnom rozsahu venuje výchove študentov a doktorandov v jadrovej fyzike. Je členom viacerých vedeckých rád a spoločností.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu