SME

U-505: prípad ukoristenej ponorky

Ponorky majú okolo seba opar tajomstva, dobrodružstva a rizika. Možno pre svoje vlastnosti, ktoré z nich robia neviditeľnú a zákernú zbraň. Štvrtého júna 1944 (pred 65 rokmi) sa spojencom prvýkrát v histórii podarilo zajať nepriateľskú ponorku a doviezť j

u takmer nepoškodenú do amerického prístavu. Šifrovacie knihy a prístroje, ktoré našli na jej palube, významne prispeli k porážke nemeckého ponorkového loďstva.
pripad_ponorky_06.jpg
Nemecká ponorka U-505 mala smolu. Počas svojho strojového života za druhej svetovej vojny absolvovala dvanásť bojových plavieb a potopila len osem nepriateľských lodí s celkovou tonážou 44 962 BRT. Poslednou bol trojsťažňový kolumbijský škuner Roamar plaviaci sa z Kartageny.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Plachetnica odmietla na varovný výstrel zastaviť, takže ju „hrdinskí" nemeckí ponorkári rozstrieľali na triesky pomocou 105-milimetrového palubného dela. Takmer vzápätí po tomto čine ochorel veliteľ lode kapitán-poručík Loewe na akútny zápal slepého čreva, takže ponorka sa musela urýchlene vrátiť do domovského prístavu, ktorým bol v tom čase Lorient v okupovanom Francúzsku. „Mali sa radšej na ten škuner vykašľať," skonštatovali dôstojníci v Dönitzovom štábe.

SkryťVypnúť reklamu

Na ďalšej bojovej plavbe 10. novembra 1942 ponorku vystriehlo britské hliadkové lietadlo a vážne ju poškodilo svojou bombou. Druhý strážny dôstojník pri útoku utrpel ťažké zranenia, takže U-505 sa opäť musela predčasne vrátiť do prístavu. Opravy trvali pol roka a keď ponorka konečne vyplávala na ďalšiu misiu, musela sa v dôsledku rozmanitých technických porúch viackrát vrátiť.

Pri jednom z predčasných návratov vítal ponorku potupný nápis namaľovaný nad vjazdom do jej doku: „Operačný priestor U-505". Na zlej karme plavidla sa nič nezmenilo ani po tom, čo sa velenia ujal nový muž, kapitán-poručík Peter Zschech. V časoch, keď sa pomer síl v Atlantiku začal definitívne obracať v prospech spojencov a čoraz viac nemeckých ponoriek sa zo svojich bojových plavieb jednoducho nevracalo, o ňom v Loriente koloval vtip: „Je len jeden veliteľ ponorky, ktorý sa zaručene vždy vráti: Zschech."

SkryťVypnúť reklamu

Dvadsiateho štvrtého októbra 1943 sa U-505 nachádzala v Biskajskom zálive, na ceste do Atlantiku, keď sa musela ponoriť, pretože posádka zbadala britské hliadkové lietadlo. Čoskoro sa ponorka stala terčom útoku hlbinnými bombami, ktoré ju opäť ťažko poškodili. Kapitán-poručík Zschech už nechcel zažiť ďalšiu potupu z predčasného návratu a zastrelil sa. Velenia sa ujal prvý strážny dôstojník, ktorý poškodenú ponorku opäť doviedol do prístavu.

U-Booty v akcii

pripad_ponorky_02.jpgNemecko vstupovalo do druhej svetovej vojny s päťdesiatimi ponorkami, no z nich len polovica bola schopná bojového nasadenia. Situácia sa však veľmi rýchlo zmenila a Nemecko začalo horúčkovito stavať nové ponorky, takže v ich počte napokon prekonalo všetky ostatné krajiny (do konca vojny vzniklo asi tisícsto plavidiel rôznych typov).

SkryťVypnúť reklamu

Aj z technického hľadiska boli nemecké ponorky neporovnateľné s ponorkami akejkoľvek inej námornej mocnosti a ešte dlho po vojne slúžili ako inšpiračný zdroj konštruktérom ponoriek novej generácie.
Prečo nacisti tak bažili po ponorkách? Urobili z nich primárnu zložku svojej námornej sily, takže úplne zanedbali iné významné zložky (napríklad námorné letectvo vrátane jedinej, nikdy nedostavanej lietadlovej lode Graf Zeppelin), čo sa im neskôr fatálne vypomstilo - ale prečo to všetko?

Účelom nemeckých ponoriek bolo prerušiť či aspoň ohrozovať námorné dopravné spoje do Európy, od ktorých bola existenčne závislá najmä Veľká Británia. V prípade úspechu takejto blokády by USA vôbec neboli mohli zasiahnuť do vojny v Európe.

V bitke o Atlantik spočiatku nacisti dosahovali obrovské úspechy - najmä vďaka nepripravenosti britskej protiponorkovej obrany, ako aj vďaka kvalite svojich ponorkových kapitánov prvej generácie, ako boli Prien, Kretschmer, Schepke či Lüth. Boli to časy, keď 25 nemeckých veliteľov ponoriek dokázalo potopiť lode s tonážou 100 000 a viac BRT (brutto registrovaných ton).

SkryťVypnúť reklamu

Kruté hodypripad_ponorky_03.jpg

Aj po tom, čo spojenci z bezpečnostných dôvodov zaviedli prepravu materiálu cez Atlantik v konvojoch, bolo potápanie spojeneckých lodí pre nemeckých ponorkárov rutinnou zábavkou a pri každom útoku na konvoj stratili spojenci v priemere sedem lodí.

Bolo to zapríčinené najmä nemeckou taktikou tzv. vlčích svoriek. Zaviedol ju v roku 1940 veliteľ ponorkového loďstva admirál Dönitz a išlo o nočné skupinové útoky ponoriek (desať až dvadsaťpäť ponoriek) na hladine. Tvorcovia taktiky vychádzali z úvahy, že ponorka na hladine je nezachytiteľná sonarom a opticky takmer nepozorovateľná. Taktika fungovala až do roku 1943 dokonale.

Po lokalizácii konvoja sa ponorka, ktorá ho objavila, držala nenápadne v závese a podávala ponorkovému veliteľstvu informácie o pohybe. Veliteľstvo priebežne oznamovalo ostatným ponorkám pohyb konvoja a navádzalo ich čo najbližšie. Útoky sa podnikali v noci, väčšinou z hladiny a z tmavšej časti horizontu.

SkryťVypnúť reklamu

Ponorky vystreľovali celé vejáre torpéd a potom už len čakali, koľko zásahov bolo úspešných a koľko lodí, napchatých tankami, nákladnými autami, zbraňami, muníciou, životne dôležitými surovinami či leteckým benzínom šlo ku dnu. Táto taktika - aj vďaka slabému zabezpečeniu konvojov protiponorkovými loďami mala zničujúci efekt a Briti veľmi rýchlo pocítili nedostatok dôležitých surovín a materiálu, životne dôležitých v boji proti Nemecku a jeho spojencom.

Ultra kontra Beobachtungsdienst

pripad_ponorky_05.jpgVýznamnú úlohu na oboch stranách zohrali odpočúvacie a dešifrovacie služby. Vo Veľkej Británii to bola Vládna služba pre šifry nazývaná tiež Ultra, ktorá sledovala a dešifrovala rozkazy pre U-Booty, a na druhej strane Beobachtungsdienst (alebo xB-Dienst), ktorá rozlúštila britský kód Naval Cypher No. 3 a umožnila tak sledovať pohyby konvojov v Atlantiku.

SkryťVypnúť reklamu

Beobachtungsdienst čiastočne rozlúštila i kód Naval Cypher No. 2 používaný pre vojnové lode. To malo za následok z jednej strany presúvanie trás konvojov, aby obišli vlčie svorky a z druhej presúvanie ponoriek do zmenených trás. Obrovskú úlohu na oboch stranách zohrala kontrarozviedka a rozviedka.

Na strane spojencov to bol najmä francúzsky odboj poskytujúci informácie o termíne vyplávania ponoriek z La Rochelle, La Palice, Lorientu a iných francúzskych atlantických prístavov, ktoré slúžili nemeckému ponorkovému loďstvu. Podobne zasa Nemci cez svojich špiónov získavali informácie o vyplávaní konvojov z východného pobrežia USA.

