ešte v časoch, keď boli mladí a mali množstvo nápadov.
Výsledkom je, že dnešní mladší vedci nie sú odmeňovaní za talent a originalitu, ale za námezdnú prácu v rámci prevládajúceho, mainstreamového prúdu (pravda, ak nie sú finančne nezávislí, ako bol kedysi trebárs Tycho Brahe, lenže to bol dánsky šľachtic a žil v 16. storočí).
Mainstreamovým prúdom teoretickej fyziky je dnes strunová teória, bájna „teória všetkého" (rozumej všetkých fyzikálnych zákonov spojených do jednej fyzikálnej teórie), o ktorej sníval Einstein. Kedysi ju rozvíjali iba dvaja ľudia (Green a Schwarz), a potýkali sa s rovnakými problémami, s akými sa dnes potýkajú jej kritici či priamo odporcovia.
Nie, že by bola strunová teória zlá. Naopak, je fascinujúca, krásna a nádejná, a prevrátila by celý fyzikálny svet, ak by bola správna. Je s ňou však iba jeden drobný problém: za uplynulých 25 rokov sa nikomu nepodarilo dokázať, že ide o skutočnú vedeckú teóriu (nerobí nijaké predpovede, ktoré možno vyvrátiť, a je založená na predpokladoch, o ktorých „strunári" síce nepochybujú, no ani tie nemožno dokázať). Preto nie je vylúčené, že bájne struny svoju zjednocujúcu einsteinovskú melódiu nikdy nezahrajú.
No pretože strunová teória prevládla, vládne aj v systéme udeľovania grantov a dotácií. Ak ju nerobíte, máte smolu, ste na vedľajšej koľaji. A tam nechodia ani vlaky, ani peniaze, ani ďakovné listy, a aj krásne ženy iba vtedy, keď zblúdia. Je dobré sa takému osudu vyhnúť. Takže „ak dnes nie ste mladým nádejným strunovým teoretikom, mali by ste sa ním stať," radil pred pár rokmi v New York Times nositeľ Nobelovej ceny David Gross, riaditeľ prestížneho vedeckého ústavu.
Toto, samozrejme, nie je z našej hlavy. Píše tak Lee Smolin v knihe, ktorá sa príznačne volá Fyzika v potížích. Vzestup teorie strun, úpadek vědecké metody a co bude dál (Dokořán, Argo, Praha 2009, preložili Jiří Podolský a Jiří Langer).
Lee Smolin, meno ktorého poznajú tí, čo radi čítajú populárne a vtipne napísané knihy o fyzike, je absolventom Harvardu. No napriek tomu mal smolu a na vlastnej koži poznal, aké ťažké je robiť originálny výskum. Po absolvovaní prestížnej školy zistil, že ak sa chce venovať kariére teoretického fyzika, musí opustiť svoje vlastné myšlienky a začať robiť to, čo ostatní. Iba potom ho bude možné porovnať s ostatnými (S je lepší ako B, no nie tak dobrý ako C alebo D...), náležite ohodnotiť jeho šance robiť to, čo treba, a napísať toľko doporučujúcich listov (asi pätnásť), aby ho v nejakej inštitúcii zobrali až tak vážne, že ho prijmú do pracovného pomeru.
„Už si nespomínam, čo som si vtedy myslel ani prečo som sa z toho nezbláznil," píše autor. O nejaký čas, ktorý bol vyplnený Smolinovými pochybnosťami a nevábnymi víziami ohľadom neistej budúcnosti, však zhodou okolností otvárali nový ústav pre teoretickú fyziku. Tam mali o mladého teoretika záujem a zobrali ho aj s jeho bremenom kvantovej gravitácie, ktorá ho vtedy zaujímala (hľa, Smolin je vlastne strunový odrodilec, niečo ako klimatický skeptik Lomborg, bývalý člen Greenapeace).
Smolin teda získal uplatnenie nie vďaka, ale napriek prevažujúcemu mechanizmu, akým sa robí teoretická fyzika a zrejme aj celá akademická veda. V knihe tento mechanizmus prirovnáva k riadeniu auta so zatiahnutou ručnou brzdou.
Záver? „Aby sa veda vyvíjala, potrebuje zdravú rovnováhu medzi revoltou a rešpektom. Preto v nej vždy budú kraľovať spory medzi radikálmi a konzervatívcami. V dnešnom akademickom svete však nijakú rovnováhu nenájdeme. Viac než kedykoľvek v minulosti sú karty rozdané v neprospech revolucionárov. Nezávislé osobnosti na výskumných univerzitách jednoducho vôbec netolerujú. Nemôžeme sa potom čudovať, že aj keď si veda zjavne žiada ďalšiu revolúciu, nie je tu nik, kto by ju urobil."
Kniha však stojí za prečítanie nielen pre Smolinovu zdrvujúcu kritiku systému, v ktorom sám úspešne funguje a ktorý ho ako vedca veľmi obmedzuje, no ktorého zmena sa zdá byť v nedohľadne. Fyzika v potížích je predovšetkým poctivou a fundovanou snahou dobrať sa poctivej a fundovanej odpovede na otázku, na akých fyzikálnych základoch náš svet stojí, a koľko toho o nich dnes vlastne vieme.
Pre mnohých to bude skôr deprimujúce čítanie (veď v skutočnosti vieme veľmi málo, a podľa Smolina sa vývoj v poslednom štvrťstoročí ako keby zastavil). Sám Smolin však tvrdí, že je náturou optimista - veď možno preto sa aj kedysi nezbláznil, čo by sa slabším náturám v jeho situácii naozaj mohlo stať. Lenže ak je skutočne optimista a teda vidí veci skôr z tej lepšej stránky, potom je situácia ešte horšia, ako ju vykresľuje. Utešiť nás môže iba nejasné tušenie, že aj v teoretickej fyzike, aj v akademickom systéme, aj v Smolinovej knihe, ale aj v ľudskej povahe je (našťastie?) veľa vecí dostatočne relatívnych na to, aby sme sa s nimi vedeli vyrovnať, keď už ich nemôžeme zmeniť.