Historicky démonizované malé lietajúce cicavce pozná každý. Netopiere , pri spánku čudne zavesené dolu hlavou, tvoria zvyčajnú kulisu strašidelných scenérií. Prekvapivo málo sa ale vedelo, ako túto pozíciu zaujímajú, akým manévrom sa končí ich let.
Teraz to konečne videosekvenciami zdokumentoval vedecký tím na čele s Danielom Riskinom z Brownovej univerzity v Providence (štát Rhode Island, USA).
(Ide o u nás menej známu členku prestížnej Ivy League čiže Brečtanovej ligy, osemčlenného združenia univerzít s veľkou tradíciou a v celosvetovom meradle stále špičkovou kvalitou na severovýchode USA, kam patria aj Harvardova, Yaleova a Princetonská.)
Členovia tímu použili špeciálne kamery pre zachytenie pohybu, s rýchlym snímaním a vysokým rozlíšením. Výsledky uverejnili v časopise Journal of Experimental Biology.
Tri druhy, dvojaké pristávanie
V tomto počiatočnom prieskume sa zamerali na tri druhy netopierov. Dva z nich obývajú jaskyne, tretí sa zdržiava na stromoch.
Bádatelia pre netopiere zostrojili špeciálnu pristávaciu mriežku upevnenú na stene, ktorá uľahčovala rozpoznanie prvkov geometrie i mechaniky pristátia.
Najprv skúmali stromového netopiera z druhu Cynopterus brachyotis. Je to pomerne bežný živočích, obývajúci trópy juhovýchodnej Ázie.
Počas pristávania urobil polovičný premet dozadu a mriežky sa dotkol naraz nohami aj palcami na krídlach. Čiže v štyroch bodoch. Pristátie bolo pomerne tvrdé, dopadová sila prekročila ekvivalent štvornásobku hmotnosti daného netopierieho jedinca.
Dva jaskynné druhy, Carollia perspicillata a Glossophaga soricina, sa bežne vyskytujú v Strednej a Južnej Amerike.
K mriežke sa približovali vertikálne a tesne pre pristátím uhli doľava či doprava v akomsi výkrute. Mriežku uchopili iba nohami. Čiže v dvoch bodoch. Pristátie bolo oveľa mäkkšie, s dopadovou silou ekvivalentnou iba tretine hmotnosti daného netopierieho jedinca.
Štvrtí letci
Rad netopierov respektíve netopierotvarých (Chiroptera) predstavuje druhovo mimoriadne početnú skupinu cicavcov: dosiaľ bolo rozpoznaných okolo 1200 druhov netopierov. To predstavuje podiel medzi pätinou a štvrtinou známych cicavcov, ktorých žije vyše 5400 druhov. (V dobe vydania poslednej súhrnnej správy o cicavcoch, zostavenej Medzinárodnou úniou pre ochranu prírody, IUCN, vlani v októbri, to bolo 5487 druhov.)
Evolučne sú netopiere v poradí štvrtá skupina živočíchov (a prvá cicavcov), ktorá zvládla umenie aktívneho letu, poháňaného mávaním krídiel: po hmyze a dvoch skupinách plazov, pterosauroch a línii či líniách menších dvojnohých dinosaurov, z ktorej vzišli vtáky. Každá skupina let dosiahla inými adaptáciami tela.
Netopiere boli v minulosti považované za démonické bytosti a ľuďmi kruto prenasledované, hoci sa živia aj mnohými druhmi ľuďom škodiaceho či ľudí obťažujúceho hmyzu. V tomto sa im krivdilo.
Na druhej strane si od nich treba pre istotu zachovávať odstup - príklady síce nie od nás, ale z Číny (SARS) a Afriky (krvácavé horúčky) ukazujú, že sú prírodnými rezervoármi smrteľne nebezpečných vírusov.
Daniel Riskin s kolegami si vzhľadom na obrovskú rozmanitosť netopierov ako veľkej skupiny cicavcov netrúfa povedať, nakoľko závery o spôsobe pristávania, odvodené z pozorovaní iba spomenutých troch druhov, platia všeobecne. Skôr očakáva ďalšie variácie netopierej pristávacej geometrie a mechaniky.
Hlavný zdroj: Komuniké Brown University z 20. marca 2009.