Z lovca korisť

Zlaté obdobie ponoriek trvalo len do roku 1943, keď sa karta obrátila a z lovcov sa stala korisť. V máji 1943 Nemecko stratilo v priebehu mesiaca neuveriteľné množstvo 60 (!) ponoriek, čím utrpelo v bitke o Atlantik obrovskú porážku. Najväčšiu vinu na tom mali Hitlerove amatérske rozhodnutia, pri ktorých si museli velitelia nemeckého loďstva trhať vlasy.

SkryťVypnúť reklamu

Po porážke Francúzska považoval Hitler vojnu za vyhranú a na jar 1940 nariadil z ekonomických dôvodov zastaviť väčšinu vývojových zbrojných programov ako ponorky, prúdové lietadlá, radar a podobne na poldruha roka. Navyše pre svoju utkvelú predstavu, že Spojenci otvoria druhý front v Nórsku, držal Hitler permanentne dvadsaťjeden ponoriek severne od Shetlandských ostrovov, jednej z najopustenejších oblastí na svete, a ďalších dvadsať ponoriek nariadil poslať do Stredozemného mora, v ktorého plytkých vodách boli takmer bezbranné.

Ďalším zlomom v boji proti nemeckým ponorkám bol rozvoj radarov na spojeneckých lodiach i v lietadlách. Spojenci postupne rozširovali letecké hliadkovanie, až v roku 1943 pokryli celý Atlantik. Začiatkom roku 1943 spojenci vytvorili eskortné stíhacie skupiny (task forces), zamerané na ničenie odhalených ponoriek.

SkryťVypnúť reklamu

Tieto skupiny, zložené zo štyroch-piatich torpédoborcov a sprievodnej lietadlovej lode, ponorku odhalili pomocou aktívneho lokátora ASDIC, zvyčajne ju zatlačili pod hladinu a buď ju rozbombardovali hlbinnými bombami, alebo po vybití palubných batérií prinútili vynoriť. Akýkoľvek zásah do trupu bol pre ponorku smrteľný. V druhej polovici vojny sa teda iniciatíva jednoznačne presunula na stranu spojencov a útoky na spojenecké konvoje sa stali samovražedným podnikom.

Dolapenie U-505

Jedna z týchto stíhacích skupín niesla kódový názov Guadalcanal. Velil jej kapitán Daniel V. Gallery a skladala sa z lietadlovej lode Guadalcanal a piatich torpédoborcov. Skupina dva týždne bezúspešne prečesávala oblasť pri pobreží Sierra Leone, kde sa mali podľa hlásení vyskytovať ponorky. Zásoby pohonných látok sa povážlivo stenčovali, takže v nedeľu 4. júna 1944 sa task force definitívne otočila a zamierila k prístavu Casablanca.

SkryťVypnúť reklamu

Paradoxne, desať minút po tom, čo kapitán Gallery zavelil k odchodu, obsluha elektronických systémov na torpédoborci Chatelain ohlásila sonarový kontakt s neznámym objektom vo vzdialenosti 700 metrov. Z lietadlovej lode Guadalcanal okamžite vzlietli dve stíhacie lietadlá typu Wildcat, ktoré vzápätí identifikovali cieľ ako ponorku. Žiaľ, torpédoborec Chatelain spomalil príliš prudko, takže nemohol z voleja vykonať bleskový útok hlbinnými bombami - rýchlosť lode nebola dostatočná na to, aby ju neohrozil výbuch vlastných bômb.

Preto torpédoborec urobil široký oblúk, počas ktorého pozvoľna naberal rýchlosť a vracal sa okruhom nad poslednú zaznamenanú pozíciu nepriateľského plavidla, aby uskutočnil bombový útok. Medzitým jeden z Wildcatov spozoroval aktuálnu pozíciu ponoreného plavidla a označil jeho polohu dávkou z palubných zbraní. Chatelain za plnej rýchlosti upravil kurz a ponorku zasypal kobercom hlbinných bômb. Keď opadli gejzíry vody po bombách, pilot jedného z lietadiel hlásil rozširujúcu sa naftovú škvrnu na hladine. „Zásah!" hlásil kapitánovi Chatelainu. „Ponorka stúpa hore!"

SkryťVypnúť reklamu

Niekoľko chvíľ po útoku sa vynorila U-505, so zničeným kormidlom a elektrickým systémom, naberajúca vodu a neschopná boja. To však Američania netušili, takže zasypali ponorku dažďom striel. Veliteľ ponorky však nemal iný plán, len dostať svoju posádku čo najskôr z nefunkčnej lode.

Nemeckí námorníci opustili svoju ponorku rýchlo, dokonca v takom zhone, že zanedbali štandardné bezpečnostné opatrenia (zničiť dokumenty a šifrovací prístroj a otvoriť špeciálne ventily, aby ponorka nepadla do rúk nepriateľa). Dokonca ani nezastavili dieselové motory. Vďaka zablokovanému kormidlu U-505 aj naďalej plávala do kruhu rýchlosťou sedem uzlov.

Veliteľ torpédoborca Chatelain videl, že ponorka robí obrat a mieri na jeho loď, čo vyhodnotil ako pokus o protiútok, takže dal vypustiť torpédo. To našťastie minulo cieľ a Američania rýchlo pochopili, že ponorku nikto neriadi. Dve minúty na to veliteľ skupiny vydal príkaz obsadiť nepriateľské plavidlo.

SkryťVypnúť reklamu

Záchrana

Tejto úlohy sa ujali námorníci z torpédoborca Pillsbury, medzitým čo torpédoborce Chatelain a Jenkis zachraňovali nemeckých stroskotancov. Osemčlennému výsadku velil námorný poručík Albert David. Aj napriek nebezpečenstvu, že U-505 sa potopí, vybuchne alebo že tam na nich bude čakať nejaká iná pasca, chlapi z Pillsbury sa vyšplhali na veliteľskú vežu a zliezli do útrob nemeckého plavidla.

Nepotrebovali veľa času na to, aby zistili, že na palube ponorky nie je ani nohy - s výnimkou jedného nemeckého padlého, ktorý sa stal obeťou streľby. Muži zbalili lodný denník, všetky mapy, nákresy, rozkazy a kódové knihy, odpojili autodeštrukčné zariadenie, zavreli ventily a utesnili trhliny. Bolo načase, pretože v ponorke už bolo plno vody a jej trup ležal na hladine šikmo, s provou ponorenou hlbšie ako korma.

SkryťVypnúť reklamu

Po obnovení palubných systémov výsadok vyčerpal vodu z U-505 a lietadlová loď ju vzala do vleku. Po troch dňoch ťahania sa ukoristenej ponorky ujal remorkér Abnaki, ktorý ju odtiahol do prístavu Port Royal na Bermudských ostrovoch. Celá cesta bola dlhá 1700 námorných míľ (2740 km). Pre nemecké ponorkové veliteľstvo bola ponorka stratená v boji, teda potopená. Fakt, že prakticky nepoškodená loď padla do rúk Spojencom sa podarilo utajiť po celú vojnu.

Korisť

Najdôležitejšou korisťou z U-505 boli nepochybne šifrovacie knihy. S ich pomocou mohli spojeneckí analyticky rozlúsknuť špeciálny kód Kriegsmarine, čo umožnilo Spojencom presne lokalizovať operačné priestory ponoriek. Okrem možnosti naviesť tam útočné protiponorkové skupiny, umožnili tieto vedomosti plánovať trasy konvojov tak, aby tieto oblasti obchádzali, čo prudko znížilo úspešnosť nemeckých ponoriek.

SkryťVypnúť reklamu

Nie každý však blahorečil kapitánovi Gallerymu za jeho husársky kúsok. Veliteľ amerického námorníctva admirál Ernest J. King sa napríklad domnieval, že ukoristenie a odtiahnutie U-505, namiesto aby ju po získaní tajných dokumentov na mieste potopili, bol zbytočnou frajerinkou, ktorá sa skôr či neskôr prevalí, keďže nacisti mali určite svojich špiónov aj v Port Royal.

V prvom záchvate zúrivosti chcel dať kapitána Galleryho dokonca postaviť pred námorný súd, no neskôr ho navrhol na vyznamenanie (Distinguished Service Medal), ktoré aj dostal. Aby sa uchovalo tajomstvo, skončili všetci zajatci z U-505 v izolovanom a odľahlom zajateckom tábore Camp Ruston v štáte Kentucky, bez možnosti kontaktu s najbližšími pomocou Medzinárodného Červeného kríža.

SkryťVypnúť reklamu

To všetko preto, aby sa neprevalilo, že ich ponorka a najmä šifrovacie knihy sú v rukách USA. Nemecké námorníctvo ich vyhlásilo za mŕtvych a v tom duchu informovalo aj rodiny námorníkov. V skutočnosti trávili muži z U-505 v zajatí relatívne príjemné časy. Zajatecký tábor strážili príslušníci bejzbalového tímu amerického námorníctva, ktorí vychovali z nemeckých námorníkov veľmi slušných bejzbalistov, aby mali tréningových partnerov.

Posledný z mužov z U-505 sa vrátil do vlasti až v roku 1947. Samotná ponorka U-505 nebola pre amerických vedcov žiadnym ternom. Išlo o typ IX-C, ktorý bol v čase svojho zadržania technicky prekonaný. Technikov by viac zaujímali ponorky nových typov XXI a XXIII.

Po krátkom preskúmaní trupu sa preto rozhodlo o použití plavidla ako cvičného terča pri námornom delostreleckom výcviku. O zachovalé plavidlo však prejavilo záujem chicagské vedecko-priemyselné múzeum (MSI) a velenie amerického námorníctva mu vyšlo v ústrety. Dnes sa starostlivo zrenovovaná ponorka nachádza v MSI ako súčasť stálej expozície venovanej bitke o Atlantik a jej obetiam na stranách Spojencov aj Kriegsmarine.

SkryťVypnúť reklamu

Bilancia

Daň za prvotné úspechy nemeckých ponoriek boli veľmi vysoké. Z celkového počtu 40 000 príslušníkov ponorkového loďstva sa bojových akcií zúčastnilo 32 000 námorníkov. Z nich sa nevrátilo asi 29 000. Z nich zahynulo 25 000 a približne 4000 bolo ranených alebo padlo do zajatia.

Na konci vojny sa pre Nemcov stalo neriešiteľným problémom obsadenie nových ponoriek posádkami. Kríza nastala najmä po 1. februári 1945, keď sovietska ponorka S-13 pod velením kapitána Marineska torpédovala pri Gdaňsku prepravnú loď Wilhelm Gustloff. Na lodi sa okrem iného nachádzalo 2 500 príslušníkov 2. ponorkovej flotily (2. Unterseeboot-Lehrdivizon), ktorí sa mali stať členmi posádok nových ponoriek. Takmer všetci pri katastrofe zahynuli.

Nemecké ponorky počas vojny potopili celkovo 14 miliónov ton obchodnej tonáže a 190 vojnových lodí, z toho 6 lietadlových. Nemecko stratilo 800 ponoriek, teda 90 % zo všetkých nasadených. Ku dňu kapitulácie malo Nemecko k dispozícii 300 ponoriek, čiastočne rozostavaných alebo už prevzatých námorníctvom. Posledná nemecká ponorka sa vzdala 17. augusta 1945 v argentínskom Mar del Plata. Bola to U-977 nadporučíka Schäffera.

Celá posádka sa skladala z námorníkov ktorý prišli o celé rodiny. Paradoxne, išlo o ponorku zastaraného typu VII-C, teda s relatívne krátkym dosahom (tento typ bol určený na hliadkovanie v Severnom Atlantiku), ktorý v týchto vodách nemal čo robiť. Hovorilo sa o veľmi objemnom náklade, ktorý ponorka naložila v dánskom Fredrikshavne. Nikdy sa uspokojivo nevysvetlilo, čo U-977 vlastne do Argentíny doviezla.

Autor: Peter Pišťanek

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 696
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 553
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 065
  4. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 876
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 612
  6. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 9 935
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 099
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 116
SkryťZatvoriť reklamu